��������

Bratislava, Marek Šulík 2012

Po debutovej zbierke Oberanie raniek (HEVI 2003) prichádza Katarína Tomková s druhou básnickou knihou. Po formálnej stránke je rozdelená do šiestich častí: Vianočná, Prvorodička , Inkubačná doba, Zriekanie (hra na obesených), Horko tepaná, O divých ženách. Básne sú písané voľným veršom s občasným rýmom a asonanciami, ktoré dodávajú textom rytmickosť.

Deväťročný odstup medzi zbierkami priam nabáda k ich porovnávaniu z pohľadu vývinu poetického výrazu autorky. Nejde len o formu obohatenú rýmom, ale aj o tematický posun. Kým v prvotine je vzťah muž – žena len jedna z viacerých výraznejších tém, v druhej zbierke sa stáva táto téma ústrednou. Posun nastal v postoji lyrickej subjektky, ktorá sa javí skúsenejšia, sebavedomejšia až odmeranejšia: „nie si svetu všetkým“ (s. 11); „zle si spal drahý? / mne už naša posteľ / nechutí“ (s. 19); „pretože som sebec / tak sa s tebou o bolesť / nikdy nedelím“ (s. 28); „naivná ale predsa smelá / chodím bozkať lucifera“ (s. 38).

Ďalšia komparácia sa ponúka aj v inom tematickom okruhu. Posledná báseň prvej zbierky končí zmienkou o  potrate: „Po čase / aj veľké matky / chodia na / potrat“. V druhej zbierke objavujeme viaceré verše naznačujúce tehotenstvo/materstvo: „ako správna matka sa držím za strie“ (s. 34); „je ticho / ticho ako od mamy / ktorá ešte nevie variť“ (s. 37); „tvoje dieťa sa vo mne hlási o slovo“ (s. 54). Ale rozvíjaný je aj fenomén s oveľa negatívnejším odtieňom: „slnko sa mi plazí z lona / plače / neviem ako sa dýcha bez úst / a bez nosa“ (s. 23); „na svojich tenkých vlasoch / som obvinená z vraždy“ (s. 25); „porodila som nám atrapy“ (s. 29); „že na mojej pupočnej šnúre / visí čierna plachta / a že sa trhá / a že je vztýčená“ (s. 39).

Autorka naďalej využíva religióznu symboliku (napríklad Boh, Kristus, Ježiš), ktorá nepôsobí dojmom vnucovania, ale ako prirodzená súčasť básnického prejavu. Nápaditá obraznosť, vyspelá lyrická hrdinka, verše rezonujúce v  čitateľovi aj vďaka rýmovým zhodám, presvedčivé uchopenie zvolených tém. Napriek bohatej obraznosti si poézia Kataríny Tomkovej zachováva voči čitateľovi otvorenosť a  prístupnosť. Záverom len sedem ver- šov potvrdzujúcich predchádzajúce slová: „ten vzduch ma ráno / čudne omínal / tehly môjho komína / šedivejú z  dymu / vybral si si inú / trať // chcelo sa ti ostať stáť“ (s. 65).