ղľáԾ
Za Klárou Jarunkovou, ktorá našla rozprávku
Klára Jarunková
28. 4. 1922 – 11. 7. 2005
Diela Kláry Jarunkovej: Hrdinský zápisník (1960), Deti Slnka (1962), Zlatá sieť (1963), 徱á (1963), O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť (1964), Brat mlčanlivého Vlka (1967), ʴdzپٱľ (1968), Pár krokov po Brazílii (1972), ճܱá (1973), O psovi, ktorý mal chlapca (1974), Tiché búrky (1977), O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy, Stretnutie s nezvestným (obe 1978), Horehronský talizman (1978), Čierny slnovrat (1979), Obrázky z ostrova (1979), Kde bolo, tam bolo (1980), O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo (1983), O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku (1984), Dedko a vlk (1989), Nízka oblačnosť (1993).
Jarunkovej diela vyšli v prekladoch do 36 jazykov.
Priatelia detskej knihy. Tak sa pred časom volalo združenie slovenských tvorcov literatúry pre deti amládež, dnešná Slovenská sekcia IBBY.
Veľká Priateľka kníh pre deti amládež.
Dnes tak môžeme nazvať spisovateľku Kláru Jarunkovú. Lúčime sa sňou ako snaozaj prajnou priateľkou literatúry, priateľkou humoru, priateľkou Priateľstva sveľkým P.
Práve za Slovenskú sekciu IBBY, Medzinárodnú úniu pre detskú knihu, chcem vtejto chvíli pripomenúť, že autorka Hrdinského zápisníka, Jedinej iBrata mlčanlivého Vlka nám zanechala nielen svoj osobitný literárny odkaz, oceňovaný aj vmedzinárodnom kontexte, ale že sa vosemdesiatych adeväťdesiatych rokoch minulého storočia významne podieľala aj na živote vtedajšej Československej sekcie IBBY ako jej dlhoročná prezidentka.
Minulé storočie... Toto označenie som použil zámerne, ale nie stým zámerom, aby som písanie ačítanie príbehov omalých aveľkých deťoch posunul kamsi, čo nie je... alebo by nemalo byť aj našou prítomnosťou, či budúcnosťou.
Klára Jarunková sa svojou literárnou tvorbou ispoločenským životom snažila oto, aby včase, ktorý jej bol „prisúdený“, kniha pre deti amládež bola naozaj súčasťou našej kultúrnej každodennosti. Či sa to podarí aj vtomto „novom“ storočí, záleží aj na nás.
Ovtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo. Tak nazvala Klára Jarunková jednu zo svojich kníh pre deti. Na to, aby človek pochopil tajomstvo príchodu aodchodu do krajiny Život, si asi naozaj musí požičať krídla. Za tie, ktoré Klára Jarunková prepožičiavala svojím detským čitateľom jej patrí veľká vďaka!
Ď!
Ján Uličiansky
Pri rozlúčke svynikajúcou spisovateľkou, skvelým človekom aspoločníkom – Klárou Jarunkovou – vynárajú sa spomienky na radostné chvíle stretnutí najmä po návratoch zknižných veľtrhov, kde sa takmer vždy podarilo dohodnúť nejaké vydanie ztoho množstva prekladov jej kníh do takmer štyroch desiatok jazykov. Zvlášť si pamätám na rozhovor s Dr. Italom Salvanom, šéfredaktorom, ktorý prešiel od Giuntiho do iného florentského vydavateľstva Adriano Salani achcel odo mňa tip na knižku zo Slovenska do edície „povinného čítania“ školákov vToskánsku. Navrhol som mu Brata mlčanlivého Vlka aten potom vtaliančine vyšiel vrokoch 1975-1984 jedenásťkrát.
Pomerne „čerstvá“ spomienka sa viaže koslave jej osemdesiatky. Iniciovali sme seminár ojej diele, výstavu jej kníh aj vprekladoch astretnutie sjubilantkou vrodnom kraji vBrezne. Pricestovala na Horehronie. Organizátori všetko pekne zvládli ana záver – ako čerešnička na torte – vystúpila mužská spevácka skupina zo Šumiaca. To bol zážitok pre všetkých. Po skončení programu šla za nimi do šatne. Oči jej žiarili od šťastia, počastovala ich borovičkou, snimi si výnimočne aj ona pripila. Akeď jej ešte na rozlúčku zaspievali, okná sa na šatni chveli aobávali sme sa, či ten hlahol mohutných chlapských hlasov statika socialistického domu kultúry vôbec vydrží. Šumiačania jej vtedy nespievali prvý raz, ale iste ani nie posledný raz. Aj keď ich teraz, Klárika, budeš už počúvať zhora.
Peter Čačko
Jej priatelia ju volali Klárika, pre mňa bola pani Klára. Strávili sme na prechádzkach vbudmerickom parku ana lesných cestičkách okolo horárne mnoho popoludní. Rada rozprávala, ale neznášala literárne aspisovateľské klebety, preto pri prechádzkach aj večerných posedeniach dávala prednosť mužskej spoločnosti – hoci občas zničoho nič, srazanciou, ktorá jej bola pri rozhovoroch vlastná odrazu povedala: „Akí sú ti muži strašne klebetní!“ Výnimkou, pokiaľ ide oženskú spoločnosť vBudmericiach, bola Margita Figuli. Sedávala sňou vslnečných predpoludniach na terase pred kaštieľom, pozorne, s pochopením počúvala, čo sa jej pokúša svojou, chorobou zničenou artikuláciou snámahou povedať, láskavo jej prisviedčala: „Áno, áno, Margitka, rozumiem ti,“ aupokojujúco ju hladila po ruke. Ten obraz zo slnečnej terasy mi navždy silno utkvel vpamäti. Aešte jej rozprávanie oJergaloch, o prírode, ojej „nezištnej sile“, ozvieratách, oveciach, ktoré ju inšpirovala ktvorbe jej krásnych románových postáv, nezabudnuteľných rozprávok pre deti. Vrozhovore, ktorý sme spolu urobili kjej osemdesiatke, mi povedala, že keby vtom ich potoku na Jergaloch raz prišla kbrehu zlatá rybka asľúbila jej splniť tri želania, „chcela by som od nej, aby naučila zvieratá rozprávať. Aja by som ich potom vo dne vnoci počúvala. To by boli príbehy“. Aj bez zlatej rybky také príbehy písala. Strochou mystickej atmosféry, strochou smútku asveľkou bázňou apokorou pred tajomstvom tvorby. Sama bola tým vtáčikom, ktorý vedel tajomstvo. Ato podstatné zneho vložila do svojich kníh – anašich čitateľských sŕdc. Budeme ho vnich opatrovať, pani Klára.
Anton Baláž
OKláre Jarunkovej, tak ako okaždom veľkom avzácnom človeku, sa dá hovoriť veľmi dlho, alebo veľmi krátko. Budem stručný. Jej skvelá kniha 徱á vyšla pred štyridsiatimi rokmi. Odvtedy po celom svete vytrvalo hlása jednoduchú pravdu: hojnosť hmotných statkov nedostatok lásky nikdy nezahojí. To sú vlastné slová Kláry Jarunkovej. Amyslím, že to bolo aj jej krédo, spisovateľské iživotné. Akeď sme už prepadli rebríčkovému ošiaľu: prečo by najväčším Slovákom nemohla byť žena, najmäkeď mala taký nevšedný zmysel pre humor? Apreto ani teraz, vtakejto smutnej chvíli, niet miesta pre slzy.
Tomáš Janovic
