ղľáԾ
Dunajská Lužná, MilaniuM 2010
Ak sa ľudia vzložitých časoch, ktorým saneskôr hovorí, že boli historické, dostanú na dôležitý post, majú dvepovinnosti. Mali bysvoju funkciu vykonávať podľa svojho najlepšieho vedomia asvedomia. Aneskôr by otom mali – opäť podľa najlepšieho vedomia asvedomia – vydať svoje vlastné svedectvo. Po dočítaní pamätí pána Michala Kováča som siuvedomil, že naSlovensku jezatiaľ jeden z mála, kto siobe povinnosti štátnika svedomite splnil. Lebo aj keď sa tu občas nájde niekto, ktosvoje verejné pôsobenie považuje za príležitosť, abybol prospešný občanom arepublike, obvykle nepovažuje zanutné, aby otom, čo zažil a čo urobil, podal svoju vlastnú správu. Pán Michal Kováč na naše šťastie pochopil, že až vydaním vlastného svedectva jejeho verejná služba naozaj skompletizovaná.Pán prezident nám prerozprával svoj príbeh občana ahlavy štátu spôsobom, ktorý je muvlastný, aktorý takdobre poznáme. Je to spôsob poctivý, dôkladný a úzkostlivo svedomitý. Dá sapovedať, že presne tak, akosvoj život žije, tak ho ajvyrozprával. Prehistorikov apre ľudí, ktorí sazaujímajú o kľúčové, historické okamihy Slovenska, budú pamäti pána prezidenta najdôležitejšou výpoveďou korunného svedka orokoch deväťdesiatych. Myslím si, že oniekoľko rokov bude nová generácia, ktorá toto desaťročie nezažila, čítať jednotlivé kapitoly vnemom úžase nad tým, čo sa tuvtedy dialo, čím všetkým musel prejsť prvý občan štátu lenpreto, lebo plnil svoj sľub, že svoje povinnosti bude vykonávať v záujme občanov,že bude zachovávať iobhajovať ústavu aostatné zákony. Musím sapriznať, že sodstupom dvanástich rokov už ajmne niektoré veci, oktorých som sa vpamätiach dočítal, pripadali úplne neuveriteľne, a tosom bolpri tom, keď sadiali. Nemalo byzmysel, abysom sapokúšal rekapitulovať čo ilen hlavné zastavenia na krížovej ceste, ktorú musel Michal Kováč prejsť – veď pán prezident onich vie a ak je tuniekto, kto siich už nepamätá, môže sa onich dočítať.Zo všetkých udalostí, postojov arozhodnutí, oktorých by sa tudalo dlho hovoriť, chcem vybrať jednu, ktorú považujem za kľúčovú. Vmarci roku 1994 predniesol prezident Kováč vparlamente prejav, poktorom poslanci vyjadrili premiérovi nedôveru a vláda padla. Pán prezident otom vpamätiach hovorí: „Mnohí priatelia, moji politickí priaznivci, pracovníci prezidentského úradu, občas ajmoja rodina, mi kládli otázku: na čo bolo dobré, že si vmarci vystúpil sprejavom, vktorom sipovedal, akým nebezpečenstvom predemokraciu i štát jeautokratický systém vládnutia... keď tonemalo žiadny zásadný vplyv na väčšinu občanov?“ Ako si na túto otázka pán prezident sám preseba odpovedal? „Nechcem veriť, že keď urobíte morálne nevyhnutný skutok, že to môže byť skutok negatívny... Napriek tomu, čo všetko sapotom stalo, hovorím ajdnes, že tobolo treba urobiť amalo tozmysel.“Áno, pán prezident, malo to a má tozmysel. Lebo ak jeniečo, čo môže urobiť ibajeden človek, takten človek tourobiť musí. Je tojeho povinnosť. To je to, čo nám hovorí prezident Kováč svojím životom isvojimi pamäťami. Keby sa tu každý správal podľa Kováčovej vety aKováčovej zásady, bolo bySlovensko úžasnou, mimoriadnou krajinou. Boli bysme krajinou, vktorej je každý občan akoprezident.
Príhovor Mariána Leška na prezentácii knihy 14. decembra 2010 na Bratislavskom hrade
