ղľáԾ
Orhan Pamuk: Čierna kniha
Svetoznámy román nositeľa Nobelovej ceny za literatúru sa odohráva koncom 20. storočia vTurecku. Hlavnému hrdinovi Galipovi zmizne žena Rüja. Opustila ho kvôli jeho nevlastnému bratovi, známemu novinárovi Dželálovi? Lenže aj Dželál, ako sa zdá, zmizol. Keď to Galip prešetruje, celkom preberá na seba Dželálovu identitu, nosí jeho šaty, odpovedá na jeho telefonáty, dokonca zaňho aj píše články do novín. Sleduje všetky stopy, na ktoré narazí, no charakter tajomstva sa ustavične mení, a keď sa mu vyhrážajú smrťou, začína sa obávať najhoršieho. Príbeh spája napínavú zápletku zo súčasnosti sodkazmi na diela stredovekých tureckých mystických básnikov a filozofov. Podľa postavy stratenej manželky (Rüja v preklade znamená sen) pomenoval Pamuk svoju dcéru.
Keď Galip prvý raz uzrel Rüju
Nikdy nepoužívaj mottá – zabíjajú v diele tajomnosť!
Adli
Ak musí tajomnosť zomrieť takto, potom do toho azabi ju. Avzápätí zabi falošných prorokov, ktorí ti ju nahovorili!
Bahti
Rüja ležala tvárou dolu na posteli, zakutraná dolahodnej teplej tmy pod vzdutými záhybmi modrokárovaného paplóna. Zvonka sa predierali prvé zvuky zimného rána – hukot prechádzajúceho auta, lomozenie starého autobusu, hrkot medených kotlíkov výrobcu salepu, oktoré sa delil spagáčkarom, hvízdanie zriadenca na parkovisku pri zastávke DZš. Cez tmavomodré záclony prenikal studený olovený svit. Galip, malátny od spánku, sa díval na manželkinu hlavu. Rüjina brada sa zahniezdila do vankúša. Podivuhodné výjavy, ktoré sa jej mihali mysľou, jej dodávali tajuplný svit aten ho knej vábil, aj keď ho zaplavoval strachom. ʲäť, napísal raz Dželál včlánku, je záhrada. Rüjina záhrada, Rüjine záhrady... letelo mysľou Galipovi. Nerozmýšľaj, nerozmýšľaj, budeš žiarliť! No ako sa díval na ženino čelo, nevdojak sa rozmýšľaniu poddal.
Túžil sa ponevierať medzi vŕbami, akáciami aslnkom zaliatymi popínavými ružami múrom obohnanej záhrady, kam sa Rüja uchýlila azatvorila za sebou dvere. No trápne sa bál tvárí, ktoré by tam mohol nájsť: Zdar! Takže aj ty si tu štamgast? Najväčšmi sa hrozil nie už známych zjavení, ale zaliečavých mužských tieňov, ktoré by tam nikdy nečakal:
Prepáč, braček, kedy presne si sa spoznal smojou ženou alebo kedy ste si boli predstavení? Pred tromi rokmi uvás doma, vzahraničnom módnom časopise zAláaddínovho obchodu, na strednej škole, pred kinom, kde ste raz sedeli, držiac sa za ruky... Nie, Rüjine spomienky nie sú azda tak kruto zaľudnené. Azda sa práve vtejto chvíli vyhrieva vjedinom slnečnom kúte tmavej záhrady spomienok avyráža sGalipom vo veslici... Šesť mesiacov nato, ako sa Rüjina rodina prisťahovala do Istanbulu, Galip aRüja dostali mumps. Aby sa rýchlejšie uzdravili, Galipova mama aRüjina mama, krásna teta Suzan, chodievali soboma deťmi do Bosporu. Vniektoré dni snimi šla iba jedna znich, držiac ich za ruky, aviné dni chodili obidve. Nech nasadli na hociktorý autobus, na mačacích hlavách ich vždy natriasalo, anech ich viezol kamkoľvek – do Bebeku či Tarabje – vrcholom výletu bola vždy plavba po zátoke vo veslici. Vtých časoch sa ľudia báli mikróbov auznávali nie lieky, ale čistý vzduch Bosporu, ktorý, ako sa všetci zhodovali, môže vyliečiť deti zmumpsu. More bývalo vtie predpoludnia vždy pokojné aveslica biela. Vždy ich čakal aprivítal ten istý priateľský veslár. Mamy atety si posadali dozadu aRüja aGalip bok po boku dopredu, kde ich kryl pred pohľadmi matiek dvíhajúci aklesajúci chrbát veslára. Keď si strčili do vody chodidlá, dívali sa na svoje rovnaké nohy ana more, čeriace sa im okolo útlych členkov. Videli chaluhy asedemdúhové olejové škvrny, videli drobučké, takmer priezračné kamienky aútržky novín, na ktoré jastrili, či znich niečo neprečítajú, anajradšej by boli zbadali niektorý zDželálových článkov.
Keď Galip prvý raz uvidel Rüju, šesť mesiacov predtým, ako ochoreli na mumps, sedel na stoličke na jedálenskom stole astrihal ho holič. Vtých časoch knim chodil päť ráz do týždňa vysoký holič sfúzmi ako Douglas Fairbanks aholil starého otca. Boli to časy, keď sa rady na kávu pred Aláaddínovým aArabovým obchodom každým dňom predlžovali, keď nylonové pančuchy bolo dostať iba na čiernom trhu, keď sa vIstanbule ustavične rozrastal počet Chevroletov ročník ´56 aGalip hĺbal nad článkami, ktoré Dželál každý deň uverejňoval na druhej stránke Milliyetu pod menom Selim Kačmaz, ale nie vtedy, keď sa ešte len učil čítať, kčomu ho pribrala stará mama dva roky predtým, ako začal chodiť do školy. Sedávali na konci jedálenského stola. Keď mu stará mama chrapľavým hlasom prezradila to najväčšie tajomstvo zo všetkých – ako sa písmená spájajú do slov – potiahla si zbafry, lebo nevidela dôvod, prečo by si ju mala vytiahnuť zkútika úst, akeď sa jej vnukovi od cigaretového dymu rozslzili oči, obrovský kôň vjeho šlabikári zmodrel aožil. Astálo pri at, tureckom slove pre ň, a bolo ešte väčšie ako vycivené kone, ktoré ťahali vozy chromého predavača vody astarinára, oktorom sa vravelo, že je zlodej. Galip vtom čase túžil po zázračnej vodičke, ktorou by polial tohto bujarého abecedného koňa adodal mu silu, aby zoskočil zo stránky. Keď ho potom vprvej triede základnej školy zdržiavali amusel sa učiť čítať apísať odznova pod dozorom toho istého abecedného ň, nad touto túžbou už hodil rukou, odbavil to ako hlúposť.
Aešte predtým – keby bol starý otec dodržal sľub a priniesol domov zázračnú vodičku, ktorú podľa jeho slov predávali na uliciach vo fľaštičkách sfarbených ako granátové jablká – by ňou bol najradšej polial zeppelíny, delá azablatené mŕtvoly, ktoré zapĺňali zaprášené stránky starých čísel ´ٰܲپDz, nehovoriac opohľadniciach, ktoré strýko Melih posielal zParíža azFezu. Bol by ňou polial aj obrázok orangutanice, dojčiacej mláďa, ktorý Vasyf vystrihol zü, ačudné ľudské tváre, ktoré vystrihoval zDželálových novín. No starý otec už vtedy nevychádzal von, nechodil ani len kholičovi. Celé dni trávil doma. No itak sa každé ráno vyobliekal, ako keď predtým chodil do obchodu – nazberkané nohavice, manžetové gombičky, staré anglické sako so širokými chlopňami, rovnako sivé ako jeho nedeľné strnisko na lícach, ato, čo otec volal hodvábna viazanka. Mama to odmietala volať viazanka – volala to kravata, lebo pochádzala z rodiny, ktorá sa kedysi hrdila tým, že bola bohatšia ako otcova, arada sa štylizovala po západniarsky. Neskôr sa sotcom zhovárali ostarom otcovi, akoby bol jeden zo starých nenatretých drevených domov, ktoré vokolí takmer každý deň padali. Hovorili ahovorili, na starého otca zabudli, ich hlasy silneli anapokon sa obrátili ku Galipovi: „Choď hore, dobre? Ahraj sa tam sniečím. No, choď!“ „Môžem ísť výťahom?“ „Nech nechodí výťahom sám!“ „Nesmieš chodiť výťahom sám!“ „Mám sa ísť teda hrať sVasyfom?“ „Nie, zasa sa nahnevá!“
Ale Vasyf sa nikdy nenahneval. Bol hluchonemý, no keď som sa hral na tajnú chodbu, vedel, že si zneho neuťahujem. Keď som sa spustil na ruky ana kolená apohol sa na druhý koniec jaskyne, vedel som, že sa bude skrývať vodľahlých tienistých končinách bytu niekde pod posteľami – nenápadne ako mačka, kradmo ako vojak, plaziaci sa tunelom, ktorý ho privedie do nepriateľských zákopov – dokonale mi rozumel, no okrem Rüje, ktorá tam ešte nebola, to nikto vdome nevedel. SVasyfom sme niekedy stáli nekonečne dlho pri obloku adívali sme sa na električkovú trať. Svet, ktorý sme videli zarkierového obloka nášho betónového bytu, siahal jedným smerom až kmešite adruhým smerom až kdievčenskému lýceu. Medzi nimi bola policajná stanica, obrovský gaštan, nárožie aAláaddínov rušný obchod. Občas, keď sme pozorovali vchádzajúcich avychádzajúcich ľudí, a len tak nečinne sa upozorňovali na prechádzajúce autá, Vasyf zničoho vyrazil chrapľavý, hrozivý rev, rev chlapca, ktorý vsnoch bojuje sdémonmi. Keby ma to bolo zastihlo nepripraveného, príšerne by som sa zľakol. Vyvolalo to však reakciu udvoch komínov, ktoré bafali za nami. Starý otec sa naklonil vnízkom kresle amárne sa usiloval odvrátiť pozornosť starej mamy od rádia. „Vasyf zasa na smrť vyľakal Galipa,“ zamrmlal apotom sa skôr zo zvyku ako zo zvedavosti obrátil knám aspýtal sa: „Nože povedzte, koľko áut ste doteraz videli?“ No nech som im povedal, že som narátal neviemkoľko Dodgeov, Packardov, DeSotov anových Chevroletov, nepočuli ztoho ani slovo.
Hoci rádio hralo od skorého rána do neskorej noci, huňatý aneturecky pôsobiaci porcelánový pes, ktorý na ňom ležal skrútený, sa nikdy neprebudil zpokojných driemot. Hudbu alaturka vystriedala hudba alafranga – západná –, po správach prišli reklamy bánk, kolínskych vôd, potom národná lotéria astarý otec so starou mamou stále trkotali. Zväčša si ťažkali na cigarety, ktoré držali vrukách, ale tak apaticky, ako keď niekoho dlho bolia zuby auž si na bolesť zvykol. Navzájom si vyčítali, že tomu návyku podľahli, akeď jedného prepadol záchvat prudkého kašľa, druhý vyhlasoval, najprv víťazoslávne apotom mrzuto, že jeho výčitky boli oprávnené! No ochvíľu zadrapovanie pokračovalo. „Tak dobre, fajčím – auž neotravuj!“ Potom padla zmienka oniečom, čo jeden či druhý čítal vnovinách. „Cigarety zrejme upokojujú nervy.“ Mohla nasledovať chvíľa ticha, ale pri hodinách, tikajúcich na stene na chodbe, nikdy netrvala dlho. Hovorili, aj keď znova vzali do rúk noviny alistovali vnich, hovorili, aj keď popoludní hrali bezik, akeď sa rodina zišla kvečeri, vyšli im zúst tie isté slová, ako keď prišiel čas, aby si všetci posadali okolo rádia, alebo keď obaja dočítali Dželálov článok. „Keby mu dovolili podpísať sa pravým menom, možno by prišiel krozumu,“ vravieval starý otec. Stará mama vzdychla – „A je to dospelý človek“ – apotom sustarostene zmraštenou tvárou, akoby kládla túto otázku prvý raz, dodala: „Tak zle píše preto, lebo mu nedovolia podpisovať svoje články, alebo mu ich nedovolia podpisovať vlastným menom preto, že píše tak zle?“„Ak nič iné,“ zareagoval starý otec útechou, ktorá ich oboch zčasu na čas upokojila, „tak aspoň málo ľudí vie, ako nás hanobí, keď mu články nedovolia podpisovať.“ „Nie, to nevie nikto,“ vravievala na to stará mama, ale takým tónom, že Galip vedel, že to nemyslí vážne. „Veď kto už vie, že vnovinách píše práve onás?“
Keď neskôr dostával Dželál od čitateľov každý týždeň stovky listov azačal uverejňovať staré články pod vlastným významným menom – niektorí ľudia tvrdili, že to preto, lebo mu vyschla inšpirácia, iní vraveli, že to preto, lebo všetok čas mu zaberajú ženy alebo politika, aďalší boli presvedčení, že je to jednoducho zlenivosti – starý otec opakoval vetu, ktorú vyslovil už stovky ráz znudeným atrocha afektovaným hlasom, pri ktorom pôsobil ako druhotriedny herec: „Pre lásku Božiu, vari je vtomto meste niekto, kto nevie, že byt, ktorý vtom článku spomína, je ten, vktorom sedíme my?“ Stará mama pri týchto slovách vždy upadla do mlčania.
Potom sa starý otec zvyčajne rozhovoril osnoch, ktoré ho časom navštevovali čoraz hojnejšie. Oči sa mu rozžiarili rovnako, ako mu zažiarili, keď rozprával niektorú zhistoriek, ktoré si potom celý deň opakovali. Snívalo sa mu modro – dážď je vjeho snoch tmavomodrý ako polnočná obloha avdôsledku tohto nekonečného modrého dažďa mu vlasy abrada rastú čoraz dlhšie. Stará mama trpezlivo počúvala apotom povedala: „Onedlho príde holič,“ no starý otec sa zachmúril ako vždy, keď niekto spomenul holiča. „Priveľa rozpráva, priveľa sa vypytuje!“ Keď skončili smodrým snom asholičom, vyskytli sa jedna či dve príležitosti, keď Galip počul, ako si starý otec popod nos šomre: „Mali sme postaviť ďalšiu budovu ďaleko odtiaľto. Tento byt nám priniesol smolu.“
Po rokoch, keď jeden za druhým predali byty Srdce mesta, abudovu, ako mnohé iné vtých končinách obsadili drobní výrobcovia odevov, poisťovnícke kancelárie agynekológovia, ktorí potajme robili potraty, Galip sa neraz zastavil cestou do Aláaddínovho obchodu azadíval sa na chátrajúcu pochmúrnu fasádu domu, kde kedysi býval, akládol si otázku, čo mohlo starého otca podnietiť ktakému temnému vyhláseniu. Dajako to súviselo sjeho strýkom Melihom, ktorý odišiel do Európy, ale napokon sa usadil vAfrike apo návrate do Turecka sa dlhé roky zdržiaval vIzmire, kým sa vrátil do bytu vIstanbule. Kedykoľvek sa naňho holič spýtal – Tak kedy sa ten váš najstarší syn vráti zAfriky? – starý otec sa naježil. Keď Galip videl jeho neochotu zhovárať sa otom, už vtedy si uvedomil, že „smola“ starého otca sa začala, keď jeho najstarší anajčudáckejší syn odišiel do zahraničia anechal doma ženu asyna Vasyfa apo rokoch sa vrátil snovou ženou asnovou dcérou (s Rüjou, čo je aj turecké slovo pre sen).
Dželál po mnohých rokoch Galipovi povedal, že strýko Melih bol ešte vIstanbule – ani nie tridsaťročný –, keď začali byty stavať. Každé popoludnie odchádzal zadvokátskej kancelárie (kde nerobil takmer nič, iba sa hádal askicoval na zadné stránky starých právnických spisov lode aopustené ostrovy) asotcom asbratmi chodil na stavenisko vNišantašy. Robotníci na konci pracovného dňa ochabovali. Rozčuľovalo ich, keď si Melih vyzliekol sako, vyhrnul rukávy apustil sa do práce. Rodina vtom čase vlastnila dve firmy – Bielu lekáreň vKaraköji aobchod scukrovinkami vSirkedži, zktorého sa neskôr stala cukráreň apotom reštaurácia. Nemohli konkurovať Hadžymu Bekirovi, ktorého lokumy boli údajne najlepšie vmeste, ale optimistickejšie sa dívali na poháre starého otca sdulami, figami as čerešňovým džemom, ktoré stáli na policiach popri stenách. Približne vtom čase začal strýko Melih stým, že sa vydá do Francúzska alebo do Nemecka. Naučí sa tam vyrábať francúzske džemy, zistí, kde sa dá nakúpiť pozlátený papier na balenie kandizovaných gaštanov, apreskúma, či by sa nedalo ísť do partnerstva sFrancúzmi arozbehnúť továreň na farebnú penu do kúpeľa – možno by prichádzalo do úvahy navštíviť továrne, ktoré vtom čase jednu za druhou zatvárali po celej Amerike aEurópe, akúpiť vnich stroje – amožno by našiel za zníženú cenu aj krídlo pre tetu Hále. Apredovšetkým túžil zaviesť neboráka hluchého Vasyfa kdobrému ušnému špecialistovi akneurológovi, ktorí sa vyznajú vo svojom remesle.
Odva roky sa strýko Melih aVasyf vydali do Marseilles na rumunskej lodi Tristana. Galip sa to dozvedel iba zfotografie, ktorú našiel, keď sa prehŕňal vškatuliach starého otca. Fotografia voňala ružovou vodou. Aloď sa potopila (ako zistil Dželál, keď sa preberal vo Vasyfových novinových výstrižkoch), keď vČiernom mori narazila na voľne plávajúcu mínu. Činžiak dostavali včase, keď sa strýko Melih aVasyf vybrali do Európy, ale nikto sa doň ešte nenasťahoval. Vasyf sa po roku vrátil sám vlakom, stále hluchonemý, prirodzene (ako prehodila teta Hále zakaždým, keď na to prišla reč, ale Galip nikdy celkom dobre nepochopil, čo chcela tým zvláštnym dôrazom naznačiť). Keď Vasyf dorazil na stanicu Sirkedži, držal si na kolenách akvárium plné japonských rybiek, ktorých pra-pra-pra-pra-pravnúčatá mu budú robiť radosť ešte po päťdesiatich rokoch. Od samého začiatku sa od nich nechcel odlúčiť. Vydržal sa na ne pozerať nekonečné hodiny, niekedy od vzrušenia ani nedýchal ainokedy si zúfal azočí sa mu liali slzy.
Keď sa Vasyf vrátil, na treťom poschodí (neskôr byt predali istému Arménovi) býval Dželál smatkou, no keďže strýko Melih potreboval na obchodný prieskum parížskych ulíc peniaze, byt na treťom poschodí prenajali aDželál smatkou sa presťahovali do malého podkrovia so šikmou strechou, ktoré predtým slúžilo ako sklad. Potom polovicu prerobili na malý byt. Strýko Melih stále posielal zParíža listy plné receptov na cukrovinky adžemy, receptúr na mydlá akolínske aobrázky hercov abalerín, ktorí tieto výrobky jedia apoužívajú. Prichádzali aj balíky smätovou zubnou pastou, sovzorkami polievaných gaštanov, slikérovými čokoládovými bonbónmi, shračkárskymi hasičmi asnámorníckymi čiapkami. Časom však listy abalíky prichádzali poredšie aDželálova matka uvažovala, či by sa sDželálom nemali vrátiť do domu svojho otca.
No sDželálom sa odsťahovali do dreveného domu vAksaraji kmatke aotcovi, subalternému úradníkovi vistej charitatívnej nadácii, až keď vypukla vojna, a strýko Melih poslal veľmi čudnú pohľadnicu smešitou aslietadlom zBenghází. Strýko Melih napísal na tú hnedobielu pohľadnicu, že všetky cesty do Turecka sú zamínované.
Bolo už dlho po vojne, keď poslal ďalšiu pohľadnicu, tentoraz čiernobielu, zFezu. Takto sa starý otec astará mama dozvedeli, že strýko Melih sa vMarakeši oženil sTurkyňou. Pokrvná línia jeho nevesty sa dala vysledovať až kprorokovi Muhammadovi, apreto bola sejjide – princezná – ato veľmi krásna.
Ukážka zrománu, ktorý tento mesiac vychádza v preklade Otakara Kořínka vo Vydavateľstve Slovart.
