Autorsky sa začal profilovať koncom sedemdesiatych rokov literárnou publicistikou a kritikou (Večerník, Romboid, Slovenský rozhlas); v tom istom období publikoval aj prvé poviedky v kultúrnej prílohe denníka Ľܻ. Jeho kultúrna publicistika a spoločensko-politická esejistika sa neskôr žánrovo a výrazovo košato vyvíjali a dnes tvoria bohaté myšlienkové podložie jeho literárnej tvorby ako celku. Debutoval rozhlasovou hrou Pohľad do tmy (1986), vytvorenou na motívy rovnomenného románu juhoafrického spisovateľa André Brinka. Roku 1985 získal cenu Slovenského literárneho fondu za rukopis novely Kráľ Pepi, psychologickú štúdiu dobovo citlivého fenoménu emigrácie a zbohatlíckej morálky, ktorá práve preto – napriek odbornému oceneniu i začínajúcemu politickému odmäku – aktuálne nemohla vyjsť knižne a autor ju až po roku 1989 publikoval v duchu pôvodného zámeru ako súčasť dvojnovely ʰdzپždz (1998 spoločne s novelou íԻ, ktorá knižne vyšla roku 1988 v upravenej verzii aj samostatne). Knižne sa ako prozaik po prvý raz predstavil už v roku 1987 poviedkou Oneskorené tiene (generačný zborník Kruh). Programovo pestuje občiansky motivovanú esejistiku, ktorej významové hľadačstvo a humanistická účasť spočívajú na kognitívnej metafore, čerpajúcej paralely z klasickej histórie a alegórie mýtov – je jedným z mála súčasných autorov, ktorých esejistika tvorí s ich prozaickým dielom nerozdeliteľné výrazové kontinuum. V próze stavia na príbehoch a charakteroch drobných ľudí, ktorými cieľavedome buduje pestré, mnohotvárne, miestami groteskne figuratívne panoptikum súčasnosti, komentované – často akoby ý hlasom – z pozadia narácie, čo dosahuje objektivizovanou emocionálno-obraznou pozíciou vety, dekonštrujúcou tradičný autorský komentár trpko-ironickou antitézou.
Peter Valček
