��������

Košice, Menta Media 2012

Priestor súčasnej slovenskej poézie nedávno obohatila básnická zbierka Kvapky duše. Ide o súbor 25 básní, zväčša ocenených v prestížnych slovenských literárnych súťažiach, v  ktorých autorka poskytla slová pocitom, aby cez ne vyjadrila svoje presvedčenie. Melancholicky, a  predsa do určitej miery energicky ladené básne poukazujú na vnútorné sily ukryté v každom z nás, také dôležité pre vlastnú zmysluplnosť a naplnenie.

Kvapky duše sú pomerne viacznačným obrazom či spôsobom, ako prezentovať nereprezentovateľné v podobe, aká je prístupná citlivému človeku bez nutnosti vyčerpávajúcej argumentácie a slaboduchej racionalizácie. V predslove tohto hlbokého exkurzu do ľudskej duše píše Peter Karpinský, že „smútok je v  jednotlivých textoch často sym­bolizovaný dažďom alebo kvapkami dažďa, čo navodzuje celkovú melancholickú atmosféru zbierky“, ktorá na jednej strane autorku odhaľuje, a zároveň zostáva oblečená do šatu, ktorý bezduchosť nedokáže oceniť…

Autorka poukazuje na kritický charakter doby, emocionálnu vyprahnutosť často spôsobenú neporozumením sebe samému. To komplikuje vnímanie pocitov i  hodnôt života, môže viesť k rozchodu či odcudzeniu dvoch bytostí, bez ohľadu na to, či ich telá spočívajú pri sebe, alebo nie, ako je to v básni Keď príde…: „A potom budeme / hľadať malé / kvapky dažďa / vo svojom vnútri. / No každý / v inej zemi“.

Ľudská emocionalita je len bábikou (ako na to poukazuje rovnomenná báseň), ktorá sa nachádza plačúca vo výklade. Sem-tam sa stáva niečou súčasťou, ale len na krátku chvíľu. Po tom, ako sa s ňou jej zdanlivý obdivovateľ pohral, necháva ju plakať opustenú za stiahnutou žalúziou… Mnohé podobné existencialistické aspekty života Anna Švecová doslova maľuje svojimi obrazmi na plátne znakov práve preto, aby sa jej kvapky duše dotkli čitateľa.