ղľáԾ
Liana Mezeiová, Stredná zdravotnícka škola, Nitra.
Poznanie vtichu
Motto: „Nakoniec predsa rozhodla len tá letmá chvíľa (náhoda, náhoda?), plná vône čerstvo pokosenej lúky uprostred nemej, akoby zvukotesnej noci, keď som si s údivom uvedomil, že ešte vždy neviem nikým pohŕdať.“
Život je poskladaný z množstva okamihov, ktoré sa nám vrývajú do pamäti rôznou intenzitou. Niektoré prejdú okolo nás ako tiene, iné zostávajú navždy vypálené v našich spomienkach. A potom sú tu tie zvláštne momenty osvietenia, ktoré prichádzajú nečakane, často v tých najmenej pravdepodobných chvíľach.
Tá noc bola výnimočná práve svojou tichosťou. Zdalo sa, akoby niekto stlmil všetky zvuky sveta na minimum. Len vôňa čerstvo pokosenej trávy sa vznášala vzduchom ako nehmotný závoj, pripomínajúc detstvo strávené na dedine u starých rodičov. V takýchto chvíľach človek prirodzene bilancuje, premýšľa nad svojím životom, nad svojimi postojmi a presvedčeniami.
Dokonca aj vedci potvrdzujú, že ak je jeden z piatich zmyslov oslabený alebo porušený, ostatné zmysly sa preukazujú značne silnejšie. Preto ak čo i len zatvoríme oči alebo sa ocitneme v hrobovom tichu, náš mozog začne pracovať na tom, aby sme lepšie zachytili každý jeden maličký dotyk, cítili aj tú najslabšiu vôňu a mali tie najintenzívnejšie pocity spájajúce sa s daným momentom.
Pri takýchto momentoch si niekedy dokonca dokážeme uvedomiť niečo prekvapivé - napriek všetkým sklamaniam, zradám a bolestivým skúsenostiam si zachovávame čosi, čo by sa dalo nazvať základnou ľudskou empatiou... Možno nedokážeme skutočne nikým pohŕdať. Nie je to slabosť, akoby sa mohlo zdať, ale skôr sila - schopnosť vidieť v každom človeku aspoň kúsok dobra, aspoň náznak ľudskosti. Je to schopnosť vidieť za masky, ktoré si nasadzujeme, za múry, ktoré staviame okolo seba. Je to dar vidieť v každom človeku potenciál k dobru, bez ohľadu na to, ako hlboko môže byť ukrytý.
Možno to je náhoda, že práve v takýchto chvíľach dospievame k takému poznaniu. Alebo, možno to nie je náhoda. Možno potrebujeme práve tie tiché, nevinné okamihy, aby sme dokázali počuť svoj vnútorný hlas, aby sme si uvedomili pravdy, ktoré v každodennom zhone prehliadame. Je zvláštne, ako často hľadáme veľké pravdy života v komplikovaných filozofických poučkách, zatiaľ čo tie najdôležitejšie poznania k nám prichádzajú v jednoduchých, tichých momentoch. V okamihoch, keď sa zastavíme a dovolíme si len byť. Len existovať. Len dýchať. Len cítiť. A práve vtedy k nám často prichádzajú najhlbšie uvedomenia.
Také letmé chvíle, také momenty osvietenia, nám pripomínajú, že najväčšie životné pravdy často prichádzajú nečakane, zahalené do jednoduchosti všedného okamihu. A možno práve v tom spočíva ich krása, v ich nenápadnosti, v ich schopnosti prekvapiť nás práve vtedy, keď to najmenej očakávame.
Či už je to náhoda alebo nie, taká neškodná noc nás dokáže naučiť, že najcennejšie životné lekcie nemusia byť výsledkom dlhého štúdia či náročného hľadania. Niekedy stačí len ticho noci, vôňa pokosenej lúky a otvorené srdce, pripravené prijať pravdu, ktorá bola možno celý čas priamo pred nami.
Hodnotí Eva Urbanová
Esej Liany Mezeiovej je iná ako ostatné na danú myšlienku. Od začiatku evokuje čosi pozitívne, odľahčené, prístupné. Témy sa ujala opäť zďalšieho konca, zamerala sa na význam momentu samotného: „A potom sú tu tie zvláštne momenty osvietenia, ktoré prichádzajú nečakane, často v tých najmenej pravdepodobných chvíľach.“ Kumocneniu atmosféry, zdanlivo nenápadnej, ale významnej chvíle, použila nočnú scenériu. Zámerne som zvolila slovo „scenériu“, lebo autorka eseje opisuje noc ako scénu, vktorej síce jeden zmysel chýba, ale ostatné sa zaostria: „Preto ak čo i len zatvoríme oči alebo sa ocitneme v hrobovom tichu, náš mozog začne pracovať na tom, aby sme lepšie zachytili každý jeden maličký dotyk, cítili aj tú najslabšiu vôňu a mali tie najintenzívnejšie pocity spájajúce sa s daným momentom.“ Práve vtakýchto momentoch dokážeme nad sebou rozjímať. Zároveň nejde onič výnimočné, sú to predsa situácie, ktoré každodenne všetci zažívame, len sme zabudli na ich dôležitosť akrásu. Esej len pätnásťročnej autorky nám ukazuje, že ozajstné pravdy sú priamo pred nami, aže niekedy vidíme viac, keď zavrieme oči, a že to najdôležitejšie, je často najjednoduchšie.
Mezeiová teda vyťažila zmyšlienky opäť čosi originálne – jednoduchú krásu asňou aj jednoduché poznanie. Taká je aj jej esej, písaná ľahkým perom, bez snahy okomplikované štylizácie amyšlienkové zvraty, ale napriek tomu nás touto úprimnou jednoduchosťou odzbrojuje. Je príjemným osviežením vťažkých úvahách, pretože ukazuje zase ďalšie možné cesty. Páči sa mi aj práca smotívom ticha, ktorý najprv splýva spredstavou noci a je vňom čosi tajomné, potom sa synonymizuje sjednoduchosťou: „Možno potrebujeme práve tie tiché, nevinné okamihy, aby sme dokázali počuť svoj vnútorný hlas, aby sme si uvedomili pravdy, ktoré v každodennom zhone prehliadame. Je zvláštne, ako často hľadáme veľké pravdy života v komplikovaných filozofických poučkách, zatiaľ čo tie najdôležitejšie poznania k nám prichádzajú v jednoduchých, tichých momentoch.“ Medzi takéto uvedomenia môže patriť aj empatia voči iným, na ktorú autorka tiež upozorňuje.
Celá esej je vduchu pokorného rozjímania ajej nehraná skromnosť, ktorá je zriedkavá vsúčasných časoch, mne osobne mimoriadne imponuje.
