ղľáԾ
Ján Markoš: Medzi dobrom azlom. 16 etických dilem, pred ktorými môžete raz stáť ivy
Bratislava: N Press, 2020
Ján Markoš vknihe Medzi dobrom zlom naznačuje postupy, ako dzôť človeku vjeho jedinečnej konkrétnej situácii kmožnému rozhodnutiu. No nezbavuje človeka jeho najvlastnejšej (a najťaživejšej) slobody rozhodnúť sa sám za seba. Nie je spasiteľom, len zvestuje...
Vkrízovej dobe býva človek vystavený ťažkým morálnym dilemám, doterajšia hodnotová orientácia akoby nestačila, naša ľudskosť sa podrobuje vážnej skúške. Hľadáme aočakávame – najlepšie instantnú – pomoc od múdrejších. Ak sa etickým otázkam venuje vyštudovaný filozof, navyše pobozkaný evanjelickou teológiou, pripadá nám to len prirodzené. Ak ide popritom ošachového veľmajstra, zdá sa, že náš pohon na konečné odpovede na najpálčivejšie otázky dobrého života sa nemôže skončiť prehrou. Všetci sme vkútiku duše tak trochu modloslužobníkmi Rozumu.
Vznešená trojica – filozofia, evanjelium alogika – nás pozývajú priamo doprostred bojiska odôstojnosť (aj slovenského) človeka 21. storočia. Ak si však myslíte, že stačí nastaviť ruku, otvoriť ústa ajednoducho skonzumovať hotové etické návody, hlboko sa mýlite. Autor vám síce podáva ruku – ako by ju mal podať každý blížny svojmu blížnemu vnúdzi –, ale pečené holúbky vám do úst nepadnú. Skôr surové etické dilemy, dávkované šachovou logikou – vštyroch tematických kapitolách po štyri dilemy, doplnené štyrmi esejami, ktoré zrozumiteľným jazykom osvetľujú konkrétny problém vnajaktuálnejšom spoločenskom kontexte, ačo je nesmierne originálne aodvážne, autor sa dotýka predovšetkým našej, slovenskej reality.
VIndii, kde šach pravdepodobne vznikol, je číslo štyri považované za posvätné; rovnako hracie pole ihra samotná symbolizuje interakciu rôznych foriem energií vdráme života. Hracia doska je de facto bojovým poľom. Amy votázkach hodnôt vždy zápasíme oseba samých...
Sokratovský zámer
Bioetika, sloboda prejavu, spoločnosť, pandémia – to sú štyri zápasnícke ringy, vktorých si môžeme zmerať silu svojich hodnotových presvedčení. Napokon agón, zápolenie ustarovekých Grékov predstavoval princíp stupňujúci lásku kživotu. Najväčším zo zápasníkov amilovníkov bol práve Sokrates, ktorý privádzal človeka cez problémové otázky krozhovoru askúmaniu seba samého. Zámer Jána Markoša je teda vskutku sokratovský.
Vúvode svojej knihy férovo priznáva osobné hodnotové presvedčenia, zktorých pri vlastnej reflexii dilem vychádza, zároveň však neponúka zaručené odpovede a otvorene sa prizná ksvojej „učenej nevedomosti“. Aaj napriek zdôrazňovaniu, že relevantná diskusia má byť založená výlučne na racionalite avedeckých faktoch, nie na pocitoch, intuícii či vierovyznaní, akoby predsa len cítil, že pri životných rozhodnutiach má hlavné slovo konkrétna ٳá.
Existenciálny spor medzi presvedčením (podkutým faktami) asituačnosťou nám uMarkoša predstavuje človeka vkonečnom dôsledku ako paradox žijúci vmedzipriestore medzi dobrom azlom. Preto každý jeden zproblémov, či už ide ootázku interrupcií, transrodovú problematiku, sexuálne obťažovanie amentalitu niektorých (aj známych) slovenských mužov, eutanáziu, environmentálne problémy alebo aj súčasnú vírusovú pandémiu, predstavuje autor sjeho pro et contra. Priebežne zhŕňa fakty osvetľujúce dilemu, ato scieľom naznačiť postupy, ako dzôť človeku vjeho jedinečnej konkrétnej situácii kmožnému rozhodnutiu. Nezbavuje tak človeka jeho najvlastnejšej (a najťaživejšej) slobody rozhodnúť sa sám za seba. Nie je spasiteľom, len zvestuje...
Nahota slovenskej spoločnosti
Okrem podnetných úvah otom, ako súvisí lož sdehonestáciou, upretím slobody aurážkou na cti druhého, ale iseba samého, rozvíja Markoš aj úvahy ohraniciach slobody slova vo virtualite. Tu sa ukazuje nahota slovenskej spoločnosti, potreba reformy filozofie výchovy sdôrazom na kritické myslenie, naetiku komunikácie, ktorej akútnosť sa odráža nielen vneschopnosti slušnej komunikácie zo strany bežného občana, ale aj inštitúcií (facebookové príspevky Polície SR apod.). Tento problém má však hlbšie korene – sme veľmi mladý, konzumne nenasýtený samostatný štát, ktorý stále nepochopil, že nič nie je zadarmo; oslobodenie od minulého režimu sa zaobišlo bez násilia aobetí, amnohí majú pocit, že sloboda len tak padá do lona každému, keď sa prášia staré kabáty...
Nie sme dostatočne pripravení kriticky myslieť atriediť, rozoznávať relevantné informácie, dokonca sa táto naša bezbrannosť anaivita podáva ako na zlatom podnose veľkým technologickým firmám, ktoré dokážu analytickými nástrojmi vyhodnotiť náladu spoločnosti, ovplyvňovať správanie užívateľov sociálnych sietí alebo dokonca aj politické smerovanie krajiny. Nie sme však vyrovnaní ani snedávnou minulosťou (kap. Bývalý dôstojník ŠtB). Osobne si myslím, že toto je jeden zkoreňov dlhodobo vulgárnej politickej atmosféry (predseda Národnej rady s mafiánskymi kontaktmi, zkonkubín poslankyne, nevyzretá osobnosť premiérom, brutálne spochybnená apolitickosť justície atď.).
Bez tvrdej práce to nepôjde
Ján Markoš neobchádza ani aktuálnu pandemickú krízu, snaží sa zaujať chápavé stanovisko kurčitým politickým rozhodnutiam avyzýva kich pokojnému prijatiu (príspevky publikované počas prvej vlny) – ktovie, čo by autor povedal na neskoršie opatrenia, ktoré evidentne viedli kporušovaniu ústavných práv, ochrany osobných údajov apod.
Vkapitole, ktorá sa venuje hľadaniu vinníka koronakrízy (Boh? Gaia? Čína?), autor formuluje dva princípy pre lepšiu budúcnosť, ktoré vyrastajú zjeho presvedčenia, že „demokracia je vskutku imunitou proti spoločenským tragédiám“ (s. 290). Chce sa mi však pripomenúť práve prípad Sokrata aupozorniť, že nekritické (aj keď dobromyseľné) preceňovanie demokracie môže viesť kneželanej zaslepenosti voči slabinám každého (aj demokratického) spoločenského usporiadania.
Zároveň vnašom slovenskom politickom kontexte treba povedať, že niekedy to hľadanie viny (odhliadnime teraz od koronakrízy) nie je také ťažké, ale vyhliadky na nulové možnosti spravodlivej nápravy zabíjajú akúkoľvek vieru videály skutočne demokratickej spoločnosti.
Možno sme dosiahli „slobodu od“ istej ideológie, ale musíme tvrdo pracovať na vlastnej „slobode k“ sebaurčeniu aktívnej občianskej spoločnosti na základe demokratických princípov, kpolitickej bdelosti, k určovaniu hraníc moci informačných technológií, médií atď. Jednoducho, každé jedno autorovo záverečné odporúčanie svedčí ojednom – ak si chceme uľahčiť orientáciu vetických dilemách našej súčasnosti, je nevyhnutné byť aktívnym, kriticky mysliacim občanom, pretože mnohé – aj naoko veľmi intímne – dilemy sú dieťaťom ducha spoločnosti, vktorej žijeme... Tzn. musíme byť ochotní prácne si vyhľadávať, triediť informácie, vykresľovať si kontexty, pochybovať, aj keď ani toto nám nezaručí stopercentne dobré (nadčasové) rozhodnutie.
Sme časové existencie určované konkrétnymi situačnými parametrami, preto sa môžeme ktakzvanému dobru viac-menej úspešnejšie žDZť. Šikovným nástrojom sú práve myšlienkové experimenty apožiadavka vcítenia sa do konkrétnej situácie či úlohy, postavenia.
Bytostná nadradenosť etiky
Autor je pozoruhodne kultivovaný muž, ktorý svojimi úvahami nad aktuálnymi spoločenskými problémami realizoval aj sondu do svojej osobnosti. Kiežby sa cieľ jeho knihy, t. j. prispieť khľadaniu blízkosti, ku kritickému mysleniu aj voblasti morálnych hodnôt, uskutočnil práve prostredníctvom tohto pozvania kvnútornému rozhovoru. Možno by sme boli vnímavejší aostražitejší aj voči realite politických manipulácií skrz etické problémy.
Aktovie, možno by sme jedného dňa skutočne zažili ten pocit, že sme dostatočne zrelý národ, ktorý dokáže nielen sebe, ale najmä politikom pripomenúť, že sú poslanci, t. j. poslaní hájiť záujmy občanov, nie finančných skupín či nebodaj svoje súkromné. Totiž poslanie znamená vnímanie ontologickej (bytostnej) nadradenosti etiky nad chytrými manažérskymi stratégiami.
Eva Dědečková (1988)
Filozofka apublicistka. Vyštudovala filozofiu a dejiny filozofie na UPJŠ v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe. V súčasnosti pôsobí ako vedecká pracovníčka na Filozofickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa fenomenológii, prednostne kozmologickej filozofii výchovy Eugena Finka a Friedricha Nietzscheho.
Ján Markoš
Foto: Denník N / Kateřina Markošová
