Z knihy Tomáš JANOVIC: humor ho!
Rozhovory sJánom Štrasserom ainé texty
Ako ťa prijali vRoháči?
Krásne. Sedel som vjednej miestnosti sveľmi príjemnými, vtipnými, kultivovanými ľuďmi. Šéfkou literárneho oddelenia bola Klára Jarunková amojimi bezprostrednými spolupracovníkmi Milka Kostrová aViktor Kubal. Azástupcom šéfredaktora bol výborný satirik Gabriel Viktor, čiže Laco Szalay.
Aký bol Viktor Kubal?
Bol pre mňa živým dôkazom, že najlepší humor sa dá vyčariť zobyčajného života. Bol spontánnym majstrom vpremieňaní každodenných trampôt na smiešne príbehy. Nič ho nevedelo rozhádzať. Nič anikto, ani tí najväčší hlupáci, vždy bol nad nimi. Neznamená to však, že bol ľahostajný. Svoje účty snespravodlivosťou si vybavoval humorom.
Čo si mal vnáplni práce?
Redigoval som rubriku nových autorov. Amal som na starosti poéziu.
Ako vyzeral tvoj pracovný deň?
Prišiel som odeviatej, sadol som si za stôl, prečítal si príspevky autorov, odpovedal som na ich listy... Adychtivo som čítal kultúrne časopisy, ktoré chodili do redakcie – Kultúrny život, české Literární noviny, Plamen... Nasával som do seba všetky informácie zo sféry divadiel malých foriem. Kupoval som si knihy českých humoristov J. R. Picka, Ivana Vyskočila, Milana Uhdeho aďalších ausiloval som sa dostať onich do Roháča aspoň stručnú informáciu.
Roháč patril, dnes by sme povedali, do vydavateľského domu ÚV KSS?
Áno. Hovorili mu aj Úsmevy strany avlády. Bola to pravda, žiaľ, iné úsmevy vtedy nevychádzali. VRoháči dominovala ideologicky správna politická satira, jej objektmi boli najmä západní štátnici, potom komunálna satira, ktorá mala pranierovať atým aj naprávať chyby našich robotníkov, roľníkov apracujúcej inteligencie, ale našiel sa kúsok miesta aj pre takzvaný čistý humor. Do čísla ho podsúvalo najmä naše literárne oddelenie, predsa sme len boli tak trochu vzávetrí.
* * *
Preberali ste aj sovietsky humor – náš vzor?
Pravdaže, najmä zčasopisu Krokodíl, do ktorého celé desaťročia kreslil politickú propagandu známy Boris Jefimov. Dnes má sto rokov aspomína si na Stalina. Ale nie na to, ako mu zlikvidoval brata, novinára Michaila Koľcova, ale ako mu osobne dával pokyny: „Súdruh Jefimov, Eisenhowerovi prikreslite ešte viac vyznamenaní apištolí!“
Ako vás riadila strana avláda?
Tak, že šéfredaktor si chodil na ústredný výbor komunistickej strany po pripomienky apokyny.
Napríklad aké?
Napríklad také, že sa blíži leto aRoháč sa musí zapojiť do kampane za úspešné zvládnutie žatevných prác.
Ako ste na to reagovali vy, vtipní akultivovaní ľudia? Predsa ste vedeli, že sú to nezmysly.
Vedeli sme, že musíme odovzdať cisárovi, čo je cisárovo. Takže na obálke bude veselý kombajnista. Apopritom sa zvezie aj nejaký normálny humor. Napríklad aj dejiny svetového písaného akresleného humoru. Rubriku mal pod palcom Kornel Földvári. Vieš, koho všetkého vnej predstavil? Otváral by si oči...
Cenzúra bola na vás prísna?
Cenzúra sa volala Štátny tlačový dozor. Vedenie Roháča im každý týždeň muselo odniesť korektúry čísla na prečítanie. Príslušný úradník rozhodol, čo včísle nesmie byť amusí sa nahradiť inými textami. Až keď bol so zmenami spokojný, odtlačil na korektúry zelenú schvaľovaciu pečiatku.
Dalo sa sním otextoch, ktoré odmietol schváliť, diskutovať?
Šéfredaktor či jeho zástupca sa oto zväčša pokúšali, niekedy aj čo-to uhádali. Pripomienky tlačového dozoru bývali zväčša dosť absurdné, oniektorých ich kúskoch sa rozprávalo po Bratislave dlhé mesiace.
í?
Nesúvisí to sRoháčom, ale je to veľmi charakteristické. Na tlačovom dozore raz schvaľovali scenár istej rozhlasovej hry. Na titulnom liste bolo napísané: Réžia Vladimír Rusko. Cenzor prečiarkol slovo Rusko anapísal – Sovietsky zväz.
Vtých časoch by si Pavol Rusko vpolitike neškrtol...
Cenzori vždy zbystrili pozornosť, keď sa im dostali pred oči nejaké kresby či texty, ktorých humor sa zakladal na metafore. Keď mali na začiatku normalizácie Lasica aSatinský vážne problémy, súdruhovia Mihálik aVálek im povedali prečo – metaforický humor je nebezpečný, každý si ho môže vyložiť po svojom.
Vpolovici šesťdesiatych rokov si vRoháči vstúpil do komunistickej strany,. Ako ktomu došlo?
Tak, že Roháč bol orgánom ÚV KSS avšetci jeho zamestnanci mali byť vstrane. Výnimkou boli len niektorí, ktorí už mali vyšší vek – Kubal, Jarunková... Takže prišli aj za mnou apovedali: „Súdruh Janovic, tu je prihláška.“
Neváhal si?
Nebol som dvakrát nadšený, ale jedno mi bolo jasné: buď vstrane avRoháči, alebo... Budem však úprimný: vnašej rodine sociálna spravodlivosť nebola len prázdna floskula.
Povedal si, že tvoj otec už vpäťdesiatych rokoch začal pochybovať osprávnosti politiky strany. Apovedal si tiež, že už na strednej škole sa ti prestali páčiť frázy, prestalo sati páčiť robiť to, čo je prikázané, kráčať ľavou vjednom šíku. Ako to šlo dokopy sčlenstvom vstrane?
Vedel som svoje ototalite, ojej neprávostiach, ato, čo som písal, bolo proti tomu, bolo to oslobode človeka, ojeho dôstojnosti. Ale nevedel som si predstaviť, že by unás mohol existovať nejaký iný režim, arovnako som si nevedel predstaviť, že by som vstraníckom časopise mohol nebyť členom strany ato, čo píšem, písal niekde vundergrounde. Napokon, opár rokov sa moje členstvo vstrane skončilo, na začiatku normalizácie ma znej vyškrtli.
Ako dlho si pracoval vRoháči?
Odišiel som vroku 1990. Takže celých tridsať rokov.
------------
Pra(v)divosť slova. Nad čím premýša a na čom pracuje Tomáš Janovic? O čom premýšľam? Nedávno som si znova prečítal, čo v roku 1929 napísal jeden... n: Knižná revue, roč. XXI, 9. 11. 2011, č. 23, s. 11.
