Autobiografický princíp dominuje aj v tvorbe prozaičky apublicistky Veroniky Šikulovej (1967), ktorá debutovala vroku 1997. Charakteristickým príkladom jej vyhraneného autorského idiolektu je knižný súbor krátkych próz Mesačná dúha (2002): Šikulovej próza je výrazne terapeutická, literatúra sa pre autorku stáva formou vyrovnávania sa sproblematickým stránkami života, širšie spoločenské súvislosti sú druhoradé alebo celkom absentujú, dôležitý je pohľad do intímneho citového sveta rozprávačky. Zo štýlového hľadiska majú jej texty tendenciu kfragmentárnosti a digresívnosti, orálnosti akvyužívaniu kontrastu lyrickosti a expresívnosti výrazu. Zautobiografického pozadia textov vyplýva aj ich umiestnenie do autorkinho životného priestoru (Modra, Bratislava, Malé Karpaty, západoslovenský vidiek). Motivický okruh jej próz tvorí každodennosť, poviedky majú často podobu denníkových záznamov, nezameniteľnou tematickou líniou Šikulovej próz je rodina, kde má dôležité miesto vyrovnávanie sa so smrťou otca, spisovateľa Vincenta Šikulu. Podobný charakter ako Mesačná dúha zhľadiska žánru, tém aj poetiky má aj kniha ٴdzč jedným ťahom (2009), kde svoj živelný spisovateľský naturel do istej miery kultivovala. Pokusom orománové spracovanie rodinných tém je kniha Miesta vsieti (2011), ktorá zachytáva osudy troch rozprávačiek, príslušníčok troch generácií žien zjednej slovensko-maďarskej rodiny žijúcej v20. storočí na západnom Slovensku. Šikulovej tendencie klyrizovaniu,rytmizovaniu jazyka ajazykovej hre nateraz vrcholia vzbierke poetických próz Diera do svetra (2012), ktorá aj voblasti témy udržiava kontinuitu sjej predošlými knihami, často vnej priznáva biografickú inšpiráciu, mnoho textov má príležitostný alebodenníkový ráz, charakterizuje ich aj erotická otvorenosť aprovokatívnosť.
Radoslav Passia (Hľadanie súčasnosti, Bratislava: SLC, 2014)
