ղľáԾ
Oáza srozcíteným prameňom
Judita Kaššovicová: Rok vŠamoríne / Egy év Somorján, Šamorín, Vl. nákl. 2007
Dvojjazyčná básnická zbierka (verše do maďarčiny preložil Elemér Tóth) sdvomi CD (v slovenčine amaďarčine) poetikou, muzikálnosťou, ilustračno-fotografickým vybavením itypograficky nadväzuje na Šamorínske verše zroku 2005. Už vtedy som konštatoval, že to bola jedna znajkrajších kníh poézie daného obdobia, a že to bol ojedinelý projekt, ktorý do hodnotového spektra slovenskej lyriky prostou, folkovou rečou vrátil bezprostrednú emočno-intímnu väzbu na blízky priestor. Ato esteticky veľmi sugestívne aodzbrojujúco. Ukázal tak však oveľa väčší priestor vlastnej tvorivej realizácie azároveň priestor prekvapivo ԲšǰíԲ, neprebádaný, obchádzaný autormi aautorkami utiekajúcimi sa do všetkých možných-nemožných normálností aj nenormálností ačasto iba preto, aby to vyzeralo akože echtovne básnicky. Kaššovicová pritom vyzerá akoby si nevidela ďalej od nosa, pravda ale môže znieť aj takto: nie je slepá! Nie je slepá slepotou tých, čo zaostrujú na diaľku azakopnú pri druhom kroku, ospievajú alebo spochybnia méty najvyššie cez abstrakcie najjemnejších zŕn, no keď majú niečo povedať naozaj od podlahy chvíle a, povedzme, od stropu srdca, sú mimo.
Vsúčasnosti chápeme našu poéziu ako koexistenciu množstva autorských poetík, dôležité je, aby sa každá sama vsebe správala charakteristicky, aby sa sama vedela argumentovať, ato presvedčivo! Univerzálne kritérium neexistuje, len akosi apriórne priznávame status poézie knihám, ktoré sú napohľad zložité, intelektuálne avážne. Čo je aj vporiadku, ale iba potiaľ, pokiaľ uznáme hodné bytia aj knižky postavené opačne, no snepoľavenou originalitou. Rok vŠamoríne patrí medzi tie druhé, ale nie druhoradé. Veď pocitová realita smelanchóliou, nostalgiou, blues, s životným optimizmom agospelovou radosťou, sotvorenosťou prijímania prítomnosti i spomienok, s farebnosťou vízie aaž sdetskou chuťou rypnúť si tam, kde to dospelí už nevedia, to sú veci pre poéziu priam domovské: „Z oblaku strihli si / divoké husi. / Pierkom na studne / píšu, že tu si.“ (s. 37). Uvedené lyrizačné prvky vytlačili zbásní myšlienku, zostal vnich len ťah po nej, domnienka, fragment, brázda vpitá do dunajskej vody. Kaššovicová tak paradoxne zvyšuje hodnotu vlastného autorského gesta: proklamovaným šťastím („Som rozjarená / som nadšená životom“ (s. 25)), programovým sústredením na pominuteľné detaily, privátne akoby bezcenné, no harmonické obrázky poukazuje na bezstarostnosť, neťaživosť, čím sa stáva nenásilne terapeutická. Uznávam však, že kompozične atvarovo môžu mať kbásňam mnohí výhrady.
Dnešná poézia si potrpí na pestrosť aaj vďaka Judite Kaššovicovej pestrá naozaj je. Páči sa mi, že autorka sa nevzdáva tvorbou tvoriť krásu + slovensko-maďarská verzia + znovu sa mi páčilo CD + milé fotografie = šamorínska oáza má dobrý prameň.
Radoslav Matejov
