Lyrická energia je uStrážaya modelovaná krátkym rozmerom básne apritlmenou obraznosťou, ktoré vyúsťuje do zvláštnej decentnosti podania.
V Strážayovej básni, ktorá nemá nadpis aktorá chce byť básnickou dzádz na okraj náhodného životného pozorovania, cítime zreteľne jemný, nevtieravý lyrický pátos pozdvihnutia do chápavého nadhľadu, ktorý nás vyslobodzuje zbezvýznamnosti aťaživosti triviálne malého.
Dve Strážayove polohy– polohy básne, ktorá chce byť skutočnosťou, abásne, ktorá sa autorite reality natoľko vzpiera, že je takmer iba básňou– sa navzájom nevylučujú, naopak, takáto koexistencia je vari najlepším spôsobom ich existencie.
Strážayova báseň je deziluzívna avtomto zmysle pravdivá, aj keď sa táto dezilúzia spája svedomím straty krásy apohody, ako ju ponúka práve romantizujúca predstava zapadajúceho slnka abelasého neba.