ղľáԾ
Fašizmus po druhej svetovej vojne nezmizol, len sa zmenil jeho jazyk. Nové technológie, masívny rozkvet sociálnych sietí anástup post-faktickej doby mu umožňujú uplatniť sa spôsobom, ktorý sme nečakali.
Maik Fielitz a Holger Marcks zInštitútu mierových štúdií abezpečnostnej politiky na Univerzite vHamburgu napísali skvelú historicko-politologickú esej Digitálny fašizmus. Sledujú vnej, ako sociálne siete zmenili súčasné podoby fašizmu a ako fašizmus mení sociálne siete.
Počiatočné technologické nadšenie zrozvoja internetu počítalo stým, že digitálna revolúcia prinesie slobodnejšiu akreatívnejšiu spoločnosť, demokratickú diskusiu a takmer univerzálnu participáciu ľudí na verejnom rozhodovaní. Dnes sa ťažko vyrovnávame snekončiacim trolovaním v neprehľadnom anonymnom prostredí, nenávisťou vo virtuálnom priestore a odpudzujúcou kyberšikanou, ktorá vyháňa ľudí zinternetových diskusií.
Motor vlastného zmanipulovania
Na rozdiel od tradičnej predstavyfašizmu dnes vňom nenachádzame jedno organizačné centrum acharizmatickú vodcovskú figúru sčitateľnou nenávistnou ideológiou. Súčasný digitálny ekosystém tvorískôr výrazne fluidný aambivalentný variant ideológie bez jednoznačného organizačného centra. Digitálne zosieťované masy sa vtakomto prostredí stávajú motorom vlastného zmanipulovania. Vtomto procese sa zneužívajú techniky dramatického storytellingu, gaslightingu, eskalovania strachu adifúzie kritického myslenia. Tradičnejšie postupy, akými bolo šírenie nenávisti anepravdy, nadobúdajú inovovanú podobu. Sociálne médiá ponúkajú pre krajnú pravicu priaznivé, ľahko manipulovateľné prostredie.
Vkapitole otom, ako sociálne médiá prehlbujú strach čitateľov, čo je jedným znástrojov digitálneho fašizmu, autori presne opisujú psychologické mechanizmy, ktoré ktýmto javom vedú. Nové médiá podstatne menia svoj charakter apomáhajú tak masovému šíreniu paranoje. Po druhej svetovej vojne boli médiá ohraničované novinárskymi aetickými štandardmi, ako aj verejnou kontrolou. Verejné printové aj elektronické médiá boli založené na myšlienke, že demokracia potrebuje médiá, ktoré majú záväzky voči širokej verejnosti. Že vďaka nim budú ľudia informovaní vyváženým spôsobom ado popredia sa dostanú racionálne formulované správy anie také, ktorých jedinou „výhodou“ je, že majú potenciál vyvolať najväčšiu pozornosť.
Podsúvanie strachu
Vére tradičných médií rozhodovali samotné médiá otom, kto asčím mohol vystúpiť pred verejnosť. Digitalizácia médií zmenila všetko. Siete sa zahusťujú, informačná moc sa presúva zposkytovateľa na spotrebiteľa. Komunikácia sa čoraz väčšmi stáva seba organizujúcou anepotrebuje sprostredkujúce inštancie. Poskytovatelia začínajú súťažiť vtom, kto prinesie väčšiu mieru negatívnych adramatických správ. Správy, ktoré číria strach, sa šíria vo väčšej miere arýchlejšie, takže žurnalistika sa stáva väčšmi ukričanou. Algoritmická prezentácia obsahov uprednostňuje také, ktoré popchýnajú čitateľov adivákov kvýraznému klikaniu. Dramatický obsah, ina úkor pravdivosti (clickbait), sa ukazuje ako najlepšia návnada. Správy, ktoré by pred niekoľkými desaťročiami nemali šancu ocitnúť sa vrenomovanom médiu, sa zrazu objavujú na titulných stranách.
Veľmi sugestívne je napríklad to, ako sa vroku 2018 vnemeckej pravicovej tlači začal presadzovať fašizujúci naratív, ktorý podsúval predstavu, že imigranti sú nezvládnuteľní agresori, ktorí masovo ohrozujú bezpečnosť žien, ale ivšetkých obyvateľov na nemeckých uliciach. Štatistiky kriminality cudzincov nepotvrdzovali skokovitý nárast, napriek tomu napríklad kampaň AfD vroku 2018 začala spomínať „Imigráciu nožov“, „cudzineckú záplavu“, „záhubu národa“ aviac protiislamských príspevkov vmédiách ako po akomkoľvek teroristickom útoku islamistov. To viedlo až k bezpečnostnému paradoxu, keď neustále tematizovanie bezpečnosti asenzibilizácia verejnosti zhoršuje subjektívny pocit bezpečia. Jedným zprejavov digitálneho fašizmu je umelé vyvolávanie strachu vmédiách do takej miery, že zneistení občania „začnú mať obavu, že keď sa onejakej téme toľko hovorí, tak sa naozaj zdá, že je tu problém“ (s. 66).
Vofašizujúcej sa spoločnosti sa začína uplatňovať „nová politická kultúra, keď sa hromadne vyslovujú zjavné nepravdy, ktorým veľká časť más zjavne verí alebo ich prijíma za svoje... a Sacha Baron Cohen konštatoval, že „Demokracie založené na zdieľaní pravdy sú na ústupe, zatiaľ čo na vzostupe sú autokracie založené na zdieľaní lži.“ (s. 80)
Na pokraji šialenstva
Javy, ktoré sa vminulosti využívali len na opis patologických mechanizmov vpárovej komunikácii, sa začínajú dostávať do verejného apolitického života. Napríklad pojem „gaslighting“. Pôvodne sa ním označovala manipulatívna taktika psychopatického alebo až sadistického partnera, ktorý vmanželstve alebo partnerstve zámerne vytvára komunikačné situácie, ktoré dovádzajú druhého partnera najprv kpocitom zúfalstva abeznádeje (pretože skutočnosti, sktorými sa vo vzťahu stretáva, sú natoľko neuveriteľné, že adresát takýchto každodenných útokov začne pripisovať vinu za nezvládanie achybné interpretovanie toho, čo sa deje, samému sebe), až ho (najčastejšie ju) privádza kpocitom šialenstva. Názov javu pochádza zo starej divadelnej hry zroku 1938 snázvom Gas Light (Plynová lampa). Rozpráva príbeh, vktorom manžel nenápadne ovláda prívod plynu vdome azakaždým presviedča manželku, že blikanie lámp je dôsledkom toho, že manželka neovláda svoje zmysly ahalucinuje.
Jav „gaslightingu“ sa rozšíril zpsychiatrických ambulancií na celú spoločnosť azačal sa požívať aj na označenie politikov aosobností verejného života, ktorí dokážu manipulovať vo veľkom. Zneužívajú tradičné aj sociálne médiá na šírenie úzkostí, poloprávd, falošných dilem, na opakované dejstvá histriónskej show. Jedným zprejavov šírenia politickej paranoje je tzv. „Pinocchiov efekt“. Vreklamnom priemysle ide otakú prezentáciu produktu, ktorá celkom nezodpovedá viditeľným charakteristikám predmetu, oktorom sa hovorí. Extrémna pravica zbiera plusové body tým, že vháňa ľudí do percepčnej neistoty. Adresátom takýchto „informácií“ uniká to, čo je podstatou problémov. Príkladom bola aféra Pizzagate počas prezidentskej volebnej kampane vUSA vroku 2016. Podľa tejto kampane, ktorú výrazne šírili kanály Alt Right, bola Hillary Clintonová zapletená do siete detskej pornografie pôsobiacej vistej pizzerii. Takéto falošné správy vznikajú ako masívne zdieľané tweety. Nakoniec sa tieto tweety stávajú správami, ak sa prezentujú vspravodajskom štýle, berú sa vážne ašíria sa masívne, akoby šlo osolídne aoverené „informácie“. Afére Pizzagate aúlohe Hillary Clintonovej ako organizátorky pedofilnej aféry dodnes veria mnohí voliči Trumpa.
Trump vo svojich verejných vystúpeniach často používa tzv. „anektodický“ dôkaz. Vtweetoch ho označuje za alternatívny pohľad alebo sa len snaží odvrátiť pozornosť od bezobsažnosti svojich vyhlásení. Nerieši empirické dôkazy. Expertízy nespochybňuje, lebo pre neho prosto neexistujú. Odmieta objektívne kritériá pravdy, vlastné vnímanie povýšil na jediné meradlo. Znamená to, že pravda je vprvom rade otázkou pocitu. Pestuje sa nedôvera kakýmkoľvek informáciám, ktoré pochádzajú ziných zdrojov než jeho vlastných.
Ruth Wodak, autorka knihy Politika strachu. Čo znamená diskurz pravicového populizmu hovorí, že občania potrebujú postoj, ktorý sa dá označiť ako „arogancia ignorancie“, teda autoritársky vzdor aprecitnutie. To umožní masám vidieť, že stratili kontrolu nad vlastným životom apotrebujú otcovskú pomoc. Na skúsenosť precitnutia používajú metaforu zfilmu Matrix – „redpilling“ (ide ometaforu zfilmu, kde je hlavný hrdina Nero postavený pred dilemu výberu medzi dvoma pilulkami. Modrá pilulka ho udržuje vpríjemnom stave pasivity asebaklamu. Červená pilulka nastaví jeho vnímanie nanovo. Odpúta sa od všetkých lží ailúzií, ktoré mu – podľa interpretácie krajnej pravice – liberálna spoločnosť vtĺka do hlavy. Výsledkom je úplne autoreferenčný systém argumentácie bez protichodných informácií. Takáto interpretácia sveta dodáva pocit vedomostnej výhody oproti tým, ktorých označujú ako „liberálnu kaviareň“. Politický oponent sa stáva politickým nepriateľom. Dištancovanie sa od expertov akritického myslenia na úkor jednotného presvedčenia aľudových právd bez dôkazov vedie ktomu, že na označenie samého seba sa používajú pojmy, ktoré podčiarkujú protikladnosť voči elite, mainstreamu aexpertnosti – ako „zhnusení občania“ (Philip Hübl), „slušní lidé“ (Zděněk Pernica) alebo „obyčajní ľudia“.
Nebyť tolerantný voči netolerancii
Kniha neostáva len pri analýze procesov, ktoré charakterizujú digitálny fašizmus. Ponúka odhady budúceho vývoja a niekoľko námetov, ako proti extrémizmu bojovať. Stanovisko, že sociálne médiá majú byť regulované, sa stáva čoraz väčšmi konsenzuálnym. Patria sem návrhy povinnosti vystupovať vsociálnych médiách pod vlastným menom asťažiť tak šírenie nenávistných prejavov. Ďalším možným nástrojom je obmedzenie nekontrolovaného šírenia propagandy prostredníctvom bezmyšlienkovitého zdieľania obsahov. Takýto test inicioval napríklad Twitter, keď odskúšal pravidlo, že odkazy, ktoré čitatelia neotvoria, nemohli ani ďalej tweetovať. Podobne sprísnený nemecký zákon opresadzovaní práva na internete ukladá poskytovateľom sociálnych médií povinnosť aktívne spolupracovať pri stíhaní nenávistnej kriminality a iných trestných obsahov.
Paradox tolerancie Karla Poppera pripomína povinnosť obranyschopných demokracií nebyť tolerantnými voči netolerancii. Verejný diskurz musíme chrániť pred toxickou kontamináciou.Vzávere autori podčiarkujú, že niekedy musíme na internete obmedzovať sami seba. Na túto situáciu „nemáme jednoduché odpovede. Ale musíme otom hovoriť. Ahádať sa. Vsúlade sdemokratickou tradíciou“.
Dušan Ondrušek (1957)
Psychológ, senior tréner a konzultant, v roku 1991 založil organizáciu PDCS, ktorú viedol vyše 20 rokov. Zameriava sa na oblasť zmierovania komunitných konfliktov, nenásilnú komunikáciu, organizačný rozvoj, participatívne vzdelávanie a rozhodovanie. Má medzinárodné skúsenosti s realizáciou programov zameraných na prevenciu a riešenie konfliktov. Je autorom a spoluautorom 16 kníh a mnohých odborných statí.
Na fotografii Maik Fielitz a Holger Marcks. Foto: Luiza Folegatti
Maik Fielitz, Holger Marcks: Digitálny fašizmus. Sociálne médiá ako motor pravicového extrémizmu
Preklad: Miloslav Szabó
Bratislava: Hadart Publishing, 2022
