Vlado Janček je známy nielen ako básnik, ale tiež ako hudobník, (spolu)textár skupiny Saténové ruky, prekladateľ a dramaturg.Jeho básnické dielo tvoria tri zbierky: ѴdzýľDZ (1999), dzúDZ (2009) aAhoj krv (2019). Všetky tri zbierky vyšli vroku 2019 spoločne sjednotnou vizuálnou úpravou vedícii Literárny cirkus (KK Bagala), ktorej názov popisuje, ako sa aj po dvadsiatich rokoch vníma poézia Vlada Jančeka vliterárnej obci.
Celkovo možno poéziu Vlada Jančeka charakterizovať ako funkčnú paródiu tzv. vážnej literatúry, jej zaužívaných postupov, tém a motívov. Čosi podobné konštatuje aj Michal Jareš, keď sa priznáva, že Jančkova tvorba pre neho predstavuje „vyvážení toho příliš vážného a zatěžkaného slovenského básnění, co se leckdy jen vydává za poezii“. Recesia činonsens ako základné kamene autorského rukopisu sú prítomné už oddebutovej zbierky ѴdzýľDZ: „Ako skrotiť motýľa: // prikradnúť sa od tyla, / zatajiť dych, / zobrať lesný med... // Uletel? Tak potom // sa to nedá.“ (báseň na prebale; cit. podľa reedície zroku 2019). Rozdelená je na tri časti, ktoré predznamenávajú široký tematický záber – ձť, ѾDZť, ʰDZť –, aby následne, prostredníctvom kratučkých azdanlivo banálnych básničiek-rýmovačiek, Janček persifloval práve tieto tri hlavné piliere človečenstva. Neustále zľahčovanie osciluje medzi iróniou aparódiou, oboje však majú vo svojej implicitnosti zakorenený vzťah ku „karikovanej“ predlohe atam kde je vzťah, nie je ľahostajnosť. Jančekova poézia ukazuje aj túto empatickú tvár svojho smiechu – zaujíma sa, pozoruje veci ajavy okolo seba, zamýšľa sa nad nimi, pretvára a„prevracia“ ich zmysel, čím postihuje paradoxy života rovnako poctivo, ak nie ešte hlbšie, ako jej vážne pendanty.
Niektoré básne pripomínajú svojou stručnosťou aforizmy, štruktúrou (nastolenie problému aprekvapivé riešenie vpodobe vtipnej pointy) zase epigramy. Ako však opäť poznamenáva M. Jareš, Jančeka by označil „spíš za pohrobka nonsensu, k těm, co navazují na řádění poetistů, na recesi i na absurditu písňových textů od Olympiku přes novou vlnu až k dnešním dnům“. Ztejto kategórie by bolo možné doplniť piesňové ainé texty Karla Plíhala (básne zo zbierky Jako cool vplote), ktoré, podobne ako tie Jančekove, oscilujú medzi „skutočnou“ a„úžitkovou“ poéziou. Dôležitým momentom Jančekovej poetiky je improvizácia nastolenej komiky – tá ho zas zbližuje napríklad sodkazom Lasicu aSatinského. Improvizácia jednak ako dôkaz Jančekovho umeleckého talentu, ale tiež ako už vyššie spomínaný záujem voči svetu okolo (zahŕňajúc spoločenské otázky, ale iintímny priestor jednotlivca ajeho každodenné problémy), alebo, povedané sUmbertom Ecom, ako číra láska kpísaniu.
Vzbierke dzúDZ sa spriaznenosť s debutom naznačuje už slovotvorbou jej názvu. Inštrukcia na prebale (cit. podľa reedície zroku 2019) sa aj tentoraz nesie vduchu improvizácie azaujatého vzťahu kpredlohe: „Ako kresliť kocúra: 1) najprv treba pekný chvost, 2) tuha má byť horúca, 3) ruka má byť uvoľnená 4) fúzy kresliť od srdca.“ Citovaná ukážka naznačuje, že sa dostávame viac kpólu detskej literatúry (ako konštatovala Ivana Hostová aj vsúvislosti sjej ilustráciami, tie spolus textom „knižku naoko posúvajú do detskej literatúry“), resp. literatúry pre teenagerov, ktorá, najmä čo sapoézie týka, výrazne vliteratúre pre deti a mládež absentuje. Vtomto íade by sme mohli uvažovať onadväznosti na hravú poéziu Viliama Klimáčka (napríklad na jeho zbierku Karamelky), sktorou ju spájajú viaceré prieniky (hudobná stránka, smerovanie ku groteske, nadhľad asebairónia, demonštrovanie naivity subjektu apod.). Pokým ale Klimáček dotoval svoju výpoveď viac hudobnou improvizáciou (džezové ainé koreláty), čomu zodpovedá aj jej vizuálne experimentálna podoba, Janček, hudobník, kladie predsa len väčšiu váhu na slovo, hoci rýmované, ale obsahom nadradené nad formou.
Napokon, nie je potrebné zbierku jednoznačne priraďovať kvekovej kategórii, jej „recesistická energia“ (Jaroslav Šrank) patrí všetkým, mládeži idospelým. Istá viacvrstvovosť Jančekovej komiky sa ukazuje už vtémach – básne venované deťom, ale spodtextom, ktorý pochopia dospelí (Básničky pre pokorné deti) anaopak, básne pre dospelých, pripomínajúce vtipy-anekdoty sčiernym (morbídnym) humorom zdetských časopisov. „Kreovanie“ mikro-príbehu je vnich rovnako vystavené na postupnej gradácii zobrazovaného nešťastia až k pointe: „Všetci mali mobily. / Dobili ma / vobilí.“ Tento typ básní tvorí väčšinu zbierky (napr. á-, Prvá výstraha, Psie kusy, Strmhlav, í, Prvá výstraha).
Znova sa vzbierke objavujú „veľké“ témy, ako náboženstvo (Druhá pomoc, ܲť, Básničky pre pokorné deti), láska (Látky čas, áԲ岹, ý) či aktuálne problémy spoločnosti (Ľܻٱ, Bankʼs not dead, Trhovisko), ale nájdeme vnej aj akési mimovoľné postrehy, založené na glosovaní umenia, spredpokladom kultúrnej encyklopédie recipienta (Záhada okolo Beethovena, Otelo, Kanibali). Mnohé znich majú potenciál zľudovieť aobjavovať sa vrôznych situáciách adiskurzoch. Nadčasovosť im zaručuje už samotný prototext, Janček vyberá notoricky známe frázy a frazémy, ktoré samy osebe patria k ľudovej kultúre (Všade depre, doma najväčšia, Hravou ľavou, Aká, taká).
Na teraz posledná zbierka autora Ahoj krv je vtomto zmysle popretím „tvrdo“ budovanej tváre autorského subjektu. Ľahkosť podania, príznak improvizácie azneho prameniacej komiky sú tu zastreté snahou odemonštráciu „skutočných“ problémov lyrického subjektu. Od všeobecných tém sa dostávame kintímnemu vnútru lyrického hrdinu, ktorého ústredným problém sa stáva kríza stredného veku. Názov zbierky potom odkazuje práve na tento „smer“ pohľadu – pozdrav k sebe. Napriek signalizovanému nadhľadu („ahoj“ možno chápať ako zamávanie, stotožnenie sa sdaným problémom ajeho následné karikovanie) si ho subjekt nedokáže udržať konštantne na celej ploche zbierky. Emblémová je v tomto zmysle najdlhšia báseň snázvom ٲá snostalgickou atmosférou. Lyrický subjekt sa vnej situuje do polohy martýra: „Starý muž sedí vešte staršom kresle. / Na staré časy, keď sa veľa pilo, spomína. [...] Siskričkou voku spomína / na zlaté šesťdesiate. / Naproti nemu sedím ja / apíšem.“ Ak sa však Jančekovi podarí udržať hranicu sentimentu vprijateľnej miere (Jemne, Obyčajný deň, Krátko zdomova, Nastav mi dlane), čítame texty, ktorých subjekt sa prejavuje ako citlivý pozorovateľ, estét a výsledok je potom scitlivenie i na strane recipienta: „Krehké telá / teplých hviezd / vmäkkých rukách / jemne niesť.“
Janček ani tu neupúšťa od detských motívov – ale detstvo sa objavuje ako dávno stratená minulosť snádychom pesimizmu (Koniec detstva). Implicitné vtextoch nahrádza explicitná snaha pomenovať dané stavy autenticky, často ale sopačným efektom: „Vidím seba, ako starnem. [...] Som sám.“ Spomínanú „ecovskú“ radosť ztvorby striedajú smútok apochybnosti: „Mohol som čakať, že to celé takto skončí. // Všade sú kilometre káblov mojich / zauzlených viet.“, čítame vpríznačne nazvanej básni Zrútil sa mi svet. Na líniu úspešných básní zpredošlých zbierok nadväzujú najmä jej kratšie texty. Vtakýchto básňach zaznieva úderný, strohý až „infantilný“ tón, ktorý tlmočí zdanlivo nedôležité veci, aby ich dôležitosť nechával tušiť: „Znova si ľahnem apozerám na mraky. // Vtrúbe mám prázdno / a v duši / zemiaky“ (s. 27).
Eva Urbanová, 2021
