Literárnovedné, literárnohistorické literárnokritické dielo Vladimíra Petríka má zásadný význam v poznávaní slovenskej literatúry 20. storočia. Celý svoj tvorivý život spojil s jej výskumom jej kritickou reflexiou na svojom odbornom pôsobisku v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Predmetom jeho literárnovedného záujmu sa v päťdesiatych šesťdesiatych rokov 20. storočia stala najmä tvorba medzivojnových autorov. Osobitnú pozornosť venoval pritom dielu L. Nádašiho-Jégého po vydaní monografie Literárne dielo Dr. Ladislava Nádašiho-Jégého bol editorom jeho spisov spolu s Alexandrom Matuškom aj spoluredaktorom zborníka Jégé v kritike spomienkach. Svoj dlhoročný výskum Jégého diela zhrnul koncom 70. rokov v monografickej práci Človek v Jégého diele. Skúma v nej, z akých ideovo-spoločenských podmienok vyrástlo spisovateľovo dielo, čo ovplyvnilo jeho svetonázorovú estetickú orientáciu v čom jej jeho osobitosť. Početné eseje kritiky o dielach autoroch 20. storočia (Krčméry, Tajovský, Jesenský, Hrušovský, Vámoš, Chrobák, Figuli) sústredil v knihách Hľadanie prítomného času Hodnoty podnety. Jeho kritické interpretácie majú charakter metodologicky historicky fundovaného pohľadu na autorov ich diela ich charakteristickou črtou je vývinové chápanie literatúry. Významné sú aj jeho knihy Proces tvorba Desaťročie nádejí pochybností. Ako spoluautor prispel staťami do Dejín slovenskej literatúry 4, Slovenského literárneho albumu kníh Biele miesta v slovenskej literatúre Slovenská exilová literatúra po roku 1945. Stal sa aj dlhoročným, neúnavným erudovaným recenzentom novej prozaickej tvorby, najmä v 60., 70. 80. rokoch 20. storočia. Jeho recenzie články z tohto obdobia tvoria cennú kapitolu v poznávaní takých kľúčových súčasných autorov, ako sú prozaici J. Johanides, V. Šikula, R. Sloboda, P. Jaroš, L. Ballek, I. Habaj, A. Baláž, P. Vilikovský, S. Rakús, D. Mitana ďalší. Pre jeho recenzie kritické články je charakteristický komunikatívny jazyk, nepreťažovaný odbornou terminológiu. Príznačná je i schopnosť aj na malom priestore novinovej či časopiseckej recenzie presne výstižne charakterizovať posudzované dielo, vystihnúť jeho prednosti i slabiny. Tón jeho kritík bol vždy decentný hodnotovo vyvážený. Hoci jeho kritickým vzorom (a dlhoročným kolegom v Ústave slovenskej literatúry) bol A. Matuška, tónom literárnych kritík mu bol bližší literárny vedec kritik Ján Števček. Z Petríkových editorských projektov treba osobitne oceniť edičnú prípravu knihy Evy Štolbovej Navrávačky s Dominikom Tatarkom, autentickej výpovede o disidentskom období Tatarkovho života zdrojoch jeho tvorivosti. Bohaté poznatky o našej národnej literatúre našli svoj výraz v jeho diele Slovensko jeho literatúra, vydanom v angličtine. Spoločne s literárnym vedcom S. Šmatlákom nemeckým slovakistom L. Richterom pripravil dielo Dejiny slovenskej literatúry ich recepcia v nemeckom jazykovom prostredí; V. Petrík napísal doň časť o slovenskej literatúre po roku 1945 až po súčasnosť. Hutný, skoncentrovaný obraz súčasnej slovenskej literatúry prináša aj jeho štúdia v diele Čítanka modernej slovenskej literatúry pre stredné školy. Vladimír Petrík v nej na záver konštatuje, že pri hodnotení diania v súčasnej slovenskej literatúre „je možné obmedziť sa len na konštatovanie, že súčasná slovenská literatúra (a literárna situácia) žije, vyvíja sa (i keď aj diskontinuitne divergentne) do nových podôb, ktoré z nich sú produktívne, ukáže čas“. Produktívnosť Petríkovho prínosu do poznávania modernej slovenskej literatúry je však už dnes nesporná.
Anton Baláž
