Štefan Letz študoval v rokoch 1913 – 1918 na gymnáziu v Žiline, 1918 maturoval v Budapešti, kde sa zapísal na orientalistickú akadémiu. Po vzniku ČSR v rokoch 1918 – 1919 pracoval ako úradník v Kolaroviciach, Žiline a v Košiciach. V rokoch 1919 – 1923 študoval na Vyššej poľnohospodárskej škole družstevnej a právo na Karlovej univerzite (nedokončil), súčasne absolvoval ročný kurz na dramatickej akadémii v Prahe. V rokoch 1923 – 1924 člen činohry SND, 1924 – 1925 učiteľ a úradník v Bratislave a v Košiciach, 1925 – 1930 redaktor Národných novín v Martine, 1930 – 1931 pracovník Literárneho a vedeckého nakladateľstva, 1931 – 1939 redaktor Mazáčovho nakladateľstva v Prahe, 1939 – 1950 s prestávkami obchodný riaditeľ Štátneho nakladateľstva v Bratislave, od 1950 žil na invalidnom dôchodku v Rajeckých Tepliciach. Realistický prozaik a modernista, príležitostne sa venoval aj dráme a publicistike. Po časopiseckých začiatkoch v Mladom Slovensku a vo Vatre od roku 1923 sa vyprofiloval na popredného novelistu a kmeňového autora Slovenských pohľadov. Knižne debutoval zbierkou noviel Obyvatelia dvora (1927), no zaradil do nej aj hru Ѳ岹éԲ, inscenovanú v SND. Po autorskej odmlke sa k prozaickej tvorbe vrátil až v 50. rokoch súborom noviel Eminent Duhovič (1954), Dobrodružstvo pod vežou (1958); posmrtne vyšli výbery z jeho diela pod názvom Novely (1977) a Dobrodružstvo pod vežou (2000, editor A. Halvoník). O rozvoj a propagáciu slov. literatúry v čs. kontexte sa spoločne s J. Smrekom zaslúžil i redaktorskými a vydavateľskými aktivitami, najmä v Mazáčovom nakladateľstve v Prahe a v Štátnom nakladateľstve v Bratislave, s D. Chrobákom zostavil príručku Slovenský literárny almanach (1931).
