��������

Viliam Klimáček:��

Spoločnosť sa posunula k��zabúdaniu. Priviedla do dokonalosti umenie hrubých čiar, umenie zabúdať zlé a��potláčať prežité traumy. Ako inak by mohla voliť tak, ako volila? Potvrdila, že sme vo svojej – žiaľ, asi väčšine – spoločnosťou bez pamäti, húfom bytostí, ktorým je ľahostajná budúcnosť ich detí a��vnukov. A��nedajme sa pomýliť, že nepočetná hŕstka ľudí tu ešte stále číta, čoho dôkazom je existencia Knižnej revue. Tak aspoň týchto sprisahancov pozdravujem. Howgh.

��

Katarína Kucbelová:

Mám štyridsať štyri rokov, v novembri ´89 som mala desať, voľby v ´98 ma stihli ako prvovoličku narodenú v populačne najsilnejšom ročníku, dobre zacielená občianska kampaň dala dole Mečiara. Prvé ročníky základnej školy sme ešte v komunizme chodili do školy na zmeny ako vo fabrike, jeden týždeň dopoludnia a druhý týždeň popoludní, neskôr strašná konkurencia na prijímačkách v ďalších školách, na bratislavskom vysokoškolskom internáte sme si do sprchy museli nosiť ružice. Zhruba do mojej tridsiatky som žila v perspektíve rastu a zlepšovania podmienok. Niekedy okolo mojej štyridsiatky sa prevalilo, že to tak nebude. Medzitým som, kým veľa ľudí z mojej generácie jednoducho odišlo, pracovala v niekoľkých kultúrnych projektoch, niektoré som aj založila, fungujú dodnes. Krátky čas som pracovala aj v štátnej inštitúcii, ktorá vydáva tento časopis, odvtedy rozumiem, prečo nemáme diaľnicu do Košíc a novú štátnu nemocnicu, žiadnu novú koncertnú halu, modernú knižnicu, literárny dom, novú budovu galérie súčasného umenia alebo múzea a ideme sa „poskladať“ z rekonštrukcie Slovenskej národnej galérie. Posledné roky som žila skôr v pochybnostiach, či by ma v prípade zázraku bezprecedentných reforiem v oblasti školstva a kultúry efekt zmien ešte zastihol. Tieto voľby priniesli istoty. Žiadne zázraky ma už nestihnú. Napísala som sedem kníh a vychovávam jedno dieťa. Mám štyridsať štyri rokov. Píšem v slovenskom jazyku. Moje knihy vychádzajú na malom trhu a môj jazyk ovláda príliš málo prekladateľov. V zahraničí som roky väčšinou označená ako czech poet alebo czech author. Tento rok som bola nominovaná na stredoeurópsku cenu Angelus, za mojím menom svietilo Slovensko, ale v akomsi hotelovom formulári bolo opäť neomylne Česko. Samozrejme, budem ešte písať, ale aj keby sa mi náhodou darilo, moje písanie nebude mať nič spoločné s literárnymi kariérami, ktoré majú spisovatelia v ostatných stredoeurópskych a východoeurópskych krajinách, pretože veľmi dobre viem, ako fungujú ich inštitúcie, a veľmi dobre viem, ako fungujú tie naše. Nejako sa hádam už uživím a bude úplne jedno, či knihy, ktoré napíšem, budú vychádzať alebo ostanú v zásuvke. Politici typu Richard Sulík mi budú v médiách naďalej vysvetľovať, že je to preto, lebo som málo makala, málo som sa snažila, málo som sa učila a málo som šetrila. Bude to hovoriť aj učiteľom, sociálnym pracovníkom, zdravotným sestrám a ostatným pre chod spoločnosti nevyhnutným profesiám, bez ktorých by sme ako krajina skolabovali, bude to hovoriť na trhu práce znevýhodneným ženám, Rómom a všetkým, čo vyrastali v rizikových a málo podnetných prostrediach, sú single rodičia, majú zdravotné problémy, traumy alebo žijú v ohrození. Budem tieto partičky naďalej voliť a budem rozumieť všetkým rezignovaným a zlomeným ľuďom, ktorí majú oveľa horšie osudy ako ja, že sa nechali zneužiť Smerom, Hlasom a celým tým preskupujúcim sa dezinfo panoptikom.��

��

Balla:

Bojím sa, že to celé od novembra 1989 bol iba sen a raz sa znovu zobudím do��sivej beznádeje reálneho socializmu. Po��posledných voľbách budík v kuse drnčí, ale vyzváňal aj dlho predtým, približne tak od roku 2014. Otváram oči a to, čo vidím, ešte nie je sivé, skôr hnedo-červené a až bolestivo hlúpe. Istý druh ľudí s istým druhom myslenia sa jednoznačne vrátil. A��zasa, ako kedysi, v��podstate striktne demokraticky. Podarilo sa otupiť, vymlieť a oklamať rozhodujúcu väčšinu. Nebol to kumšt a nebolo treba príliš otupovať, vymieľať a klamať, dav nekládol odpor; naopak, aktívne a��s��radosťou sa na sociálnych sieťach a��s pomocou dezinfomédií otupoval, vymieľal a klamal sám. Hlúpi a��hlúpejší v��priebehu pár rokov všeobecnej prístupnosti internetu zistili, že vo svojej hlúposti nie sú na svete sami, naopak, svet je ich. A��ak niekomu patrí svet, tak predsa nie je hlúpy ani hlúpejší. Totalita je za dverami a��dvere sú odomknuté, dnu sa hrnie stále viac huckaná, usmerňovaná a��zacieľovaná davová nenávisť a��následné surfovanie na nej: rozdiel oproti starému dobrému oceánu je v��tom, že ten sa vlní sám od seba, zatiaľ čo túto vlnu nenávisti vyvolali šikovní surferi a��teraz sa vezú na kolektívnom bezvedomí, na kolektívnej pomätenosti. Mentálne zbedačená masa si povinnosť nosenia rúšok v��pandémii plietla s��diktatúrou, považovala za cenzúru, keď knihy štváča, leninistu – čegevaristu príčetné kníhkupectvá nepredávali, hoci všetky ostatné úplne slobodne hej, táto masa obrátila naruby obsah pojmu �ڲ�š�������ܲ�, obrátila naruby boj za mier, bojuje proti obeti agresie a velebí agresora, do riadiacich funkcií vyniesla hovädá rôznych plemien iba preto, aby tým ponížila vzdelaných mysliacich ľudí – ponižovanie a��likvidácia vzdelaných mysliacich ľudí je odjakživa príznakom totality. Dnes dav verí, že vzdelaní a��inteligentní sú tí drobní anonymní klamárikovia a��soptiaci blázni na fejsbúku, a��naozaj, sociálne siete sú hlásnou trúbou božieho ľudu, plebejcov ducha, ktorí nevedia čítať s��porozumením, a��preto neporozumenie považujú za odhalenie tajných imperatívov postfaktuálnej doby, v��ktorej o��17. november určite prídeme.��

��

Daniela Kapitáňová:

Na jeseň roku 1989 som si myslela, že ak sme v miestnosti piati, štyria máme (približne) rovnaké cítenie a hodnoty. Na jeseň roku 2023 si myslím, že musíme byť v miestnosti desiati, aby sme boli aspoň dvaja (približne) rovnako cítiaci. Je to pre mňa signálom, že so svojimi názormi, hodnotami, skúsenosťami a citmi sa dostávam do výraznej menšiny, niečo ako Knižný klub o 18.00 u kamarátky doma. Nie je to objektívne hodnotenie, ale iné, žiaľ, nemám.

Jediným plamienkom v tme je nádej, že len v zlých dobách ľudia bytostne potrebujú umenie. Ale koľkí to v skutočnosti budú z tých štatistických desiatich, uvidíme. Obávam sa, že už čoskoro.

��

Ján Štrasser:

Keď istý V. I. Lenin v��Ženeve v��roku 1904 vydal svoju knihu Krok vpred, dva kroky vzad, netušil, že jej názov sa dokonale hodí na vnútropolitickú situáciu Slovenska za posledných 34 rokov. November 1989 veľký krok vpred, Mečiar dva kroky vzad, Dzurinda dva kroky vpred, Fico dva kroky vzad, Radičová krok vpred, Fico 2 a��3 dva kroky vzad, Matovič päťsto sedemdesiatdeväť krokov rôznymi smermi, no všetky do chaosu – tým väčšia je frustrácia z��Fica 4, lebo netušíme, o��koľko krokov vzad to bude.

A��čo očakávam v��kultúre? Tá napojená na štátny rozpočet si pod čiernou čižmou SNS zrejme užije revival mečiarizmu, ale nebojím sa ani o��ňu, tvorcovia kultúry už 34 rokov vedia, čo je to žiť a��tvoriť slobodne. V��deväťdesiatych rokoch ju dusil mečiarizmus – hudecizmus, vzniklo Otvorené fórum Zachráňme kultúru a��veľmi jasne dalo najavo, že umelci už nijaké politické a��ideologické tlaky režimu nemienia akceptovať. Bol som pri tom, keď minister kultúry utekal s��kabátom na hlave pred umelcami, štrajkujúcimi v��budove jeho úradu. Kultúra nekľakla na kolená za trojnásobného Mečiara a��nekľakne ani za štvornásobného Fica a��kapitána Plgr. Danka.

��

Jana Bodnárová:

Pred 34 rokmi došlo k��obrovskej ruptúre štátov bývalého ostbloku. To nie je krátky čas na následné masívne zmeny vo všetkých oblastiach spoločnosti. Po rozdelení Československa bez rozhodnutia vlastného obyvateľstva (aspoň v umení nás však brutálne neodstrihli) a��po gangsterskom kapitalizme 90. rokov sa Slovensko predsa len dostalo do spoločenstva Európskej únie, čo malo a��má pozitívny vplyv na prehlbovanie demokratických prin