ղľáԾ
ʰ岹ٱľ Igor Otčenáš 徱 Hannah Arendtovej
Vlani vlete sme si cestou kpoľskému pobrežiu Baltického mora medzi Sopotami Gdańskom urobili odbočku na miesto, kam veľa slovenských turistov nechodí, ak, pravda, nejdú na Mazurské jazerá. Sto kilometrov od Varšavy smerom na severovýchod sa nachádza dedina Treblinka, neďaleko ktorej počas druhej svetovej vojny nemeckí fašisti zriadili vyhladzovací tábor. Spolu stábormi Belzec,SobiborMajdanekpatrila Treblinka ku štyrom táborom tohto typu, v ktorých prebiehalAkcia Reinhardt (Operation Reinhardt). Šlo onacistickú operáciu zameranú na masovú likvidáciu židovského obyvateľstva na Nemcami okupovanom území Poľska, tzv. Generálneho guvernátu. Treblinka je spájaná s najhoršími nacistickýmizločinmi proti ľudskosti, spáchanými počas druhej svetovej vojny. Vprísne tajnom dokumente z 11. januára 1943, známom aj ako Höfleho list, informuje tento Sturmbannführer SS, zodpovedný za logistiku deportácie Židov do vyhladzovacích táborov, svojho nadriadeného, Obersturmbannführera SSAdolfa Eichmanna, zodpovedného za priebeh „konečného riešenia“, o počtoch osôb zlikvidovaných v rámci Akcie Reinhardt ku dňu 31. decembra 1942. Pri Treblinke uvádza celkový počet 713555. Podľa hodnoverných prameňov tých obetí však bolo takmer 900-tisíc, ztoho 99,5% židovského pôvodu.
Možno je tento úvod tak trochu oslím mostíkom ktomu, že chcem napísať pár riadkov o Hannah Arendtovej, ktorej dve kľúčové diela – Pôvod totalitarizmu Eichmann vJeruzaleme – som mal tú česť vďaka vydavateľstvu Premedia Fondu na podporu umenia preložiť do slovenčiny, no je dosť pravdepodobné, že nebyť práve tých hodín, dní týždňov, ktoré som strávil pri prekladaní týchto textov, asi by som do Treblinky nikdy neodbočil. Neviem. Možno vtej chvíli, keď sme vyrážali zVaršavy smerom na sever, zafungovalo nejaké podvedomie.
To však teraz nie je podstatné. Podstatnejšie je, že vo chvíli, keď sa človek ocitne vpriamom kontakte spriestorom, ktorého sa týka to, čomu ako prekladateľ venoval kúsok svojho života, vníma celkom iný rozmer prekladaného textu. Nazval by som to, že sa pozerá do jeho hĺbky, čo vtomto prípade platí vari dvojnásobne. Lebo keď dnes vTreblinke stojíte uprostred riedkeho lesa pred rozľahlým, trávou zarasteným holým priestorom, posvätným pohrebiskom, vktorom spočívajú fragmenty ľudských tiel kostí, popol státisícov obetí, zrazu sa vtom ševelení okolitých stromov posvätnom tichu, narušovanom len štebotom bezstarostných vtákov, pozeráte do priepastnej hĺbky banality zla, ktorú ste si pri prekladaní – vlastne ani čítaní – textu možno racionálne uvedomovali, no nedokázali ste si to predstaviť. Ba ani ste netušili, že niečo také môže existovať.
Stojac na zvyškoch výstupnej rampy železničného koľajiska, cez ktorú prechádzali všetky tie desaťtisíce transportovaných ľudí, si viete oveľa ľahšie predstaviť celú mechaniku toho systému. Vtej chvíli to už nemalo nič spoločné snejakou ideológiou či rasovou nenávisťou, to už bola čistá, teda vo svojej podstate banálna rutina. Banálna logistika zabíjania. Takpovediac priamo vteréne to už nebolo len oEichmannovi, ale odesiatkach, stovkách, tisíckach tých, ktorí vlastne len chodili do roboty, ktorí necítili nielen žiadnu vinu, ale necítili vôbec nič. Naopak, pri vyháňaní nového ešalónu ľudí zvagónov vypratávaní mŕtvol tých, ktorí to neprežili, premýšľali otom, čo bude na obed, že by mali napísať domov žene deťom, prípadne si zahrať po šichte futbal. Naozaj, to neboli diabolské monštrá, ale väčšinou šlo oobyčajných ľudí, ktorí vôbec nepremýšľali otom, na čom sa podieľajú. Ak človek po desiatkach rokov stojí na takom mieste, vcelej obludnej hĺbke pochopí, čo Arendtová píše: že zlo nemusí vždy prameniť zo zlomyseľnosti alebo hlboko zakorenenej ideológie. Eichmannove činy činy všetkých ďalších prevodových koliesok systému pod ním boli poháňané obyčajnou poslušnosťou voči pravidlám, túžbou napredovať v kariére a bezmyšlienkovitou lojalitou voči nacistickému režimu. Práve tento mechanický prístup k brutalite – kde jednotlivci plnia príkazy bez morálneho zamyslenia – robí zlo desivo obyčajným.
Banalita zla je varovným príbehom ľudskej spoločnosti. Pripomína nám, že štruktúry byrokracie a autority, ak zostanú nekontrolované, môžu umožniť obyčajným jednotlivcom podieľať sa na neľudských činoch. Vyzýva nás aj kbdelosti kritickému mysleniu tvárou v tvár nespravodlivosti. Apatia, konformita a odmietanie spochybniť mocenské systémy môžu vytvoriť úrodnú pôdu pre morálne zlyhania.
Nakoniec, banalita zla nás núti čeliť znepokojujúcej pravde, že potenciál páchať zlo existuje v bežných kontextoch a ľuďoch. Vyzýva ľudstvo, aby odmietlo pasivitu, pestovalo morálnu zodpovednosť a odolávalo pokušeniu vnímať zlo ako niečo vzdialené alebo cudzie. Iba aktívnym zapojením a etickým uvažovaním môžu spoločnosti zabrániť tomu, aby sa obyčajné stalo spoluvinníkom v mimoriadnom zle. Arendtová zdôraznila, že jedným z cieľov nacistického režimu bolo systematicky ničiť ľudskú dôstojnosť individualitu obetí. Holokaust nebol len fyzickým vyhladzovaním, ale aj procesom úplnej dehumanizácie. Koncentračné tábory označovala za „laboratóriá totalitného teroru“, kde sa ľudia redukovali na neexistenciu – ich identita, práva a dôstojnosť boli systematicky zničené. Tvrdila, že totalitné režimy dokázali manipulovať dokonca aj obete, aby sa stali súčasťou systému. Holokaust pre Arendtovú symbolizoval krízu modernej doby – stratu tradičných etických hodnôt a zlyhanie politických systémov v ochrane ľudských práv. Varovala pred nebezpečenstvom nevedomej poslušnosti voči autoritám a zdôraznila význam kritického myslenia a občianskej odvahy. Arendtová videla holokaust nielen ako historickú katastrofu, ale aj ako filozofický a politický problém, ktorý odhalil zlyhanie ľudskej zodpovednosti a morálneho úsudku. Jej diela ponúkajú hlboký pohľad na mechanizmy zla a zároveň varujú pred možnosťou ich opakovania v modernej spoločnosti.
Najhoršie na tom je, že banalita zla dokáže prežívať, prispôsobovať sa transformovať. Výrečným príkladom je to, čo sa dnes deje na sociálnych sieťach. Banalita zla sa vďaka nim rozlieza po celej zemeguli ako pleseň. Obyčajní ľudia postujú popri obrázkoch svojich detí, vnukov,psíčkov momentiek znáboženských pútí dovoleniek pri mori komentáre plné nenávisti, zloby a zášti. Aani sami nevedia prečo. Nejakú racionalitu by možno dokázali sformulovať (emigranti, korupcia, iná farba pleti, rasové predsudky, ten repertoár dôvodov nebýva nikdy veľký vlastne sa stále stereotypne opakuje), ale vprincípe ide vždy len onejaké osobné banality, pocity nedocenenosti, skrivodlivosti či závisť.
Toto všetko sa dnes zosieťovalo, spojilo vážne hrozí to, očom písala Hannah Arendtová: že sa zo zla stane občianska norma. Celkom logicky tu človeku napadne dielo iného proroka totalitarizmu 20. storočia, anglického spisovateľa Georgea Orwella. Vjeho svetoznámom dystopickom diele 1984 je jedným zkľúčov scéna, keď sa občania zhromažďujú, aby sledovali manipulatívne propagandistické videá, ktorých cieľom má byť vyvolávanie nenávisti hnevu, presmerovanie ich frustrácie na vonkajšieho nepriateľa. V porovnaní sdnešnou realitou je rozdiel len vtom, že ľudí nikto kúčasti na propagandistických seansách nenúti; sami dobrovoľne si sadajú kpočítačom iphonom. Sami dobrovoľne trávia samých seba, svoje okolie, svojich blízkych, svoju krajinu banalitou zla. Netuším, ako ďaleko majú ktomu, aby sa za určitých okolností vurčitých situáciách dokázali dopustiť tých najkrutejších zverstiev, ale veľa na to nepotrebujú. Anie som si ani istý, či by na tom niečo zmenilo, keby sa šli pozrieť do Treblinky. Či by pochopili, ako jednoducho sa môžu stať katmi, ale ešte jednoduchšie hlavne obeťami.
Igor Otčenáš (1956)
Prozaik, prekladateľ a bývalý diplomat. Zangličtiny o. i. preložil knihy Hannah Arendtovej (Eichmann vJeruzaleme, Pôvod totalitarizmu), Timothyho Snydera (Čierna zem, Otyranii), Georga Orwell(Tak to vidím ja, ٱԲí, Listy). Z ruštiny preložil Kolymské poviedky Varlama Šalamova a dielo Vasilija GrossmanŽivot osud jeho antistalinistickú noveluVšetko plynie.
Zdroj: Münchner Stadtmuseum, Archiv Barbara Niggl Radloff
