��������

Za Stanislavom Šmatlákom

(28. 11. 1925 – 5. 8. 2008)

Vo veku 82 rokov zomrel v��Bratislave dr. Stanislav Šmatlák, DrSc., dlhoročný pracovník Ústavu Slovenskej literatúry SAV, významný slovenský literárny historik a kritik, autor závažných monografických prác (Hviezdoslav, Kras­ko, Novomeský), desiatok štúdií, najmä o slovenskej literatúre 19. a��20. storočia, literárnohistorických syntéz (Stopäťdesiat rokov slovenskej lyriky, Dve storočia slovenskej lyriky), ktorých zavŕšením boli Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku�� po súčasnosť (1988). Metodologicky vyšiel z českého štrukturalizmu (štúdie o��J. Červeňovi a F. Švantnerovi), neskôr si osvojil marxistický prístup skúmajúci literárne dielo cez triedno-spolo­čenský kontext. Rozsiahle materiálové vedomosti, dôkladná teore­tická príprava, koncepčné myslenie a��cit pre umelecké kvality mu ani potom nedovolili skĺznuť do plytko zjednodušujúcich polôh. Marxistické ideológia sa ukázala zradnou tam, kde sa zaoberal súčasnou literatúrou, naj­väčšmi v kapitolách Dejín slovenskej literatúry, kde sa vyrovnával s literárnym vývinom po roku 1945 a 1948. K textom tejto syntetickej práce sa vrátil po novembri 1989. Rozdelil ju na dva zväzky a vydal znovu. V prvom zväzku (9. až 18. storočie; vyšiel 1997) odstraňoval ,,dobovo ideologický náter“, druhý (19. storočie a prvá pol. 20. storočia; vyšiel 1999) dôkladne prepracoval a rozšíril, pričom kapitoly o literatúre po roku 1945 vynechal. Zrejme preto, že by musel celú pôvodnú koncepciu, a teda aj hodnotenie autorov a diel zavrhnúť. Jednou z jeho posledných prác, kde bol spoluautorom, boli dejiny slo­venskej literatúry v nemčine (Geschichte der slowakischen Literatur, 2003), do ktorých vypracoval kapitoly znovu len po rok 1945.

Tém a aktivít je však u Šmatláka oveľa viac. Dlhé roky sa angažoval v problematike česko-slovenských vzťahov (od neho pochádza termín ,,československý literárny kontext“), zúčastňoval sa na mnohých projektoch, venoval sa editorskej i��redakčnej činnosti. Od roku 1970 mali Šmatlákove aktivity aj politický podtón. Stal sa blízkym spolupracovníkom ministra kultúry Mi­roslava Válka (o Válkovi a Rúfusovi ako o dvoch významných ge­neračných básnikoch – sám sa rátal k tejto generácii – vydal knižku Pozvanie do básne, 1971). Ako hlavný redaktor a organizátor zúčastnil sa prác na dvoj­zväzkovej Encyklopédii slovenských spisovateľov ��(1984). Pôvod­ný projekt rozplánovaný na štyri zväzky sa po vydaní prvého zväzku (1979, vtedy pod názvom Slovník slovenskej literatúry) zastavil a zväzok zošrotoval, hoci sa v ňom použil ideologický kľúč – a Šmatlák oň naozaj dbal – stroskotal na heslách emigrantov. Tí potom z okliešteného projektu vypadli. S. Šmatlák mal aj ideových oponentov, proti ktorým vystupoval. V��60. rokoch to bol Milan Hamada (v súvislosti s��kritikou Válkovej zbierky Milovanie v��husej koži), v��70. rokoch to boli Oskar Čepan a��Michal Gáfrik.

Šmatlákova existencia v Ústave slovenskej literatúry SAV bola spočiatku problematická. Mal permanentné ťažkosti kvôli otcovi, ktorý sa angažoval za slovenského štátu. Roku 1959 neprešiel cez pre­vierky a roku 1960 musel z ústavu odísť. Stal sa redaktorom Slo­venských pohľadov a do ústavu sa vrátil až roku 1963. Zdá sa, že aj tieto kádrové problémy ovplyvňovali jeho neskoršie postoje. Treba však povedať, že proces normalizácie prijal s��vnútorným súhlasom, ale väčšina toho, čo napísal a��publikoval, prekračuje úzko ideologickú hranicu. Jeho rozsiahle dielo sa stalo súčasťou literárnej histórie a sú v ňom podnety, ku ktorým sa treba kriticky vracať.

��