Štefan Hanuščin študoval v rokoch 1938 – 1946 na gymnáziách v Prešove a v Spišskej Novej Vsi, 1946 – 1953 na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a v Košiciach. V rokoch 1953 – 1954 sekundárny lekár Krajského ústavu národného zdravia v Košiciach, 1954 – 1959 a 1962 – 1973 prednosta zubného oddelenia Okresného ústavu národného zdravia vo Svidníku, medzitým 1959 – 1962 v Spišskej Novej Vsi, 1973 – 1984 zubný lekár Okresného ústavu národného zdravia v Bardejove, kde od roku 1984 žil na dôchodku. Predstaviteľ ukrajinsko-rusínskej literatúry na Slovensku, venoval sa najmä prozaickej a rozhlasovej tvorbe, sporadicky poézii. Písal psychologicky zamerané poviedky o osudoch ľudí v období druhej svetovej vojny a mladej generácie v socialistickej spoločnosti. Autor zbierok poviedok Vysoki schody ta inši opovidannja (1972) a DZ岹ԲᲹ(1981),屹ԴDZܲᲹ(1988),Nerestná Magdaléna (2000) a prózy Učeň Andreas (2004). V slovenskom preklade vyšiel výber z jeho poviedok pod názvom Vysoké schody (1989), prózami prispel do zborníkov ղԾ(1977),Pod spoločným nebom (1979),Ráno pod Karpatami (1983). V oblasti dramatických žánrov sa prezentoval pôvodnými rozhlasovými hrami Dva dni v Kalinkove (1974),Narodeniny Vasiľa Seľdu (1976),Ჹá(1981),ʴDZǻň(1999).
