ղľáԾ
Tretiu prémiu za esej získala Adriana Šinková, študentka GymnáziaJána Hollého vTrnave. Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťažeEsej Jána Johanidesaprinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
„Zapni svetlo, ja sa teraz bojím,“ povedala mi moja malá sestra po tom, ako som jej pred spaním čítala príbeh odementoroch – zvláštnych stvoreniach, ktoré dokážu zľudí vysať aj ten posledný kúsok šťastia azanechať vnich len pocit beznádeje, smútku azúfalstva. Pozrela som sa jej do očí aubezpečila ju, že je to všetko iba vymyslené anič podobné ako dementori vnašom svete neexistuje. So slovami, že sa nemusí báť aja ju pred všetkým ochránim, som jej dala božtek na čelo apopriala dobrú noc. Spokojne sa na mňa usmiala azaspala.
Kúsok zjej detského strachu sa však vtom okamihu akoby preniesol na mňa – hľadela som do tmy apremýšľala oslovách, ktoré som pred malou chvíľou čítala zknižky pre deti. Vnútorní démoni, ukradnuté myšlienky, ochranné zaklínadlá zabraňujúce čítaniu mysle – všetko som zrazu videla vnových súvislostiach asvet, oktorom sa vknihe písalo, mi už nepripadal vôbec taký vzdialený afantastický ako na začiatku. Práve naopak, čím viac som otom uvažovala, tým jasnejšie sa mi zdali všetky paralely medzi vymysleným príbehom arealitou nášho sveta. Dementori – záhadné bytosti schopné vkradnúť sa do našich hláv azobrať nám všetko, čo nám robí radosť, sú len vyobrazením zlých myšlienok, ktoré sa nám dennodenne preháňajú mysľou. Strach, negatívne emócie, hnev, úzkosť, ba dokonca závisť či žiarlivosť sú modernými démonmi, pred ktorými je potrebné chrániť svoje vnútro podobne, ako sa chránime pred najrôznejšími vírusmi abaktériami. Pretože rovnako, ako sa vírus dokáže uchytiť na zdravú bunku a replikovať do nej svoju nukleovú kyselinu, tak sa škodlivé myšlienky vedia „vštepiť“ do našej mysle aovládnuť ju natoľko, že nie sme viac schopní uvažovať racionálne avšetko naše konanie je podriadené faktoru strachu, hnevu, závisti atď.
Pre lepšiu ilustráciu tohto procesu si stačí predstaviť jednoduchý príklad zbežného života – hádku medzi dvoma ľuďmi. Krik, nadávky, vyhrážky, osočovanie, vkrajnom prípade až fyzické násilie, toto všetko je dôsledok pôsobenia akýchsi „vnútorných démonov“. Títo démoni (v tomto konkrétnom príklade na seba zobrali podobu hnevu aagresie) útočia na tie najzraniteľnejšie miesta vľudskom vnútri anedobrovoľne nás menia na otrokov vlastnej psychiky.
Psychológovia tento stav odborne nazývajú afekt adefinujú ho ako prudký intenzívny citový stav, reakciu organizmu na určitý podnet, pri ktorej človek stráca kontrolu nad svojím konaním avšetky jeho činnosti podliehajú emocionálnemu vzplanutiu spojenému spodnetom, ktorý afekt vyvolal. Vďalších definíciách sa hovorí opodstate afektu ako o „vnútornom konflikte vznikajúcom vdôsledku nesúladu medzi našimi túžbami aschopnosťou tieto túžby naplniť“. šٰ tieto poznatky sa dajú ľahko aplikovať na náš pôvodný príklad – hádku. Pri akomkoľvek medziľudskom konflikte sú na povrchu všetkého prítomné emócie, ktoré nám akoby „zatemňujú mozog“ anedovoľujú nám pozerať sa na príčiny konfliktu snadhľadom ajasnou mysľou, ale naopak, preberajú nad nami absolútne velenie. My sa tak prestávame ovládať astávajú sa znás tvory riadiace sa výlučne momentálnymi vnútornými pocitmi apodnetmi okolitého sveta.
Toto zatemnenie mysle si môžeme obrazne predstaviť práve ako démonov, ktorí nepozorovane prilietajú vnestráženej chvíli asvojím čiernym plášťom zakrývajú tie miesta vľudskej mysli, ktoré nám umožňujú rozumne atriezvo riešiť problémy. Racionálne uvažovanie sa tak pri výbuchu emócií dostáva úplne do úzadia, apreto si nestranný pozorovateľ mnohokrát pri sledovaní hádky pomyslí, ako veľmi nelogicky konajú účastníci konfliktu. Oniekoľko minút neskôr sa však aj on môže stretnúť stakou situáciou, ktorá ho donúti správať sa rovnakým spôsobom, nad akým pred chvíľou neveriacky krútil hlavou aprisahal, že on by tak určite nikdy nezareagoval. Najjednoduchšie povedané – človek mieni, démon mení.
Ľudstvo sa už dlhé desaťročia snaží optimalizovať svet prostredníctvom najrôznejších výdobytkov vedy atechniky. Zautomatizovali sme priemysel, strojovú výrobu, dopravu, informatizáciu, účtovníctvo... Takmer úplné vylúčenie potreby ľudských zásahov vtýchto oblastiach nám umožnilo dosiahnuť vysokú úroveň efektivity, nakoľko stroje nie sú ovplyvňované činiteľmi ako únava, stres alebo zlá nálada. Človek sa však nikdy nedokáže úplne odpútať od svojich pocitov či emocionálnych potrieb, atak sa bude ľudstvo musieť zmieriť stým, že pojmy ako „absolútne šťastie“ alebo „stopercentný výkon“ nikdy nezažije na vlastnej koži. Nebude však práve toto to jediné, čo nás vbudúcnosti odlíši od strojov aumelej inteligencie? Nie je naša prirodzená nedokonalosť azraniteľnosť nakoniec tým, vďaka čomu sa môžeme nazývať ľuďmi? Podľa mňa áno, apreto sa netreba snažiť za každú cenu uchrániť seba asvoje vnútro pred nežiaducimi pocitmi. Pretože časom sa môže stať, že snimi odídu aj tie žiaduce. Apotom bude naše najhlbšie vnútro len prázdnou orechovou škrupinou, ktorá sa ľahko rozpadne aj pri najmenšom údere. Azčloveka ostane len tvor sbijúcim srdcom, ale zhasnutým plameňom.
Vnútorní démoni sú tí, ktorí robia ľudí ľuďmi.
Esej hodnotí poetka Dana Podracká:
Všetko zlé je na niečo dobré
Všetci vieme, čo je mentor. Osoba, ktorá moralizuje, napomína, poučuje. Napriek takýmto negatívnym emóciám, ktoré môže vzbudzovať, Adriana Šinková siahla po dementoroch zpotterovskej ságy. Sú niečo iné, ale môžu byť omnoho nebezpečnejší. Požierajú šťastie, pôsobia vnútri. Autorka ich priradila kmoderným démonom, pred ktorými by sme sa mali chrániť, pretože spôsobujú agresivitu ahnev a dokážu zasiahnuť naše najzraniteľnejšie miesta vduši. Šinková nás sprevádza rozličnými úskaliami technickej civilizácie, nevynechávajúc sociálne siete, online komunikáciu aďalšie nástrahy virtuálej reality, vytvárajúcej virtuálnu identitu. Nakoniec však dospieva knečakanej pointe: „Vnútorní démoni sú tí, ktorí robia ľudí ľuďmi“. Je to totiž pravda vzmysle starej myšlienky, že všetko zlé je na niečo dobré. Aj démonické má podiel na našom dozrievaní, ide len oto, aby sme ich dokázali rozpoznať apremeniť ich negatívnu energiu na pozitívnu, na prospech nášho duchovného rastu. Ukazovateľom toho, ako sa nám to podarilo je skutočnosť, či máme srdce vplameňoch alebo bez vyhasnuté, neprebudené.
