Koloman Kertész Bagala (1964) vyštudoval Strednú priemyselnú školu chemickú vBanskej Štiavnici. Roku 1991 založil literárnu akultúrnu agentúru L. C. A. azačal vydávať výhradne pôvodnú slovenskú literatúru. Venuje sa tiež organizácií literárnych podujatí asúťaže Poviedka. Vsúčasnosti sa vydavateľstvo volá KK Bagala.
Koloman Kertész Bagala hovorí o svojich vydavateľských začiatkoch v knihe rozhovorov Osem vytrvalých, ktorá vyšla v Literárnom informačnom centre roku 2017, a otázky v nej kládol Ján Štrasser.
... Vpodstate áno. Vmarci 1991 som si založil živnosť. Predmetom činnosti bolo vydávanie kníh azvukových nosičov aobchodovanie snimi. Aešte usporadúvanie kultúrnych podujatí. Ale už predtým som pomáhal jednému kamarátovi, ktorý mal musicshop. Predával som mu LP platne na deke vbratislavských podchodoch na Trnavskom mýte aj na Mierovom námestí. Ana tej deke som pokračoval aj ako živnostník, kým som si vo vtedajšom Dome odborov neotvoril vlastný musicshop.
Aha. Ako sa ti darilo?
Prvý rok to išlo celkom slušne, tak som si povedal, že budem expandovať. Okrem elpéčok acédečiek som začal predávať aj gramofóny, CD prehrávače, reproduktory... Na Dulovom námestí som mal veľkú posluchovú miestnosť, kde som zákazníkom predvádzal prístroje. Veľmi ma to bavilo, celý deň som mohol počúvať hudbu. Bral som to skôr ako hobby, než ako biznis.
To sa asi nemohlo dobre skončiť.
Ako vravíš. Hodiny som sa venoval jednému zákazníkovi, fajnšmekersky som vylaďoval prehrávaciu sústavu inak na klasiku, inak na rockovú hudbu, inak na džez, zákazník bol nadšený... Apotom si to všetko utekal kúpiť do Rakúska, aby dostať späť DPH. To je pre mňa typické. Už vtedy som neovládal marketing... Ale to nebola jediná príčina: na Slovensko prišli veľké obchodné reťazce, podliezli ceny avšetci malí predajcovia padli na hubu. Vroku 1995 som musicshop zrušil,čím som prišiel o občasný zdroj voľných peňazí na vydávanie kníh. Odsťahoval som sa do Levíc, makal som vtlačiarni svojho brata. Splatil som dlhy anaškrabal som peniaze na ďalšie vydávanie kníh. Odvtedy sa venujem len tejto činnosti.
Lasica povedal: „Dajte sem zmluvu!“
Aké ďalšie knihy si vydal?
Po Horváthovej Akozmii som vydal tretiu zbierku básní Andrijana Turana Sneha a dva debuty: Markov Vadasov Malý román aKamilov Zbružov Spitý imidž. Zbružova kniha bola veľká recesia, väčšmi ako literatúra to bola performancia. Bavilo ma vydávať písanie, ktoré nie je mainstreamové, ale skôr okrajové, experimentálne...
To bolo ešte počas tvojho musicshopovania?
Áno. Avroku 1995 som si povedal, že idem byť vydavateľom na plný úväzok. Vprvom rade som chcel vydávať svojich rovesníkov. Na jeseň som vydal debut Pavla Rankova Sodstupom času, získal Kraskovu cenu. Asúčasne som vydal knihu aj renomovanému autorovi Ivanovi Kadlečíkovi Hlavolamy, za ktorú získal Cenu Dominika Tatarku. Obe knihy sme prezentovali vo vtedajšom divadle Stoka. Po autogram od Kadlečíka si vtedy prišiel aj Vladimír Mináč.
Dovolím si byť osobný: Ivan Kadlečík mal veľkú zásluhu na mojom vstupe do literatúry. Ako si sa sním spoznal ty?
Jeho synovia chodili vLeviciach do gymnázia, boli to moji vrstovníci, kamaráti... Raz – bolo to pred maturitou – mi povedali: ty veľa čítaš, zoznámime ťa snaším otcom, aj ten veľa číta. Avzali ma kIvanovi do Pukanca. Ku kníhkupcovi, organistovi, ale najmä kúžasnému spisovateľovi, vzdelancovi, intelektuálovi... Okamžite ma zaujala jeho knižnica, začali sme sa rozprávať oliteratúre...
Vedel si, že je disident, že ho sleduje ŠtB?
Iste. Pojal ku mne dôveru, požičiaval mi knižky, aj samizdaty, odvnímal som, že disident je človek, ktorý aktívne – vKadlečíkovom prípade slobodným písaním aneoficiálnym publikovaním – pôsobí proti komunistickému režimu. Otvoril mi dvere do slobodnej kultúry aliteratúry vtotalite. Náš vzťah prerástol do priateľstva. Bol mojím učiteľom – učil ma svojím životom. Ukázal mi, že sa dá žiť navzdory režimu. Takže aj môj život bol potom životom tvrdohlavého človeka. Ivan mi tykal, chcel, aby som tykal aj ja jemu, ale ja som to nedokázal, do konca jeho života som mu vykal. Avydal som mu jedenásť kníh.
