„Čo je krajšie ako hriech?
Namaľovať alebo
opísať svoj sen, zažiť ho,
prekrvácať ho…
Tvoriť zvlastných
šپ.“
Ako učesať poznámky písané na okraj čohosi, čo je neporovnateľne Krajšie
ako hriech (Agentúra SIGNUM 2015)? Zbravúrneho maľovania slov aviet
badať, že Ivan Kolenič je básnik, ale tento stav nie je podstatný, aj keď vhľadaní
cítiť raz slepú, raz hluchonemú koľaj umenia. Vštyroch voľne sa prelievajúcich
príbehoch ako vkaskádovitej fontáne zaznejú aj skutočné postavy Karči Pém,
Pišta Moravčík, Andy Turan… areálie – Univerzitka, kaviareň uMichala, reálne
zamestnania, ale ohlavných témach knihy sa otvorene nehovorí, iba sa tušia, ako
blizny vtvrdošijne uzavretých kvetoch. Nerozpráva sa ohľadaní apravde, aj keď
si na ich trpkosladkosti možno obdrať jazyk. Formou hľadania je predovšetkým
protest, či už vpodaní básnika, maliara alebo generácie. Generácie, ktorá si je
istá, že chce pravdu bez morálnych zlyhaní, ale nevie sa dopátrať správnej cesty,
zatiaľ čo Mináčova Generácia si bola istá svojou cestou ietickými princípmi, ktoré
sa snažila dodržiavať. Mináčovci boli cieľavedomí, koleničovci sa cítia bezradní.
Bezradnosť pláva ako mastné oká na polievke zpocitov fyzickej neslobody,
zplaču nad vlastným stavom izo zlých, kalných rán, kedy je prebúdzanie nemi-
losrdné. Koleničovci majú vústach chuť cyklosporínu, okolie sa im snaží znížiť
imunitu voči akémusi obyčajnému, meštiacky prijateľnému životu. Hrdinovia
Koleničových próz nemajú klasické hrdinské črty, ale neustále túžia po vrení
magmy vžilách. Často žijú na periférii, ako Kafkov protagonista sa motajú vkruhu
po izbe – hale, kde je väčšina nábytku vyprataná. Občas utlmení lexaurinom, vždy
poruke cigarety, alkohol, mariška, tráva, toluén… ty, kto ma hľadáš, vedz, že nie
som ďaleko, ich existenčné smútky sa pretavia do existencialistického blúznenia
dvoch chlapov vjednom byte, opíjajúcich sa, ožierajúcich sa, dominujú umenie,
ženy, smrť, aby napokon praskla pointa ako preplnený močový mechúr. Opotrebe
blízkeho človeka pri sebe, ženách amužoch, opici…
Vykúpenie neprináša ani nové zriadenie, kde masy hlupákov nezbohatli, de-
mokracia demokraticky rozohnala kamarátov, nastala dezilúzia… Preto účastník
čítačkového výjazdu do Paríža vňom hľadá predovšetkým doma nenachádzanú
undergroundovú poklesnutú atmosféru, vktorej hriech je plnokrvným hriechom.
Čo je krajšie ako hriech? Namaľovať alebo opísať svoj sen, zažiť ho, prekrvácať
ho… Tvoriť zvlastných štiav. Aak sa vysnívané nepodarí zhmotniť? Vpozadí sa
však rúcajú istoty, otec leží na smrteľnej posteli, napriek tragickosti sa však možno
usmiať, tešiť sa, ztextu zavanie duch pevne prežívaného katolicizmu. Ježišovo
rebelovanie. Nič nie je také, akým sa to zdá byť. Možno presne preto autorovo
alter ego odmieta vživom sne zhmotnenie svojich chlapských túžob.
Kolenič narába, ba priam skvostne čaruje, sjazykom, jeho farbami aodtien-
kami, vštýle je hutný, spálivými arozkvitnutými chuťami, jeho buket je prosto
skvelý. Popritom sa nebráni postmodernistickému komentovaniu svojich vlastných
skorších diel, okolnostiam ich vzniku, inšpiráciám aplynutiu času. Pravde, lebo
ona je azda krajšia ako hriech. Nepokoj vibruje pravdepodobne ako prirodzená
súčasť života, uniekoho viac, uniekoho menej. Rozochvený básnik nedokáže
prekročiť svoj tieň adefinitívne sa rozhodnúť, ktorým smerom vykročiť, len čaká,
ako si zvykol čakať, že sa všetko akosi samo vyrieši – vo všetkých vzťahoch – so
ženami, otcom… modlí sa bez slov, veď zrazu sú mu aj slová na prekážku… aj
knihy, ktoré nahromadil vbyte urodičov. Možno je od počiatkov všetko tak, ako
má byť. Život spechorením sa za niečím je bláznivý.
