ղľáԾ
Fučiace parníky, luxusne pôsobiace hotely, rušné prístavy srybím zápachom ahúf ľudí kráčajúci skuframi zostanice. Obraz Amsterdamu v80.rokoch 19.storočia vtomto románe evokuje atmosféru ľuďmi, zvukmi azápachmi nasýteného holandského mesta závratným tempom sameniaceho namodernú spoločnosť. Svet veľkomesta, vktorom sadejú rozsiahle urbanistické zmeny, nie jepre dnešného čitateľa neznámy. Veď niečo podobné sadeje aj unás, hoci stým nemusíme súhlasiť. Zaujímavejšie je to, čo sadeje najeho periférii. Každé veľkomesto má ajsvoje tiene, miesta, odktorých odvracia tvár. Vprípade Amsterdamu sú tomokrade, veľká chudoba aťažba rašeliny rovnajúca saotroctvu. Na močaristých škvrnách pôdy medzi rašelinovými vodnými priekopami žijú biedni rašelinári, tzv. Poľní, ubití prácou, zrastení svlhkou mokraďou, vyzerajú, „akoby celú zimu jedli ibaseno“. Tento svet plynie opačným smerom adýcha vlastným tempom, deje sa tu čosi živelné, magické azároveň prosté. Uprostred tohto prostredia saodohráva príbeh ťahajúci zasebou akookovy dejiny jednej civilizácie – Židov. Rozprávač ich príbeh opisuje poeticky, akozlomenú haluz, ktorá semspadla ziného života, nedobrovoľne. Títo obyvatelia sametaforicky sami stávajú mokraďou. Ichexistencia je ťaživá ačímsi neustálezahalená. Poľní sú tematicky naokraji, polohou naboku mesta, naperiférii záujmu. Román je však aj otom, ako sa tocelé otočí aoni konečne nájdu vyslobodenie
Obasvety spája motív identity. Židovská rodina Benneminovcov, kedysi žijúca podľa Tóry, hľadá svoje korene. Vpriestore veľkomesta zasautor zachytil motív prostredníctvom dvoch hlavných postáv – lekárnika Anijsa aopravára huslí Veddera. Títo obstarožní páni túžia poverejnom uznaní. Anijs savidí ako záchranca ľudských životov bezdoktorského diplomu, Vedder akokritik mestskej architektúry píšuci podpseudonymom avychýrený opravár huslí. Je vtom zvláštna tragikomika, obaja sasnažia zo všetkých síl stať sa odborníkmi vosvojom odbore, no stále sú tolen diletanti, ktorých poháňa vlastná fascinácia vecou. Natoľko sú zaslepení túžbou „byť niekým“, „niečo znamenať“ medzi obyvateľmi, že tonahlodáva ichzmysel premorálku. Schopnosť rozhodnúť saeticky je vich prípade závislá práve natom, aký obraz to onich naverejnosti vyvolá. Dostávajú sateda do trápnych situácií avšetko, čo robia spôvodne dobrým úmyslom, vyznieva presne opačne. Ichnadutosť anafúkanosť nie je stále rovnako výrazná anepríjemná. Autor sa scharakteristikami postáv pohráva aminuciózne dávkuje. Čitateľ môže mať teda pocit, že tieto postavy nie sú zlé, len, žiaľ, zaslepené. Vtom tkvie bravúrna psychologizácia postáv, ktorú vyzdvihol iprekladateľ Adam Bžoch.
Takmer vkaždom európskom literárnom diele možno nájsť vo väčšej alebo menšej miere tematizáciu napätia medzi osobnou averejnou identitou človeka. Vtomto zmysle jeromán Thomasa Rosenbooma vytrvalou arozsiahlou štúdiou ľudského vnútra. Veď azda jeho najväčším vzorom je práve Dostojevského Zločin atrest.
Adam Bžoch: Román sbyrokratickým názvom verejnosť veľmi zaujal. Jenapísaný precióznym, patinovaným, obradným, miestami až ceremoniálnym jazykom zkonca 19.storočia typickým prerealistické romány. Má vsebe veľa dramatického napätia, irónie, ale aj irónie nechceného. Jetrochu zastaraný adýcha atmosférou sveta, ktorý už neexistuje. Vdiele idepredovšetkým opriblíženie atmosféry zašlého, neexistujúceho, svojím spôsobom ajfantastického sveta. Taktiež môže zaujať nezvyčajnou optikou – obrazom Amsterdamu zkonca 19.storočia, ktorý sanachádza včase obrovitánskeho boomu, keď sa špekuluje spozemkami, stavajú sahotely, stanica, investujú sanemalé financie. Myslím si, že je toniečo, čím román môže zaujať aj nás, pretože mysme možno vpodobnej situácii, akoboli Holanďania vtom čase. Tiež je unás množstvo „malých“ ľudí, ktorí simyslia, že ztoho môžu nejako profitovať azbohatnúť, ale vkonečnom dôsledku končia zase lenako „malí“ ľudia.
Thomas Rosenboom (1956): Myslel som si, že tento román bude mojou poslednou knižkou. Keď som hodopísal, nebol som sním ešte celkom vyrovnaný, napriek tomu ukončil somnou vzťah. Hlavné postavy sú muži starší ako ja, sú komplikovaní, ale keď ichspoznáte, budú sa vám páčiť. Opravár huslí Vedder jecelkom vymyslený. Anijs, ktorý býva navidieku, vskutočnosti ajexistoval. Dostali sa dosituácie, keď mohli niečo dokázať, ale keďže torobili sveľkým fanatizmom, tak sa im tonakoniec nepodarilo. To, čo robí knižku univerzálnou, sú šance prichádzajúce zvonka, aj keď môžu byť veľmi nebezpečné. Román vnímam primárne akopsychologický asekundárne akohistorický. Nebolo mojím účelom, abysom komentoval modernú spoločnosť. Išlo mi skôr oľudskú drámu, ľudský príbeh, nemám vlastne veľa čo povedať kspoločnosti.
