ղľáԾ
Výber z poézie srbského autora žijúceho v Kanade Nebojšu Vasovića s názvom Krv pod figovníkom (Ars Poetica & Ateliér Pluto) v preklade Karola Chmela obsahuje básne z jeho ostatných dvoch zbierok. Verše sú vecné, prozaizované a plynú bez konvenčných poetických okrás a efektných metafor. Kniha, žiaľ, ponúka i prvoplánové básne: hlavne v pointe (Breh, Obed), v ktorých prevážila snaha o efekt nad jeho účinkom (Pravá cesta) či ktoré predostierajú nezmysel vo veršovej podobe (Caneloni). Do väčšiny textov je však vpísaná subtílne pútavá obraznosť, ktorá spolu s iróniou a jemným či nečakaným myšlienkovým pootočením básne nenápadne pozdvihuje tie miesta knihy, ktoré sa pohybujú na hranici klišé, nefunkčnej banálnosti a prázdneho mudrovania: „Boh ti nedovolí zabiť sa, / lebo bytie samo osebe je dobré. // Nedovolia ti to rodičia, / lebo do teba investovali (…) nikto ti vlastne neumožní // byť tým, čím si: / samovraždou v pohybe, / veselým sumcom v noci, / v Dunaji…“ Takto vybavené verše obkresľujú život vo svojej „komplexnej jednoduchosti“, ktorá je permanentnou témou básní.
Vasović reflektuje aj náboženské a politické témy, no i tie napája na individuálny, konkrétny a každodenný rozmer, hoci aj nepriamo: „zabíjať v mene Boha / ešte – stále – druhý – raz / nezostúpeného / tak predpisovo ukrižovaného / tak profesionálne / zabitého / v každom čase / v každom jazyku“. Hrdina priebežne vyzdvihuje neutrálny stav, ne-bytie (pred narodením či po smrti), „ničotu“, v ktorej sa strácajú zväzujúce kontúry a ktorá nás presahuje.
V zhode s poetikou knihy, vystavanou i na paradoxe a absurdnosti, vystríha pred selektívnosťou spomienok, ktoré namiesto oživovania vymazávajú individuálneho človeka. Kontakt s ním ho však vyčerpáva: „ľudské kontakty / len otravujú dušu“. Čitateľná je hrdinova obava z dočasnosti svojho diela (հٴDZí) a banálnosti vlastnej tvorby (ŠԲó), ktorou sa mu nedarí úplne zachytiť život vo svojej (preňho ohurujúcej) obyčajnosti. Napoly rezignovane preto konštatuje: „Najkrajšie mená majú / nenarodené deti“.
