ղľáԾ
27. júna 2021 si pripomíname nedožité 80. narodeniny Pavla Vilikovského. „Jeho smrťou zmizol zkultúry aliteratúry niekto, okom sme si mysleli, že tu bude stále,“ spomína na „nesentimentálneho“ prozaika aempatického človeka poetka Mila Haugová:
„Pavel Vilikovský je človek aj vtedy, keď sa na neho iní nepozerajú...“ povedal raz vRomboide oňom jeden mladý básnik.
Vlastne teraz pri spomínaní na jeho nedožité 80. narodeniny ide hlavne oroky práce v redakcii literárneho časopisuRomboid, kde sme spolu jedenásť rokov pracovali, teda opracovno-súkromné spomienky.
Spresnosťou skalpela
ʰé life stretnutie sPV bolo niekedy začiatkom 80. rokov minulého storočia.
Vtedy mi mala vyjsť kniha v Smene. Sredaktorkou apriateľkou Danou Hivešovou sme po skončení korektúr zašli spolu do Zdroja, takej kaviarne na Čajkovského ulici, išlo sa tam dolu schodmi: pri veľkom stole sedela spoločnosť vživom rozhovore. Prisadli sme si, ja som nepoznala nikoho, Dana všetkých: predstavila ma, aj oni sa predstavili. Zapamätala som si troch: Jozefa Gerbóca – šéfredaktora vydavateľstva Smena, Stana Dusíka – výtvarníka amaliara & last but not least Pavla Vilikovského a útržok jeho presnej vety zprerušeného rozhovoru: „... s pamäťou je to často tak, že niečo obchádzame aj vtedy, keď to už dávno neexistuje: kredenc vkuchyni, ktorý tam už dávno nie je...“
Pavlove prirovnania boli väčšinou zkaždodenného života, ale vybrané avyrezané zcelkového spresnosťou skalpela.
Potom som ho stretla až orok, keď mi vyšla druhá kniha Premenlivý povrch, aSmena ma pozvala na Dni Smeny na Jankov vŕšok. Stretli sme sa vtedy vautobuse, sedel tam sďalším vzácnym kolegom Dušanom Dušekom. Mne sa pokazil zips na novom svetri (bolo to koncom marca, teplé jarné počasie, ale ešte svetrové). PV sDušanom Dušekom mi zips opravili. Pavel sa opäť vyjadril: to sa čudujem, také niečo sa mi podarilo prvýkrát v živote.
Po dvoch dňoch na Jankovom vŕšku sme sa vracali odtiaľ aj sviacerými „... akoby sme sa vminulých životoch už boli videli...“ (PV).
Neomylný literárny vkus
Vrokoch 1985 – 1996 som pracovala ako redaktorka Romboidu (na ulici Obrancov mieru, teraz Štefánikova, je tam akýsi bar) avtedy ešte fungovali redakcie denne, so živou prítomnosťou redaktorov. Písali sme na písacích strojoch, ozývalo sa 5-násobné klopkanie: svýtvarnou redaktorkou šiesti sme mali 3 miestnosti, oddelené „polovičnými sadrokartónovými stenami“. Takže dym znerozlučnej fajky PV sa miešal scigaretami kolegov.
Vpráci to bol iný PV, prísny ksebe aj kostatným: vyberali sme zmnožstva príspevkov sami, ale konečné rozhodnutie padalo od šéfredaktora Mariána Kováčika ajeho zástupcu Pavla Vilikovského: ak vznikol spor ouverejnenie príspevku alebo pochybnosť, posledným umeleckým arbitrom bol PV.
Mal geneticky neomylný literárny vkus: ak sa prípadne začalo snejakou vetou zo strany redaktora „... Predsa by sme to len mohli uverejniť...“ stačil pohľad na PV ajeho vzuboch stisnutú fajku avedeli sme, že hovorí mlčaním: „Tak toto teda nie!“ Myslím, že hlavne srešpektovaním jeho odporúčaní sme vtých rokoch robili, koľko sa dalo po hranicu uverejniteľnosti, často aj sprekročením. Aj jeho zásluhou bolo, že na stránkach Romboidu sa do literatúry vracali autori, ktorí mali dosť dlhý zákaz publikovania. Uzávierky čísel mali presný dátum, nikto by si nebol dovolil neodovzdať PV texty apotom korektúry po termíne. Vedel byť vtedy na niektorých kolegov veľmi nepríjemne prísny. Ja som stermínmi problémy nemala, ale stalo sa mi, že som vkorektúrach nevychytala všetky čiarky (moja večná slabosť aj vo vlastných textoch). Keď mi to vytkol, aj som si išla poplakať kLýdii Vadkerti-Gavorníkovej, ktorá pracovala vedľa vRevue svetovej literatúry.
Ak nás poobede navštívili kolegovia, to už bolo všetko inak; hlavne ak prišiel Tomáš Janovic, Dušan Dušek, Jano Štrasser alebo kolegovia zRevue, tak boli úžasné debaty aj pohár niečoho, ak prišiel Stano Rakús rovno zvlaku, bola to čerešňovica. Ak prišiel Pavol Hrúz, po chvíli privítania sme sa „my dievčence“ vytratili domov: to boli už pre nás tvrdšie posedenia aj debaty...
Snásledným uverejnením Hrúzovej prózy po rokoch zákazu.
Človek je človek je človek
PV bol skvelý poslucháč aj rozprávač, „znova prichádza kredenc“ aPavlove zriedkavé výroky osebe: „... mám, tak povediac, vrúcny vzťah kalkoholu...“ alebo ešte dušespytnejšie, použijúc jeho novotvar „... triezvy Vilikovský nie je Vilikovský...“ výraz podobný tomu, ako keď Gertrúda Steinová napíše: „ruža je ruža je ruža...“ Nevymyslím nič lepšie, len si to požičať: „Vilikovský je Vilikovský je Vilikovský ...“ Ťažko by som to vedela napísať vminulom čase.
PV bol väčšinou hermeticky uzavretý vsebe, súkal svoje knihy amyšlienky zo svojho vnútra amy sme videli a počuli ačítali len to, čo pre nás spriadol. Nikdy by som si nedovolila ani po rokoch spolupráce povedať, že ho poznám: vlastne celkom nespoznáme nikdy nikoho, ani seba. Myslím, že PV patril ktým, ktorí si seba nechávajú pre seba alen jeho písanie dovolí nazrieť pri precíznom čítaní aj niekde hlbšie. Zriedkavo boli chvíle, keď sme ho videli prejaviť sa tak, aby sme mohli trochu „pootvoriť dvere“.
Koncom 80. rokov bol ešte Romboid stále na vtedajšej ulici Obrancov mieru (až neskôr vkúrii na Žižkovej apotom na Leningradskej – Laurinskej), vdeň narodenín PV (kúpili sme mu darček – jeho obľúbený tabak Three Nuns Tobacco), pripravili sme malé pohostenie, všetko sme si ráno pripravili amali radosť, že si sním poobede posedíme abudeme sa zhovárať, počúvať ho... PV prišiel nezvykle neskôr do redakcie, včiernom obleku sbielou košeľou bez kravaty (rukávy na saku trochu kratšie atrčali mu znich bezmocne vtom momente akoby detské ruky). Povedal: „Dnes ráno mama zomrela.“ Milovaná actená matka (bál sa jej dať prečítať Eskaláciu citu) zomrie vdeň jeho narodenín. Zjeho očí azcelej jeho bytosti padol aj na nás smútok ahlboké dojatie.
Aani vtedy sa neprestal správať vilikovskovsky, vybral zo svojej večnej tašky na plece krabicu spohostením afľašu, položil na písací stôl apovedal: „To som mal pripravené pre vás.“ Aodišiel. Na druhý deň zatelefonoval aoznámil, kedy bude pohreb.
Perlovým rukopisom
Boli aj veselé príhody, smiech arozprávanie aj potom, ako som odišla zRomboidu vroku 1996. Zanedlho po mne aj PV, osadenstvo sa zmenilo aRomboid už bol iný. Stretávali sme sa občas na literárnych stretnutiach, na čítaniach alebo vkníhkupectve Ex libris uMarty Šátekovej, na výstave jeho kresieb amalieb (môžete si ich pozrieť na obálkach jeho niekoľkých posledných kníh, myslím prvá kniha, ktorú si kresbami tušom sám ilustroval, bola Eskalácia citu vnádhernej koženej, decentne hnedej farbe zvydavateľstva Tatran, vy, milí mladší čitatelia, skúste si ju nájsť vantikvariáte – skvost, my máme doma dokonca dve aj svenovaním – aj dcéra, aj ja).
Tak bytostne sme sa naposledy rozprávali vBudapešti na Knižnom veľtrhu, kde sme boli hosťami, darovala som mu ceruzku (vzala som ju zo stánku nejakého štedrého vydavateľa). PV mal rád vruke (okrem fajky) aj perá alebo tužky; držal ich vruke, aj keď nepísal, pomaly alebo rýchlejšie nimi krútil (raz nám rozprával, ako dlho písal plniacim perom drobným perlovým rukopisom do malých zošitkov, myslím, aj povedal, že zeleným atramentom napísal rukopis Večne je zelený... kto má, milí čitatelia, jeho knihu svenovaním, iste si všimol, že písmo je stojaté, vzpriamené, málinko naklonené doľava).
Na Livre de Paris som ja letela lietadlom, ale PV tam prišiel autom, priviezol ho Stano Vallo. Mirka Vallová nám prezradila, že nechcel letieť, ale pretože má on najviac preložených kníh do francúzštiny abol za Slovensko hlavný hosť, tak ho priviezli. Krátko sme sa tam stretli apozdravili. Už akoby bez jeho žiarivého úsmevu. Nejaký francúzsky fotograf tam urobil zneho krásnu sériu fotografií, má tam šál afajku.
Posledného živého (koňa Pompejí) PV som videlaU červeného raka na čítaní zbásnickej zbierky Jána Buzássyho; PV mu knihu ilustroval, nádherné gesto kolegovi, ktorého mal rád avážil si ho.
The thrill is gone B. B. Kinga vpreklade Rajc je preč evokuje okrem výtvarnej aliterárnej aj jeho ďalšiu dimenziu: vedelo sa, že má rád blues&jazz... nesentimetálnu hudbu. Aje to aj názov jeho poslednej knihy, tú už nemám svenovaním, ako všetky ostatné... Najkrajšie venovanie mám vknihe Krutý strojvodca, kde napísal nezameniteľným rukopisom: „Želám Ti láskavejšieho strojvodcu. Pavel Vilikovský.“
Akoby vtedy vedel, že prechádzam tvrdým obdobím svojho života aniečo také potrebujem.
Jediné slovo: empatia
Ak by som chcela použiť jediné slovo oPV, povedala by som: empatia. Empatia kživotu, literatúre, ku každému, ským hovoril achcel hovoriť. Ak svami hovoril, bol tam ten bytostný duchovný pocit: áno, teraz hovorí len so mnou ato ostatné je len backround. Mal ostré nadanie pretransformovať apresne vyjadriť život okolo seba, premietnutý na papier cez raster, ktorý on sám vytvoril.
Vdecembri 2019 sme telefonovali naposledy opreklade časti knihy Letmý sneh do nemeckého literárneho magazínu Ostragehege. APavel sa sám, bez môjho opýtania, zveril, že sa nemá zdravotne dobre. Smrteľná ľadová ruka mi zovrela srdce. Nikdy predtým tak nehovoril osvojich ťažkostiach.
Jeho smrťou zmizol zkultúry aliteratúry niekto, okom sme si mysleli, že tu bude stále (vlastne je), že bude stále Večne zelený apísať oCitovej výchove vmarci či oPsovi na ceste alebo o Prvej vete spánku. Raz vKlube spisovateľov sme sedeli, PV mal so sebou rukopis svojej knihy apovedal, že ešte nemá nadpis; požičal mi tam rukopis, čítala som si vňom anarazila na – „prvá veta spánku“. Zaujalo ma to, čo som mu aj povedala, nepovedal nič, ale prijal to, lebo kniha pod tým názvom vyšla.
Dovolím si byť preto trochu hrdá, aj mi potom povedal, že vyberal zviacerých, apotom sa rozhodol. Poďakoval mi, bol vždy galantný (aj šarmantný) muž.
Mila Haugová, 2. jún 2021
(Deň narodenia môjho otca, ktorý by mal vtento deň 109 rokov aleží pochovaný vo Vrábľoch azomrel skoro slepý. Niekoľko rokov po vyjdení knihy Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, nie je to zvláštne, ako splýva literatúra so životom?)
Mila Haugová (1942)
Poetka aprekladateľka, vrokoch 1986 – 1996 bola redaktorkou literárneho časopisu Romboid.
Foto: Peter Procházka
