ղľáԾ
Ján Štrasser: Otváracie hodiny (Básne 1964 – 2020)
Levoča: Modrý Peter, 2020
Nie je ničím výnimočným, ak učiteľ (či už vedome alebo nevedome) v mnohom ovplyvní svojho žiaka, vrátane spôsobu, akým sa díva na okolitý svet. Nie je preto náhodou, že Albín Bagin, učiteľ aneskôr ipriateľ Jána Štrassera, mal nepopierateľný vplyv na jeho profesijné iľudské smerovanie.
Sám Štrasser sa ako zodpovedný redaktor Baginovej literárnovednej publikácie Priestory textu osvojom učiteľovi vyjadruje na prebale knihy ako ovedcovi, ktorý „bytostne inklinuje“ ku kritike sympatie, pretože ho literatúra zaujíma „ako súbor hodnôt“. Rovnako vníma poéziu Ján Štrasser, ktorého by sme mohli nazvať vduchu spomínanej optiky vlastnej A. Baginovi „básnikom sympatie“. Vjeho prípade nejde opoetický „program“, štylizáciu, ale obásnický postoj vychádzajúci zo samotného nastavenia autorského subjektu. Ján Štrasser bol básnikom sympatie počnúc prvými textami. Jeho dôvera včloveka bola zjavná, no nie „bezbrehá“ abez schopnosti odstupu.
„Básnikom sympatie“
Tonalitu Štrasserových básní definovala empatia a úsilie opochopenie ľudského konania, myslenia, cítenia, ato aj vtedy, keď vtextoch zaznieval kritický tón či skepsa. Namiesto zavrhnutia a výčitiek väčšmi rezonovala obava oto, čo sa sčlovekom môže (predovšetkým vdobe extrémneho množstva podnetov, informácií amožností) udiať aako mu to môže ublížiť apoznačiť ho. Ústrednou témou sa pre básnika stalimedziľudské vzťahy asnimi súvisiace nedorozumenia, pocity osamelosti, nepochopenia, hľadania toho druhého, lásky asúčasne nelásky. Jednotlivca, ako aj partnerskú dvojicu zobrazoval neraz v zdanlivo malicherných situáciách, ktoré ich dokážu nečakane „prerásť“.
Písanie sdlhou tradíciou
Vsúbornom diele Otváracie hodiny možno vnímať Štrasserov básnický vývoj počnúc zložitou obraznosťou ovplyvnenou konkretistickým „sypaním soli do zmyslov“ cez surrealistické inšpirácie až po civilnú výpoveď príznačnú zjednodušením metaforiky, usilujúcu sa oto, aby zobrazovanej každodennej realite avšedným „sekvenciám“ dňa zodpovedal patričný spôsob stvárnenia jazykom. Štrasserove texty prechádzajú výraznými zmenami od snahy ozahmlievanie výpovede, jej polysémantickosť až po úsilie básnika o väčšiu komunikatívnosť textu, dôraz na ľahšiu dekódovateľnosť.
Otvorené pre všetkých?
„Sprístupňovanie“ textu čitateľovi sa však v Štrasserovej tvorbe ukazuje ako ambivalentný moment. Na jednej strane si básne nachádzajú širší okruh čitateľov, ktorí nemusia oplývať širším skúsenostným čitateľským komplexom, no napriek tomu ich autorove texty zasahujú. Na druhej strane dochádza vprípade viacerých básní ktrivializácii výpovede. Zámer textu pritom signalizuje prílišnú snahu vyjsť čitateľovi vústrety, čoho následkom je znižovanie estetických kvalít textu. Azda najväčšmi sa evidentné úsiliekomunikovať sčitateľom odráža na práci shumorom. Humor vpodobe irónie, sebairónie, satiry či sarkazmu (namierenému predovšetkým voči konkrétnym dejinným udalostiam, politike ajej vplyvu na obraz spoločnosti) nadobúda ako jeden zumeleckých prostriedkov charakteristických pre Štrasserovu tvorbu „anekdotickú“ podobu, pripomína „vtipy na jedno použitie“ sprvoplánovými asociáciami: „Vobývačke zhasla obrazovka, / zakrádajú sa tvoje tiché nohy, / zabili ho, Cattaniho, vzlykáš / aovíjaš okolo mňa / svoje chápadlá.“ (Chobotnica 4, s. 287)
Tendencia k „otváraniu sa“ textu čitateľovi mala neraz za následok emocionálne preexponovanie textu. Kým vskorších zbierkach (Odriekanie, á, Podmet) tlmí potenciálny sentiment objavná, prepracovaná asystematická obraznosť, vneskôr vydaných zbierkach (časť knihy Očné pozadie, Staré železo ai.) ho často nedokáže vyvážiť ani hravosť. Tá (žiaľ) vbásňach zostatných rokov prechádza až do infantilných jazykových hier: „Vpúšťať, / no nevypúšťať. / Pripúšťať, / no neprepúšťať. / Opúšťať, / rozpúšťať. / Toto dopúšťať. / Do gatí nepúšťať.“ (Čo dokáže púšť, s. 415)
Ak si možno vybrať, tak...
Podľa A. Bokníkovej „J. Štrasser predstavuje osobitý typ intuitívneho azároveň zručného básnika, ovládajúceho vysoké inízke žánre básnenia“. Zatiaľ čo Bokníková oceňuje oba spôsoby vypovedania, ja mám kriticky bližšie len kjednej zbásnikových polôh. Priznávam, možno sú moje dôvody čiastočne subjektívne avypovedajú väčšmi omojom vkuse, no ak si mám možnosť vybrať, preferujem skoršie Otváracie hodiny.
Lenka Šafranová (1986)
Odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy v Prešove, literárna vedkyňa, zástupkyňa šéfredaktora časopisu o poézii a básnikochVertigo, poetka, porotkyňa literárnych súťaží a lektorka literárnych workshopov. V roku 2013 sa ako editorka podieľala i spoluautorsky na monografiiK funkcii subjektu v slovenskej poézii ženských autoriek (tzv. textovej generácie)a v roku 2018 vydala debutovú zbierku básnípost partum.
Foto: ©Peter Stanley Prochazka
