ղľáԾ
Radoslav Tomáš: Chlapec
RADOSLAV TOMÁŠ sa narodil 29. decembra 1982 v Poprade.
Získal ocenenia na viacerých literárnych súťažiach (Wolkrova
Polianka, Literárna Senica L. Novomeského, Akademický
Prešov, Literárny Zvolen, Múza, Poetický květen...).
Svoju poéziu publikoval v Literárnych krokoch, Dotykoch,
Slove mladých, Slovenskom rozhlase a rôznych zborníkoch.
Študuje žurnalistiku na FiF UK v Bratislave.
dzýľ
potichu položíš na stôl
nôž plný slnka
voda zrazu zosladla
vbroskyňovom svetle
stíchol vlk
aj rozcítené husle zaspávajú
starci pod zelenou jabloňou
ťa kreslia
vhorúcej sline
a za hlinenou dedinou
prechádza sa
spolu svetrom
pšeničný kristus
pod srdcom
ticho vrastá do dlážky
vizbe je tma
a jesenná slávnosť
ďaleko od nás znejú hrany
dedinského kostola
všálke práve zaspal
jej posledný horúci výdych
teraz len tak vyzlečená leží
jemne ako svetlo
a niekde pod srdcom
jej rozkvitajú ľalie
alebo iné bijúce zvony
otec
muž čo brúsi nôž na chlieb
plače keď odchádzam
je hrdý a krásny ako dýka
vkútiku úst
má tú najsladšiu slinu
a na kabáte
zaplátané ryby
počuje ako rastie tráva
sedí na stoličke
a snikým už neprehovorí
zatváram dvere
zahasí cigaretu –
tak bude(m) raz umierať
anjel
čarovná alica
mi stíchla vústach
potme si dala
pod námornícke tričko
úš
a povedala: poď
budeme rodina
a bola to jediná
ٴDzť
pod slnkom
čo ma
zazrela
zočí do očí
첹ť
ٰٱé
ryšavá železnica
a dážď
čistý a presný ako jablko
krajina sa sťahuje
do sna
vroztancovaných očiach
celú si ju vezmeš
do vlaku
cestu prespíš
často vystúpiš na miestach
kam chodí boh
첹ť
vdlaniach tam nachádzaš
spadnuté tiché vlasy
koniec
1
napoludnie klesáš ulicou
potichu obchádzaš
slepého harmonikára
ktorý prstami stále hľadá
vôňu prekvapenej ženy
zo slnka steká med
rozmýšľaš či má nebo
naozaj toľko kostolov
koľko má deň
áԾDZ
2
do zápalkovej škatuľky
odložíš si kúsok svetla
a jeden sen
blázon vcudzích ústach
nevieš či sú básne nahé
alebo nosia také šaty
3
vakomsi výklade
si prečítaš
že vlastného boha
sa možno dotknúť iba krvou
hodiny premenia sa na ľaliu
ktorú vnej prvýkrát utopíš
4
trasieš sa vjej ústach
keď si deň oblečie
tmavú košeľu
zozimí sa jej na prsiach
je taká slobodná
pretože je osamelá
s tebou
mesiac na vás vysype svoje
vrece smúkou
5
ráno sa proti tebe
dzčí
ako žena ktorá
prvýkrát rodí
želáš si stretnúť sa vbásni
6
vústach nosí si
svetlo
ale keď dovraví
deň akoby sa náhle skončil
do zreničiek vrastie ti vlastná koža
z viečok
úٴǰ
1
ulica pokojne dýcha
toľko ráz si po nej kráčal
a ona si všetko pamätá
slnko je zelené
ako pohľad holuba
svieti do očí
láme vnich čisté nože
dlhá obloha je drsná
plače až kým sa neutopí vtebe
2
noc otvorí svoj čierny klavír
za oknami možno bude
mľaskať dážď
sadrový anjel na poličke
zloží si ruky
natrháš mu do nich ticha
veža matejovského kostola
ostane zľaknutá
pomaly kľakne si do teba
3
vlastných svetov
sa odteraz budeš dotýkať
ako niekoho vrade na žltú malinovku
á
budú priťažké na takú
nahú oblohu
4
úٴǰ: úٴǰ
slepý ako oko ihly
a zvonivý až na krv
Zbásnickej zbierky Chlapec, ktorá práve vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
