��������

Petřivý nekričí, nežaluje, neodsudzuje... Chce len rozprávať. Vyrovnať sa sám so sebou, je jeho primárna a jediná snaha. Čitateľovi však akoby mimochodom ponúka ešte teplé miesto, na skale čnejúcou nad priepasťou, ktorú sám uvoľnil. Necháva mu voľný výber. Vytvára mu dostatočný priestor a čas na hľadanie alibi, na návrat späť večne na niečo čakajúcemu davu, ktorý ho dostatočne ochráni a skryje pred individuálnou zodpovednosťou... Petřivý brilantne načrtáva kontúry a línie labyrintu ľudskej morálky, aby ich vzápätí nedotiahol a nechal čitateľa v bludisku seba samého.
                                                                              (Ľuboš Kazimír, Knižná revue, 1994)
 
Básnik, publicista, prekladateľ, nádejný scenárista podpísal Chartu 77, kvôli čomu bol pod rôznymi zámienkami opakovane komunistickým režimom väznený, nenávidený a špicľovaný, odvážne rebelujúci, no napokon nerozvážne dohnaný do zúfalstva. Niežeby politický režim bol tou jedinou príčinou – zúrivý odpor proti prejavom nespravodlivej moci prejavujú umelci aj v slobodnom svete. Priznávam sa, že pri mene Tomáš Petřivý sa mi vynára spomienka na Sarah Kane, britskú dramatickú autorku s podobným osudom. Ak sa nemýlim, obaja talentovaní, výstrední mladí ľudia  podľahli beznádeji z vylúčenia práve tými, medzi ktorých urputne chceli patriť. Ostrakizmus voči nim prejavil sa vo svojej pôvodnej autentickej podobe, bol akousi nutnou sebaobranou priemernosti proti Význačnosti. Rozhodnutia črepinového súdu za každých okolností platili, ale každému bolo jasné, že sú vo svojej podstate negatívnym uznaním výnimočnosti. To sa neodpúšťa, od Aristofana až podnes. Podľa toho, čo sa dozvedáme v príspevkoch knihy Hra o všetko, no najmä medzi riadkami, ani nespravodlivé väznenie, ani sústavné eštebácke špehovanie nezranilo Tomáša natoľko, aby odmietanie ľuďmi, ktorými túžil byť prijatý. Úloha alkoholu a podiel ŠtB na Tomášovom úmrtí roku 1986, vtedajšou mocou označenom ako samovražda, nie sú objasnené.  
Moc k nemu prichádza v tej najzákernejšej a najzlomyseľnejšej podobe, odhaľuje mu jeho slabosť. Ničí to, čo mu je najdrahšie – premieňa jeho čitateľov na okamih fiktívnej ničoty, ako to strohým jazykom a mrazivo presne vystihuje aj obal knihy: „Próza Hra o Judáša je fragmentom z jeho pozostalosti, ktorá je dnes z väčšej časti nedostupná a ,odpočíva´ kdesi v archívoch ŠtB...“
Moc ničí dielo, aby zahynul ten, kto ho má vnímať – veď aký by to bol obraz sveta bez tých, čo čítajú a počúvajú hudbu. Preto ak hynie básnik, hynie svet. Tomáš zomrel, pretože ho uštvali (správa o jeho smrti je dodnes neurčitá): musel zomrieť, pretože dokázal žiť a konať iba čestne. Písať dokázal iba tak, ako žil.
                V próze Hra o Judáša Tomáš Petřivý dokazuje, že jeho talent bo pozoruhodný a že ho prepracúval dlhým hľadaním, že od prvých poetických polôh, ktoré ho vábili v mladosti, sa usiloval pretransformovať osobitosť svojho výrazu až k základným modelom filozofických výpovedí. Na postave „toho, čo hral Judáša“ (v Pašiových hrách), rozohráva príbeh taký blízky životu – príbeh ne-zradenia a mlčania. Vo všetkých polohách ľudského bytia je ja tá, ktorá nevedie k zrade, i keď sa zdá, že nezradiť nemá už nijaký zmysel. Ako sa však dá trebárs čo i len hrať (na) to, čo sa zrádza. V Pašiových hrách bijú Judáša, keď sa – akoby omámený – vytacká z chrámu, kde práve predal svojho Majstra...
                Kontrast Judáša a Krista prekladá Tomáš Petřivý nietzsheovskými motívmi o nevyhnutnosti oboch, v rámci príbehu i hry: „...keď Judáš kráča k svojmu stromu, ľudia sa sklonia, kvília a padajú na kolená, a keď – bijúc sa do pŕs, posypaní hlinou a popolom – snímajú umučené telo Spasiteľovo, iní ticho a opatrne zvesia nešťastné telo obesencovo.“
                Zaniká ten, čo falošne zvestuje svoju vieru, ten, čo si v duchu slávnej Nietzscheovej metafory odnáša mŕtve telo (povrazolezca) namiesto skutočného človeka.
                Hra o Judáša je jedno z malých zrniečok nádeje, ktoré nám vďaka Tomášovým priateľom zostalo z jeho tvorby – chceme dúfať, že sa ich časom podarí z minulosti vydolovať viac. Napriek všetkým podobám, ktoré nám o ňom kto kedy chcel vnútiť, zostáva iba jedna možnosť – že sa nestratí v našich srdciach obraz Tomáša Petřivého básnika.  
Stratili sa prózy a stratil sa človek, ktorý ich napísal. Nechcem na základe jednej poviedky vysloviť veštecké predpovede – možno by sa bol Petřivý venoval literatúre, a možno by si bol našiel inú životnú náplň –, ale po prečítaní Hry o Judáša si trúfam povedať, že aj slovenská literatúra stratila jeden talent. Príbeh muža, ktorý hrával Judáša v pašiových hrách a napokon zohral jeho úlohu i v živote, je vyrozprávaný s prekvapujúcou istotou, to jest s citom pre požiadavky „mýtizujúceho“, či „legendarizujúceho“ žánru. V tomto má Petřivého poviedka blízko k niektorým dielam slovenskej lyrizovanej prózy.