ղľáԾ
Bernardine Evaristosom prvýkrát zaregistrovala, keď vroku 2019 získala Bookerovu cenu spolu sMargaret Atwood. Sama sa na margo tohto ocenenia vyjadrila vo svojej najnovšej kniheManifesto(Manifest, 2021) takto: „Neprerazila som zo dňa na deň, ale zo dňa na deň sa všetko zmenilo.“
Vo svojej rozbehnutej spisovateľskej kariére už mala na konte knihy, ktoré pozitívne prijímala čitateľská verejnosť ikritika, ale ojej najnovšom románe Dievča, žena, iné sa zrazu písalo ahovorilo všade.
Bernardine Evaristo sa narodila rodičom zo zmiešaného páru. Otec pochádzal zNigérie amatka bola Britka. Vzali sa vpäťdesiatych rokoch, teda včase, keď sa takéto páry skutočne netolerovali. Matku jej rodina odvrhla aotec bol neustále vystavený rasovo motivovanej diskriminácii. Prišiel do Anglicka vreakcii na výzvu pomôcť s obnovou krajiny po druhej svetovej vojne astal sa nevítaným prišelcom, ktorého nevnímali ako individualitu, len ako súčasť odsudzovanej menšiny.
Zperiférie k divadlu
Osem detí Evaristovcov sa narodilo vLondýne, no od narodenia ich okolie vnímalo ako tmavých prišelcov napriek tomu, že vyrastali vrovnakej kultúre, chodili do rovnakých škôl aj kostola. Rodine každú chvíľu niekto hodil tehlu do okna, deti sa nechodili hrávať na ulicu, museli si vystačiť samy. Každý, kto ich stretol, si onich spravil názor ešte skôr, než otvorili ústa. Aj keď boli spolovice biele, pre ostatných boli iba čierne.
Táto skutočnosť sa pre Bernardine zmenila, keď prvýkrát pričuchla kdivadlu, kde už naozaj išlo oto, čo kto vie, anie ako vyzerá. Vášnivo sa vrhla na účinkovanie aneskôr študovala divadelníctvo na vysokej škole Rose Bruford College. Chodila na kurz komunitného divadla asdvoma spolužiačkami založila divadelnú spoločnosť Theatre of Black Women (Divadlo černošiek), prvú svojho druhu vBritánii. Ako píše vManifeste, toto štúdium jej veľmi pomohlo formovať vlastnú feministickú a černošskú identitu, pretože prvýkrát vživote sa zoznámila sčernoškami mimo svojej rodiny. A keby študovala klasické divadelníctvo, píše ďalej, zrejme by sním rýchlo sekla, pretože ako černoška by vňom nemala veľa príležitostí na realizáciu – dostávala by nanajvýš malé vedľajšie roly („úlohy otrokýň, slúžok, prostitútok, pestúnok či zločiniek“, ako si povzdychne jedna zjej postáv vknihe Dievča, žena, iné) ana vlastnú tvorbu či režírovanie by mohla rovno zabudnúť; týmto profesiám vtom čase stále kraľovali muži. Vo svojom Divadle černošiek však spriateľkami písala hry, inscenovala ich aj vnich hrala. Táto skúsenosť sa spolu sláskou kpoézii neskôr stali základom pre jej písanie. Ako dramatička a herečka sa naučila lepšie a hlbšie porozumieť svojim postavám aich prežívaniu.
Do koša a odznova
Písaniu sa začala naplno venovať, keď jej vroku 1994 vyšla básnická zbierka Island of Abraham (Abrahamov ostrov). Čerpala vnej zo svojho záujmu oafrickú históriu asvojich ciest po Afrike. Snasledujúcou knihou Lara sa chcela naplno vrhnúť na prózu, hoci ju nikdy predtým nepísala. Za tému si zvolila svoju rodinu, zmiešané manželstvo svojich rodičov. No po troch rokoch práce advesto stranách naklepaných na stroji si uvedomila, že ju nebaví čítať, čo napísala. Až keď na jednom spisovateľskom pobyte vrámci cvičenia po dlhom čase opäť zložila báseň, pochopila, akou cestou sa musí vydať. Všetko, čo dovtedy zLary napísala, vyhodila do koša azačala odznova. Celý príbeh prerozprávala vo forme básne anašla svoj štýl: veršovaný román.
Podobný osud mali aj ďalšie jej knihy: buď vniektorej fáze vyhodila celý dovtedy napísaný text apustila sa do rukopisu úplne od začiatku, alebo kniha vprocese písania zmenila literárny žáner. Vo všetkých sa nejakým spôsobom venuje histórii ačernošskej či multikultúrnej spoločnosti.
dzá The Emperor’s Babe (Cisárova kočka, 2001) hovorí odievčine snúbijským pôvodom Zuleike, ktorá vyrastá vLondýne za čias Rímskej ríše. Vydajú ju za bohatého Rimana, no ona sa zaľúbi do rímskeho cisára Septima Severa. Evaristo sa dlhodobo venuje téme prítomnosti afrického obyvateľstva vBritánii avEurópe asnaží sa zboriť mýtus, že Británia bola až do dvadsiateho storočia čisto belošská. Ľudia safrickým pôvodom sú pevnou súčasťou dejín nášho kontinentu, no dodnes zostávajú viac-menej neviditeľní spolu so ženami, ktorým sa naprieč dejinami podarilo presadiť vkedysi čisto mužských oblastiach umenia či vedy.
Vnasledujúcej knihe, Soul Tourists (Duše turisti, 2005), skúma tieto témy prostredníctvom duchov, ktorí sa zjavujú dvojici na jej cestách po Európe. Evaristo ju začala písať ako čisto prozaický text, no opäť sa ukázalo, že to nie je ten správny prístup, atak znova prepisovala avložila do textu okrem prózy aj prvky poézie, scenára adokonca neliterárne prostriedky (rozpočet). Ďalší román, Blonde Roots (Blonďavé korene, 2008), je jej prvý čisto prozaický text. Za tému si zvolila zámorský obchod sotrokmi, no spracovala ju svojsky: vytvorila príbeh zalternatívnej reality, kde Afričania zotročili Európanov.
Doteraz neviditeľné hrdinky
Po novele Hello Mum (Ahoj, mami, 2010) a románeMr Loverman (2014), ktorý vznikol na základe tvorivého cvičenia so starými fotografiami na spisovateľskom workshope, prišiel na rad román ocenený Bookerom: Girl, Woman, Other, 2019 (Dievča, žena, iné, 2021).
Vroku 2013 Evaristo oslovili, aby napísala poviedku kstoročnici waleského básnika Dylana Thomasa. Namiesto poviedky však (ako inak) vytvorila naratívnu báseň oštyroch veľmi rozdielnych Londýnčankách tmavej pleti arozhodla sa ďalej rozvíjať tému černošiek vBritánii, keďže podľa nej nedostávajú vbritskej literatúre veľký priestor; určite nie ako protagonistky literárnych diel.
Ztoho vznikla kniha odvanástich ženách vpriebehu dvadsiateho storočia vBritánii, napísaná experimentálnou formou „fusion-fiction“, ako ju autorka nazvala. Je rozdelená na štyri hlavné kapitoly, vkaždej dostanú priestor tri ženy. Text je štruktúrovaný ako báseň do menších celkov, občas sa vriadku nachádza jediné slovo či slabika. Autorka pristupuje svojsky aj kinterpunkcii – rezignovala na bodky aobčas obmedzila aj čiarky. Zdanlivo nepoužíva veľké písmená na začiatkoch viet, pozornejší čitateľ však rýchlo zistí, že každá podkapitola označená číslom je vždy jedna veta, ktorá sa začína kapitálkou a končí bodkou.
Evaristo do postáv vložila veľa zo svojho života: hneď prvá Amma je autorka divadelných hier, ktorej najnovšia hra má premiéru vNárodnom divadle; jej kamarátka akolegyňa Dominique sa snaží vymaniť zo vzťahu smanipulatívnou ženou (Evaristo prežila tri roky v područímanipulatívnej partnerky, ktorú vknihe Manifest nazvala Vyšinutá domina); ďalšia postava vyrastá sprísnym neprístupným otcom apod. Cez ich osudy približuje skúsenosť černošskej (ženskej) populácie vbelošskej väčšine, rozoberá témy násilia, diskriminácie, identity, tvorivosti, lásky, tráum či politiky. Napohľad samostatné životy hrdiniek sa prepájajú buď jasnými rodinnými či priateľskými putami, alebo sú medzi nimi skryté, ale oto prekvapivejšie spojivá.
Vety-nevety
Keď som dostala ponuku prekladať tento román, potešila som sa, no zároveň zľakla. Počúvala som o spisovateľkinomnezvyčajnom štýle – čo ak mi nesadne? No len čo som sa pustila do čítania, naskočila som na autorkinu hru stextom ajej písanie ma uchvátilo. Jej vety-nevety plynú ako rieka, ktorá občas chváta cez kaskády, občas spomalí a kde-tu rozrazí jej prúd balvan: zrazu sa vcelom riadku nachádza jediné slovo avyvolá nezvyčajne silnú emóciu nie svojím obsahom, ale svojou izolovanosťou. (Napríklad vscéne znásilnenia: „ako to, že na sebe nemá šaty?/ /potom/jej/telo/už/nepatrilo/jej/ /patrilo/im“.) Alebo ponecháva priestor širšej interpretácii, ako keď jednej postave rodičia úplne chladne oznámia, že je adoptovaná: „ten pocit, že je/ne/ukotvená/ne/chcená/ne/milovaná/ne/úplná/ /nik/to“.
šٰ špecifiká autorkinej tvorby som sa snažila svedomito preniesť aj do prekladu. Nebolo to vždy jednoduché, neraz som sa vytrápila, aby samostatne stojace vety, slovné spojenia a slová mali rovnaký význam asilu ako vorigináli, aby text plynul rovnako prirodzene. Pri kapitole písanej zpohľadu nebinárnej osoby som hľadala čo najlepší anajzrozumiteľnejší prístup spolu so samotnou postavou, ktorá si na svoju novú identitu iba zvyká. Nakoniec som sa odhodlala vyskúšať bezrodové zámená. (Otomto svojom prekladateľskom postupe som písala včlánku „O preklade kapitoly orodovo neutrálnej postave vknihe Dievča, žena, iné“ včasopise Verzia 3/2021.)
Vďaka všetkým spomenutým špecifikám bola pre mňa práca na tejto knihe vpozitívnom zmysle nezabudnuteľná. Obľúbila som si nielen postavy románu, ale aj ich autorku. Čím viac ju spoznávam, tým je mi sympatickejšia.
Napríklad pri nedávnom pobyte vParíži navštívila aj francúzsku prekladateľku Françoise Adelstain, ktorá prekladá jej knihy do francúzštiny. Evaristo onej obdivne napísala okrem iného aj toto: „Preložila štyri moje knihy. Je vmojej hlave!“ Pri tomto jej príspevku na sociálnych sieťach istotne zaplesalo každé prekladateľské srdce.
Okrem písania sa Bernardine Evaristo aktívne angažuje voblasti inklúzie černošských spisovateľov aspisovateliek, umelcov aumelkýň. Propaguje africkú poéziu, podieľala sa na založení agentúry na podporu spisovateľov Spread the Word, organizovala prvú veľkú konferenciu očernošskom divadle Future Histories aj konferenciu obritskej černošskej literatúre Tracing Paper. Keďže pochádza zveľkej rodiny avidela, akú obrovskú zodpovednosť anepredvídateľnosť prináša rodičovstvo, ako uvádza vknihe Manifest, nevedela si predstaviť, že by obetovala svoju slobodu takémuto záväzku. Namiesto matky je aktívnou tetou akrstnou matkou ana prvom mieste jej záujmov zostáva umenie apodpora ďalších umelcov.
V najnovšom diele Manifest píše osvojom živote, odospievaní vo veľkej rodine vsusedstve, kde ich nechceli, oštúdiu, vzťahoch, tvorbe. A hoci je to životopisná kniha, má sotva dvesto strán, je pútavá, napísaná snadhľadom avtipom. Veľmi ma teší, že ju budem čoskoro prekladať pre vydavateľstvo Inaque, v ktorom vyšla aj kniha Dievča, žena, iné.
Lucia Halová (1979)
Prekladá z angličtiny a portugalčiny prevažne beletriu a filmové titulky, venuje sa aj redigovaniu knižných prekladov. Pôsobí v redakcii časopisuVerzia. Z angličtiny preložila o. i. sériuúStephenie Meyerovej,Žiť sa musíFranka Tallisa čiDievča, žena, inéBernardine Evaristo, z portugalčinyKnihu nepokojaFernanda Pessou.
Bernardine Evaristo: Dievča, žena, iné
Preklad: Lucia Halová
Bratislava: Inaque, 2021
