Texty Svetlany Žuchovej sa často vzpierajú: pravidlám slovenského pravopisu, klasickým typom narácie, lineárnej sujetovej výstavbe. Neraz pripomínajú pohyblivú štruktúru, ktorá sa neustále mení, rozbieha rôznymi smermi, často nemá presný začiatok, ani koniec, slová akoby sa mimovoľne nabaľovali samy na seba. Nenachádzame tu jednoznačné centrum, stredobodom sa často môže stať čokoľvek aktokoľvek. Čitateľ knim musí neraz pristupovať pomaly, krok za krokom, slovíčko za slovíčkom, musí pátrať, spájať, niekedy sa ivrátiť, oto silnejší je však potom literárny zážitok. Istá ԱôԴDzť vtextoch však nepramení zneznalosti, naopak, je áá. Práve zámerná ԱôԴDzť sa stáva jedným zo základných výstavbových prvkov jej poviedok. Aj vďaka nej ostáva vtexte vždy čosi nedopovedané, akoby zabudnuté. A text sa aj tým vzpiera statickosti, uniká monotónnosti, jeho flexibilnosť otvára nové spôsoby čítania avždy iné dobrodružstvo. Hoci pre niekoho môže byť takýto typ textu skôr trápením než potešením, ojeho kvalitách svedčí niekoľko literárnych ocenení, ako aj neutíchajúci záujem ojej poviedkovú tvorbu.
Michaela Pašteková
Vo svojich krátkych óch skúša Žuchová postaviť poviedku do pozície tvárneho žánru – expanzívne balansuje medzi strohým, popisným rozprávaním a poetizáciou, medzi vecnosťou a lyrickým akcentom. Niekde prevládne vážny pomalý tón, inde je určujúca dynamická irónia.
Dana Kršáková
Žuchovej kniha krátkych próz je podobná súboru rovín v priestore: niektoré sú navzájom paralelné, iné sú naklonené a pretínajú tie prvé, vytvárajú body (uzly, udalosti), takže ich sledovanie a následné prekresľovanie do inej mapy, grafu či obrazca by mohlo viesť k spojitému rozprávaniu a lineárnemu príbehu. Na to sa však Svetlana Žuchová nezameriava. Oveľa ochotnejšie sa sústreďuje striedavo na detaily a veľké celky, na panorámy či jazdy a vzápätí na strohé popisy viditeľného, či už je týmto viditeľným prostredie, v ktorom sa mihá celý dav postáv, alebo – oveľa častejšie – gestá, výrazy a výroky týchto postáv, tratiacich sa vzápätí v prúde ďalších slov, viet, tárania, mestského žargónu, odborných diskurzov i náhlych, takmer zúfalých pokusov o komunikáciu a následnej rezignácie na ňu. Mohlo by sa zdať, že sústredenie Svetlany Žuchovej osciluje medzi takmer arogantnou svojvoľnosťou aúplnou náhodilosťou; no vkonečnom dôsledku ide ojeden aten istý princíp, kde je písanie nielen vytváraním priestoru literárnej fikcie, ale ikomentovaním samotného aktu písania.
Mária Ferenčuhová
