ղľáԾ
Modlitba pre vlkov
Robert Bielik: Vlčí ruženec
Bratislava, Petrus Publishers 2003
Ruženec je stará, jednoduchá a aj vsúčasnosti pre mnohých veriacich obľúbená modlitba – vychádza zpredpokladu, že opakovaním istých tajomstiev o Bohu sa prehlbuje viera vneho. Každé opakovanie je akoby jednou ružou a spolu vytvárajú kyticu: ruženec. Tajomstvá obsahujú najdôležitejšie témy zJežišovho života, podľa ich charakteru majú potom jednotlivé ružence svoj názov, napr. radostný ruženec a najnovšie ruženec svetla, no sú známe aj mnohé iné modifikácie (napr. františkánska). „Barbarský” básnik Robert Bielik (nar. 1963) svoju najnovšiu knihu básní nazval Vlčí ruženec a možno povedať, že vgrafickej úprave vydavateľstva Petrus, vkoženej väzbe a silustráciami autora prichádza kčitateľom navonok jedna znajpôsobivejších knižiek poézie posledného obdobia.
Vonkajšie stvárnenie samozrejme odzrkadľuje vnútornú estetiku, takisto nadväzuje na predchádzajúcu Bielikovu básnickú i prozaickú tvorbu, na jeho výtvarné umenie, sktorým sa stretávame aj viných knižkách buď spriaznených kolegov – barbarov, alebo vpublikáciách snábožensko-duchovným akcentom. Zvykli sme si vtomto prípade, že výtvarná stránka integrálne zasahuje do výpovede; čo nám teda prezrádzajú striedajúce sa siluety vyjúceho vlka a mlčiacej ovečky (protikladov najmä v Novom Zákone), či obrázok zapadajúceho slnka za bratislavským hradom, pod ktorým sa vdrevenej loďke plaví nahý askéta sgepardom? Okrem toho, že „vybudia” našu pozornosť, vizualizujú základnú významovú konštantu veršov: jednotu bytia, duchovnú jednotu, jednotu všetkého. Robert Bielik sa radom 60 štvorverší usiloval básnicky uchopiť zjavné a nadčasové paradoxy, aby ich mohol mystickým videním zjednotiť. Počtom ide zrejme o inšpiráciu zkatolíckeho ruženca – má síce fyzicky 59 zrniek (59. stranou končí Bielikova knižka), no počet modlitieb je vyšší. Bielikove modlenie však zanedbáva zmeny a hierarchiu vrámci modlitby, je skôr podobné lineárnemu priraďovaniu, typickému pre litanické formy. Vtomto zmysle sa viac podobá zas na islamský ruženec ٲí, či budhistický, hoci oba majú väčší počet zrniek (99 a 108). Aj táto krátka úvaha nás môže priviesť kúvahe o viacrozmernom duchovnom zjednotení, čo korešponduje sprítomnosťou signálnych prvkov rôznych vyznaní vo veršoch, napr.: Ježiš, Mária, anjel, mních, Krišna, Tao, Korán, Mahátmá, Šalamún atď., jasných spojení: „Ja vyslovím amen, ty zamrmli óm” (s. 15) alebo výňatkov zučenia – vtomto prípade zbudhizmu: „kde nie je toto JA, nie je utrpenie” (s. 13). Dôležitá a východisková je kresťanská skúsenosť, o čom svedčí nielen motto od A. Silesia vrcholného predstaviteľa nemeckej barokovej mystiky, ale aj voľba Márie, ako sprievodcovskej postavy vprúde štvorverší, pretože práve Mária ako Bohorodička má vruženci podobnú úlohu: sprevádza na ceste kBohu. Sprievodcovstvo sa skonkrétňuje vmotivickej rovine, keď zisťujeme, že celé dielo je vlastne plánom cesty: „Vyrazíme vnoci a pôjdeme bosí” (s. 12) ako obrazom vnútorného cestovania, ktoré smeruje tam, „kde sa vystupuje zhrobov” (s. 59). Odtiaľto potom môžeme identifikovať vBielikovom ruženci aj miesto vlka – pútnika, tuláka a vlastne aj mužského, vyvažujúceho, prvku voči Márii. Hlbšie a smnožstvom konotácií na mytológie a náboženstvá sa nám ukáže vsymbolickej rovine spolu sostatnými: vták, slza, ticho—mlčanie, srdce, videnie/slepota, svetlo/tma atď. Vyloženie celkovej symboliky môže byť pre čitateľa milou hádankou, takpovediac, vlastnou cestou!
Bielik sa teda znovu prezentuje cizelovaním svojej tvorivej metódy, kombinujúcej mystické prvky, barokovú protikladnosť spostmodernou technikou „všezahŕňajúcej” syntézy, podobne ako predtým, aj tu stojí na prvom mieste sacrum, nad všetkým obyčajným, každodenným a civilným. Aj preto je to poézia bez času, mimo priestoru a vlastne vambíciách aj mimo samotného človeka. Bielik oproti predchádzajúcej tvorbe však odvážne prešiel od voľného verša kviazanému. Pri čítaní okamžite metricky zapôsobia slabičné rozmery veršov a polveršov a striedavý rým. Zvuková inštrumentácia verša občas rytmicky neladí, škrípe miešanie jambu a zostupných stôp, vyskytnú sa chyby v intonácii a tempe, keďže štvorveršia, aby si udržali zvolený počet slabík a sémantiku pôsobia niekedy ako napasované zhluky slov (napr. „v Máriinom spánku anjel tam osamel“ (s. 42)) atď. V oblasti rýmovania sa Bielikovi podarilo niekoľko pekných exotických rýmov: Óm / JEDINOM, Bolívie / vyje, tma / Mahátmá atď., ale znovu niekde presne nezhodnotil rytmus a nevedno čo tu straší Kraskov rým prší / na návrší.
Bielikov Vlčí ruženec je naozaj peknou, aj darčekovou, knižkou. Autor v nej hovorí to, čo hovoril už v predchádzajúcej tvorbe, ale iným spôsobom a veru, niekedy mu tento spôsob robí problémy. Jeho svojrázna mystika však určite osloví vnímavého čitateľa a možno niektorí vlci v sebe objavia ovečky...
Radoslav Matejov
