ղľáԾ
To nie je nešťastie!
Ľudová rozprávka je obrazom národa. Tá naša štylizuje Slovákov do pozície najchudobnejších aubiedených. Najsugestívnejšie sú predsa práve tie, vktorých sú hlavnými hrdinami širšiemu okoliu neznámi ľudia, jednoduché osoby. Zo sociálneho hľadiska – tá najnižšie postavená skupina ľudí, podceňovaná a ponižovaná: sedliačikovia, roľníci, chudobní synovia, popolvári.
Ako je to vľudových rozprávkach bieloruských? Konkrétny výber bieloruskej slovakistky Sviatlany Bohuš alektora slovenského jazyka na Bieloruskej štátnej univerzite Petra Milčáka pod názvom Láska zradu premôže sa sústreďuje najmä na čarodejnícke rozprávky, vktorých sa stretáva prirodzená mágia rozprávok (hovoriace zvieratá, fantastické bytosti, čary) sreálnou zlobou, zákernosťou či neprajnosťou. Zaujímavým momentom tejto zbierky je opakovaná odpoveď zvierat či čarodejných bytostí na trápenie hlavného hrdinu: „To nie je nešťastie!“ Nevykonať nemožné (napríklad ponoriť sa na dno morské) pod hrozbou krutého skántrenia – nie je nešťastím. Pravé nešťastie tu vyplýva skôr zo života bez odvahy anesúladu sprírodou azvieracou ríšou, ktorú tvorí pestrá škála od veľryby cez raka, zajaca, kačku arôzne vtáctvo (všetko tvory organicky patriace aj do ruskej rozprávkovej ríše). Nešťastie by bolo vtedy, keby hlavný hrdina neušetril život zvieraťu či rovno ho nezachránil pred nebezpečenstvom. Nemožnosť spravodlivej odplaty za skutky lásky asúcitu – to je nešťastie!
Skonaním niektorých hlavných hrdinov sa tu dá polemizovať. Sú implicitne zvláštni, resp. nejednoznačne motivovaní. Toto pôsobí atraktívne, moderne azapadá do kategórie relativizácie dobra azla (ktorá sa prebíja čoraz šťavnatejšie aj do fantasy žánru). Ato nie je žiadne nešťastie! Bieloruské ľudové rozprávky zachytávajú atmosféru akéhosi neutíchajúceho napätia. Hlavný hrdina zvládne mnohé skúšky, pobije zlo (doslova – kyjakom, fyzická sila je tu alfou a omegou), prichádza čas na život vmieri, oddych, šťastné manželstvo, no manželka, ktorú vyslobodil azachránil, evidentne už od začiatku striehla na to, aby sa spoločného života zbavila. Rozprávka sa končí slovami: „Vzal si svoju zlatú tabatierku avybral sa skocúrikom amyškou hľadať lepších ľudí.“ (s. 110)
Hľadať lepších ľudí. Včitateľoch ostáva dusivý pocit, či vôbec takých – po zrade vlastnej manželky – nájde. Plusom hlavného hrdinu je jeho schopnosť brániť sa anebyť totálne naivný. Vie zadefinovať podliaka či zradcu. Ďalším pozoruhodným javom je tu zobrazenie ženskej hrdinky – niektoré sú natoľko aktívne, že si samy vyhľadajú ženícha (jedna si pýta jablko od mládenca, druhá zmasakruje nanúteného nastávajúceho, aby mohla byť stým, ktorý ju miluje). Žili šťastne, až kým nepomreli sa tu na konci rozprávania uvádza raz. Väčšinou ide ozáver vštýle priznaného zúčastneného rozprávača vprvej osobe, ktorý má umocniť atmosféru práve prebiehajúceho rozprávania. Trochu to však visí za rozprávkou ako vlákno inej látky. Trochu nasilu. Takéto závery vidíme často vruských filmových rozprávkach (babička vokne, ktorá bola na hostine). Ibaže rozprávačom bieloruských rozprávok sa nedostane ani omrvinka, ani hlt. Ktovie, či to súvisí snárodnou identitou utláčaných.
Ohromná fyzická sila ako základná vlastnosť kladného hrdinu, nedoriešené vzťahy srodičmi či manželkou, škodiace páry – manželské duo záporných postáv (Kostlivec aBaba Jaga či draci aich manželky bosorky), živá voda ako deus ex machina – to je svojrázna tematická reťaz Bieloruských ľudových rozprávok.
Dominika Madro (1990)
Vyštudovala slovenský jazyk aliteratúru na FiF UK vBratislave,následne dramaturgiu ascenáristiku na VŠMU. Vyhrala Martinus Cenu Fantázie 2019 iPoviedku pre deti 2019. Debutovala románomSvätyne(2019). Píše recenzie irozhlasové rozprávky (O pyšnej vlne,Agátka ajej dobrodružstvo).
