ղľáԾ
Román Jevgenija Vodolazkina je jedným zúspešných príkladov užitočnosti návratu a hľadania.
Jevgenij Vodolazkinnie je autorom, ktorého tvorba vo vedomí slovenského čitateľa výraznejšie rezonuje. Možno však predpokladať, že po vydaní prekladu jeho románuLaurussa aj u nás stane rešpektovaným reprezentantom modernej ruskej prózy.
Po turbulentných rokoch rozpadu Sovietskeho zväzu achaosu spätého skrachom budovania konceptu „sovietskeho občana“ vzávere 20. avprvých dvoch desaťročiach 21. storočia, ruská literatúra stála pred otázkou hľadania novej identity ruského človeka. Jednou zciest, po ktorej sa vtakýchto situáciách obvykle siaha, je návrat „ad fontés“, návrat knárodnej minulosti, ktradíciám a hodnotám overeným časom.
Štyri knihy života
Dej románu, rozdelený do štyroch „kníh“ života hlavného hrdinu Arsenija Rukinca, je situovaný do 15. storočia. Sujet je koncipovaný ako reťaz udalostí, ktorými prechádza hlavná postava, berúca na seba štyri rozličné, podstatou danej etapy jej bytia determinované mená.
Kniha poznania, po vstupnej informácii, obsiahnutej vProlegomene, sprostredkúva etapu formovania Arsenijovej osobnosti pod vplyvom jeho deda Christofora. Ten ho ako liečiteľ viedol kpoznávaniu prírody, kviere, láske kľuďom asvetu ako Božiemu výtvoru. Po dedovej smrti Arsenij pokračuje vjeho diele, zachraňuje pred morom aj dievčinu Ustinu, do ktorej sa zamiluje, ale ktorú nedokáže zachrániť pred smrťou pri pôrode ich mŕtvo narodeného syna.
Kniha odriekania je anabázou Arsenijovho prebudenia zo zúfalstva nad stratou milovanej osoby. Vďaka múdremu starcovi-mníchovi pochopí, že láska ho s Ustinou spojila do jedného celku, že časť Ustiny stále vžije ňom. Začne sa preto volať Ustinom a uvedomí si, že príbeh jeho lásky sa vďaka tomu iba začína, že žije život za dvoch avmene dvoch, že - ako hovorí múdry starec - „teraz, Arseniju, bude všetko záležať na sile tvojej lásky. A, samozrejme, aj na sile tvojej modlitby“.
Foto: Lenka Macsaliová
Cesty a pokoj
Arsenij sa preto plne oddáva službe svojim blížnym astáva sa zneho vychýrený liečiteľ, ktorého schopnosti amravná autorita sa dočkajú širokého uznania. Po ďalšej tragickej peripetii, pri ktorej takmer príde oživot, putuje severom Ruska až do Pskova, kde sa spoznáva sdarom predvídania azačína žiť životom jurodivého vyhostenca.
Kniha cesty predstavuje ďalšiu časť Arsenijovej životnej púte. Zoznámi sa aspriatelí so vzdelanýmAmbrogiom Flecchiom zFlorencie, ktorý sa vrámci svojho pátrania po hraniciach času ocitne vPskove. Vspoločných debatách rozvíjajú svoje poznanie, podniknú cestu kBožiemu hrobu vJeruzaleme, počas ktorej však Ambrogio zahynie. Arsenij tak spoznáva ďalšiu časť vtedy známeho sveta autvrdzuje sa vpresvedčení, že „premiesťovanie vpriestore prehlbuje skúsenosti“, že „stláča čas azväčšuje jeho kapacitu“, že „každé stretnutie znamená viac ako rozlúčka“, pretože „pred stretnutím je prázdnota, nič, apo rozlúčke už nijaká prázdnota nie je. Keď sa raz sniekým stretneš, celkom sa sním rozlúčiť nedá. Človek ti zostane vpamäti ako jej súčasť“.
Kniha pokoja vracia Arsenija do ruského Pskova. Pokračuje vliečiteľských aktivitách, opäť si získava renomé božieho človeka, ale napokon sa vydáva na cestu do rodného kraja, aby vstúpil do kláštora svätého Kirilla. Tam po zložení večného sľubu prijme meno Laurus arozhodne sa žiť pustovníckym životom. Naďalej lieči ľudí, ktorí vňom vidia svätého muža avysoko si ho ctia až do chvíle, keď pred ich hnevom prichýli znásilnenú mladú Anastasiju apomôže jej porodiť zdravého syna. Vmene lásky kblížnemu obetuje svoju povesť auzavrie kruh - záchranou Anastasije ajej syna akoby odčinil to, čo nedokázal urobiť pre Ustinu aich spoločného potomka.
Nehistorický román
Vodolazkinov román zčias stredoveku nesie podtitul „nehistorický román“. Sám autor si zrejme uvedomoval (oto viac, že profesionálne pôsobí ako literárny vedec ahistorik skúmajúci ruskú stredovekú literatúru), že jeho dielo nenapĺňa tradičné kánony tohto románového subžánra - nevenuje sa významnej udalosti, nevystupujú vňom reálne historické osobnosti apod. To by sa mohlo zformálneho hľadiska vnímať ako relevantné argumenty „nehistorickosti“.
Hlavný dôvod však tkvie vinom - vschopnosti autora neuzavrieť dej hermeticky do rámca 15. storočia, ale práve naopak: nenásilnou, nevtieravou a pútavou formou demonštruje nadčasovú platnosť základných princípov humanizmu, nevyhnutnosť prítomnosti lásky, pokory, skromnosti, sebaobetovania aviery vdobro, ktoré pochopiteľne, vstredovekom koncepte poznania a vnímania sveta boli súčasťou, resp. priamo vyvierali zviery vBoha.
Múdrosť ačistota podstaty človeka stvoreného na obraz Boží preniká celým textom tak spontánne aprirodzene, že si musí podmaniť aj človeka moderného sveta. Jedným znepriamych, ortografických aštylistických dôkazov takéhoto autorského konceptu človeka je aj fakt, že kapitoly sú číslované pomocou písmen ako vstaroruských písomných pamiatkach, že vreči postáv sa spontánne prelína stará cirkevnoslovanská podoba ruštiny so súčasným hovorovým jazykom isrečou súdobej inteligencie, že dialógy sú vrománe prezentované bez úvodzoviek, pretože nie je dôležité, kto hovorí, ale čo hovorí, keďže všetci sme súčasťou jediného ľudského univerza.
Dejiny, ľudia a čas
Dali by sa uviesť aj ďalšie dôvody „nehistorickosti“ Vodolazkinovho románu. Sú nimi aj implicitné prepojenie sveta „Pax Romana“ a „Pax Orthodoxa“, schopnosť shlbokou znalosťou veci prezentovať stredoveký svet akoby vkoexistencii - neraz ijemne ironickej - so svetom súdobým, súznenie mravne čistého človeka sprírodou arozumným využívaním jej bohatstva, metatextové alúzie ipriame citáty zrozmanitých biblických kníh istredovekých románov nestrácajúce aktuálnosť ani vdnešných časoch apod.
Na ilustráciu by sa dali uviesť aspoň dva príklady z rozhovorov Arsenija sAmbrogiom. Na Arsenijovu otázku otom, či ľudia tvoria dejiny slobodne, Ambrogio odpovedá: „Ľudia sú slobodní, ale dejiny sú neslobodné. Je vnich tak veľa, ako ty hovoríš, myšlienok askutkov, že ich samy nedokážu zjednotiť aobsiahnuť ich dokáže iba Boh. Dokonca by som povedal, že slobodní nie sú ľudia, slobodný je človek. Akrižovanie ľudských vôlí je niečo ako blchy vnádobe: ich pohyb je zjavný, ale má rovnaký smer? Preto dejiny nemajú cieľ, ako ho nemá ani ľudstvo. Iba človek má cieľ. Aj to nie vždy.“
Rovnako silne vyznieva aj úvaha Ambrogia ocharaktere času, ktorá navyše môže slúžiť aj ako jeden zargumentov „nehistorickosti“ románu: „Poviem ti jednu čudnú vec. Čím ďalej, tým viac sa mi zdá, že čas neexistuje. Všetko na svete jestvuje mimo času... Myslím si, že čas nám bol daný ako Božia milosť, aby sme neboli zmätení, lebo vedomie človeka nemôže do seba vpustiť všetky udalosti naraz. Sme uzavretí včase, lebo sme slabí.“
Preklad ako zážitok
Hlboký čitateľský zážitok ztohto románu umocňuje aj vstupná, veľmi priliehavo vybraná reprodukcia obrazu Vízia mladého Bartolomeja ruského maliara konca 19. storočia Michaila Nesterova anajmä výborný preklad Valerija Kupku. Stratégia, ktorú pre prenos originálu do slovenského jazyka akultúry zvolil, nielen korešponduje spoetikou autora, ale aj veľmi citlivo transformuje obraznú rovinu, ako aj lexikálno-sémantickú aštylistickú špecifiku originálu.
Vyžadovalo si to kombinovať umiernenú archaizáciu textu (biblické citáty apasáže späté salúziami na staré texty sú graficky odlíšené typom písma aštylizáciou, ktoré evokujú jazyk apodobu starých slovenských písomných pamiatok, zachované je aj číslovanie kapitol písmenami stitlom, ale aj celý rad ďalších osobitých čŕt románu odkazujúcich najmä vrovine obraznosti na predstavy stredovekého človeka) srovnako decentnou aktualizáciou - pravda, iba tam, kde tak činí aj sám autor. Preklad preto vyznieva veľmi kultivovane, číta sa hladko aumožňuje plný prienik do všetkých estetických aideových „zákutí“ originálu.
Prof. PhDR. Anton Eliáš, CSc. (1950)
Pracuje na Katedre rusistiky a východoeurópskych štúdií FF UK. Je autorom a spoluautorom takmer stovky vedeckých štúdií, skrípt i prvej slovenskej vysokoškolskej učebnice ruskej literatúry, mapujúcej vývin ruskej poézie 19. storočia. V rokoch 2002 – 2010 bol dekanom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (UK) vBratislave.
Jevgenij Vodolazkin (1964)
Ruskýspisovateľ,literárny vedecadoktorfilológie. Napísal romány: Solovjov a Larionov (2009), Laurus (2016) a Letec (2018).
