U máloktorého slovenského spisovateľa zohral životný osud taký určujúci arozhodujúci vplyv na jeho tvorbu, ako práve u Rudolfa Dobiáša. Treba hneď zdôrazniť, že to bol osud sbolestným poznaním a sjednostaj sa vracajúcimi spomienkami. Na druhej strane takáto životná skúsenosť preverila morálny aetický rozmer mladého človeka a predurčila celoživotnú povahu jeho literárneho diela. Narodil sa vroku 1934 vDobrej akrátko po maturite na trenčianskom gymnáziu bol nespravodlivo obvinený zprotištátnej činnosti asedem rokov väznený. Po prepustení pracoval ako robotník, technik, neskôr ako profesionálny spisovateľ. Stručný životopisný údaj naznačuje ostré zákruty Dobiášovej životnej cesty, ktorú podrobne dokumentuje sústredená autorská výpoveď.
Dobiáš sa vyprofiloval ako všestranný autor rozhlasových hier, poézie, prózy, literatúry pre deti amládež aliteratúry faktu. Knižne debutoval leporelom Vravia vranám vrabce (1973). Sám autor definuje spôsob svojho vnímania skutočnosti ajej následného písomného zaznamenávania ako „účinnú formu terapie“. Pravdivosť tohto strohého, ale nanajvýš úprimného vyjadrenia potvrdzuje autenticita všetkých jeho textov. Predovšetkým tvorba určená vnímavej duši detského čitateľa otvárala Dobiášovi bezhraničné územie čistoty, fantázie anespútanosti. Napriek tejto žánrovej ukotvenosti, až vytúžený spoločenský obrat vroku 1989 priniesol autorovi možnosť slobodného prejavu. Dobiáš sa stáva priamym anekompromisným svedkom vykonštruovaných politických procesov, represálií akrutých väzenských podmienok päťdesiatych rokov 20. storočia. Tvorivé obdobie po roku 1989 sa radí vkontexte autorovej tvorby, ale aj celej slovenskej literatúry kobohacujúcemu prúdu strvalým vkladom pre súčasné aj budúce generácie. Dobiáš sa pri spracovaní svojich väzenských zážitkov riadi tézou „odpúšťať, ale nezabúdať“. Je citlivý aobjektívny pozorovateľ s vycibreným zmyslom pre detailnú významovosť. Uvedomuje si dôležitý fakt, že slepá nenávisť neprospeje autorovi aniliterárnemu dielu. Mimoriadnu presvedčivosť auveriteľnosť dosahuje Dobiáš vo svojich prózach. Kladie dôraz na každú navonok nezaujímavú miniatúru zväzenského prostredia, ktoré vytváralo rôznorodé vzťahové väzby. Jeho štýl je taký živý aplastický, akoby sa dej odohrával pred pár mesiacmi. Novely Temná zeleň (1996), Tajní ľudia (1999) čiZnovuzrodenie (2007) svedčia ojedinečnom talente autora svýbornou pamäťou vsadenou do širších historických súvislostí. Týmto spojením vytvára hodnoverný umelecký obraz ťažko skúšaného jedinca, ktorému politická moc nezobrala slobodné myslenie. Dobiáš priniesol príbeh mukla, ktorý si za každých okolností zachoval svoje presvedčenie, identitu avieru. V neľudských podmienkach pracovných táborov knižní hrdinovia nachádzajú drobné radosti, aby prežili sdôstojnosťou, ktorá prináleží človeku 20. storočia. Iskierku nádeje aútechy môže predstavovať najobyčajnejší úkaz akým je padanie snehu. Vločka, ktorá klesla na väzenský oblok evokuje porozumenie, súlad arelatívnu harmóniu.
Dobiáš zostavil štvorzväzkové dielo Triedni nepriatelia, ktoré je žiaduce apotrebné z hľadiska kolektívnej historickej pamäti. Ide oportréty študentov, živnostníkov, kňazov, rehoľníkov, intelektuálov avšetkých ľudí slobodnej mysle.Významným edičným počinom Literárneho informačného centra je knižka rozhovorov Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci (2014), ktorá vznikla v spoluautorstve Rudolfa Dobiáša s Antonom Balážom. Dobiášove väzenské spomienky zostávajú aj po dlhých rokoch ťaživé, jeho odpovede sú však priame a nevyhýbavé, aj za cenu obnažovania nezacelených rán.
Dobiáš je svojím videním ametaforickým uvažovaním vprvom rade číry básnik. Nie je autorom veľkého počtu básnických knižiek, (vydal štyri zbierky - Slávnosti jari, Medzi trávou a vetrom, Litánie k slobode, Rozhovory s Rút a iné básne), ale každú z nich môžeme považovať za závažnú existenčnú výpoveď saktuálnym posolstvom. Dobiáš je zhľadiska formálnej aj obsahovej stránky poetom tradičného typu, napriek tomu je básnikom znepokojujúcim, ktorý preniká až na samé dno bytostného prežívania. Báseň vjeho ponímaní nadobúda synonymum poodkrytého, ale nikdy nedopovedaného tajomstva. Vychádza z kresťanského presvedčenia aspirituálnej lyrickej polohy. Hľadá vnej univerzálne humanistické hodnoty smerujúce kpokoju avykúpeniu: „Krajina, kde sa raz všetci stretnú, / tá jedinečná, jediná“. Pozoruhodná je jeho práca so sebairóniou, ktorá vyznieva v kontexte prežitého utrpenia prekvapujúco: „Sám svlastným krížom vchladnej cele / aneďaleko od neba, / písal som domov: Mám sa skvele /a ničoho mi netreba“. Dobiášov spôsob vnímania skutočnosti nie je predpojatý auž vôbec nie odsudzujúci, práve naopak, zjeho veršov vanie zmierenie abelasý pokoj neba. Báseň Neodoslaný list vyznieva ako predobraz neporaziteľnosti človeka ajeho ideálov.
Päťdesiate roky minulého storočia priniesli politické procesy smnohými obeťami spodlomeným zdravím, ktoré si len veľmi ťažko hľadali adekvátne miesto vspoločnosti. Najhodnotnejšie svedectvo otejto dobe podal Rudolf Dobiáš. Vďaka jeho tvorbe si môžu aj mladší čitatelia konfrontovať historické fakty sbeletriou. Dobiáš vo svojom diele vytvoril postavu pamätajúceho anezabúdajúceho človeka postihnutého terorom komunistickej ideológie, ktorá mu nedokázala odňať elementárne princípy človečenstva.
Miroslav Brück, 2016
