Terézia Dávidová žila v rokoch 1913 – 1936 žila v Užhorode, kde absolvovala stredoškolské štúdiá a vyučila sa za fotografku. Od 1936 pôsobila v Bratislave, 1942 – 1945 žila v Budapešti, kde sa zapojila do ilegálnej práce, 1946 sa vrátila do Bratislavy a pracovala ako fotografka, 1963 – 1965 bola dramaturgičkou divadla Matesz v Komárne. Od 30. rokov sa venovala dramatickej i prozaickej tvorbe. Jej jednoaktovku Čierne kvety uviedla Robotnícka akadémia v Bratislave v roku 1937. Ďalšie hry Vábivé svetlo, Žena a smrť uviedlo divadlo P. O. Hviezdoslava (1958, 1976), hry v maďarčine uviedlo komárňanské divadlo (Dódi, Vidor család, Fekete bárány), výber z jej dramatickej tvorby vyšiel pod názvom ééԲ (1976). Okrem toho písala aj televízne a rozhlasové hry. Ako prozaička sa prezentovala novelou s protifašistickou tematikou Kísértetek múzeuma (1964), po ktorej nasledovali romány a zbierky noviel á (1966), Ifjúságból elégtelen (1970), Idözített boldogság (1973), ѱéöé (1981), autobiograficka kniha ó (1986) a i., z ktorých v slovenčine vyšli Múzeum strašidiel (1964) a Poklady starej truhlice (1977).
