Je originálna, lebo vie povedať nepovedané a nedopovedané vynikajúco naznačiť. Napriek tomu, že Cigánovej próza sa dotýka aj morálnych otázok, niet v nej ani kvapky moralizátorstva. A napriek tomu, že niekde jej rozprávanie pripomína mlyn, ktorý melie všetko možné, pri pozornom čítaní sa človeku podarí rozlíšiť použitý materiál. Je to typ medziriadkovej prózy, ktorý si zaslúži aj pozornosť kritiky.
Jozef Bžoch (o knihe Šampanské, káva, pivo)
Príjemným prekvapením sú texty Zuzany Cigánovej, ktoré majú vo svojom motivačnom poli štandardné problémy ženskej prózy, no pristupujú k nim navýsosť neštandardne. Autorkino rozprávačstvo v knihe Šampanské, káva, pivo Š(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) nebaží po veľkých príbehoch, apredsa ich rozpráva: svtipom, so švihom anoblesou. Načo by autorka potrebovala zložité dejové zauzlenia, vraždy, psychické kolapsy, keď aj cez šampanské, kávu avíno (nápoje rôznych spoločenských vrstiev) dovidí na tie obyčajné veci, ktoré hýbu svetom, ľuďmi aich citmi?
Alexander Halvoník
Kniha plná krásnych, svižne plynúcich viet — ako keby ste autorku počuli a nie čítali. V podstate sú to tri príbehy o láske. Uveriteľné, odpozorované zo života. Zuza Cigánová je herečka, ktorá vie rozprávať. Aj písať.
Juraj Kušnierik (o knihe Šampanské, káva, pivo)
„V literárnom prostredí dovtedy nie veľmi etablovaná autorka postavila svoje rozprávanie na pomerne jednoduchej dejovej osnove: každá z troch na seba nadväzujúcich noviel prináša príbeh jedného z členov pôvodne aspoň navonok súdržnej rodiny, ktorá sa postupne rozpadne (syn, ktorému matka rozbila vzťah, utečie pred jej nekritickým zbožňovaním, otec sa ocitne na ulici ako bezdomovec). Viac ako samotnou témou zaujala Cigánová spôsobom stvárnenia, ktorému dominuje spontánne rozprávačstvo nadväzujúce na výdobytky modernej prózy.
Protagonisti jednotlivých noviel, navzájom viacnásobne zviazaní spoločnou minulosťou, sú aj personálnymi sprostredkovateľmi diania. Všetko, čo sa tu odohráva, vidíme pohľadom niektorého z nich – prvý príbeh očami matky a syna, druhý v sprostredkovaní synovej milenky a tretí tak, ako ho prežíva dovtedy marginálny (a marginalizovaný) otec. Striedanie stanoviska, z ktorého vnímame dianie, rytmizuje prózu na úrovni vyšších výpovedných celkov; vo vete má túto funkciu frekventované anaforické priraďovanie spojkou a, ktorá sa zároveň – ako najjednoduchší, až detsky naivný a zároveň vzrušene naliehavý spôsob nadväzovania i ako signál „vôle k rozprávaniu“ – významne podieľa na expresívne hovorovej a emočne príznakovej modalite vysloveného.“
Vladimír Barborík: Vývin slovenskej prózy po roku 1989
Knižka Zuzany Cigánovej Šampanské, káva, pivo zaujala aočarila rozprávačskou ľahkosťou, spontaneitou, ktorá sa zaujímavo kombinuje spremyslenou a zvládnutou technikou rozprávania. Autorka udržiava, vďaka odstupu ajemnej irónii, nad záplavou hravých arozšafných viet aslov, na ktoré, povedané zjednou zprotagonistov, „sa dá tancovať“, neustálu kontrolu. Práve preto vie miestami rozšafne ahravo rozprávať aj onie práve najvľúdnejších záležitostiach.
Cigánovej rozprávanie sa skladá zdrobností – z dotykov, pohľadov, pocitov adrobných vnemov. Všetko podstatné sa tu deje uprostred kolobehu banálnej každodennosti a pod povrchom slov – tie napokon iba klamú apredstierajú, často nám ich vkladajú do úst tí druhí (prvá časť Šampanské), sú príliš veľké a nesadnú (Káva) astrácajú sa (Pivo).
Postavy tejto knižky charakterizuje intenzívne prežívaná telesnosť aviac či menej kultivovaná zmyslovosť až zmyselnosť. Práve spontánna telesnosť je tým jediným, čo nie je vo svete prózy Z. Cigánovej komplikované. Komplikácie nastávajú, keď sa kslovu dostáva rozum aracionálna kontrola, ktoré uvádzajú všetko do strnulosti, strojenosti a slúžia svetu „tam vonku“, svetu, ktorý neváha protagonistom neprestajne pripomínať, „ako sa čo patrí“. Na tomto mieste môžeme pripomenúť napríklad epizódne postavy kolegyne-susedy, či dámu zo samoobsluhy so psíčkom – no rovnako jednoznačne môžeme skonštatovať, že kráľovnou tohto sveta je Zita, monštruózna osôbka z prvej časti prózy – subtílnejšia sestra pani Rafikovej, či, aby sme zostali verní naladeniu sugerovanému názvom Šampanské – malomestská variácia na madam de Merteuil zde Laclosových Nebezpečných známostí. Pre Zitu sú telesnosť, dotyky, gestá prostriedkami nielen neustále kontrolovanej sebaprezentácie, ale aj manipulácie blízkych – apráve toto ju okrem jej cynizmu, unavenej „orazenosti“ diskredituje. Stáva sa stvoriteľkou príjemného, čistučkého, voňavučkého svetíka, ktorý však len maskuje zvrátenú manipuláciu azktorého „jej chlapi“, každý na svoj spôsob, unikajú. Jeden znich uniká dokonca až extrémne, na spoločenskú perifériu, kde vône sú vystriedané pachmi – no práve tu sa mu, aspoň na chvíľku, trochu romantizujúco, podarí nájsť priestor slobody, „vyšmyknúť sa“, precítiť, že naozaj je, aprekvapivo aj prísť do kontaktu s elementárnou ľudskosťou vpostave „Toho Človeka“.
Ak už je reč ohľadaní útočiska, či úniku pred „hlúpymi nezrovnalosťami“ a „nezrovnateľnými hlúposťami“ – takéto miesto – „novú dimenziu vpriestore ačase“, ktorá môže vzniknúť vchladnom priestore pracoviska, neosobnom výťahu, kancelárii, či na „bezdomoveckej“ lavičke vparku – nachádzajú hrdinovia knižky prostredníctvom neštylizovanej intimity, vzmysle nesprostredkovaného prežívania a blízkosti. Intimita sa totiž stáva aj možnosťou, ako sa môžu dopracovať k, sprepáčením, autentickej spolupatričnosti. Ahoci túto „dimenziu“ postavy prevalcované neúprosnou realitou strácajú, pocit malého zázraku pretrváva.
Ivana Taranenková
