ղľáԾ
Literárny vedec, diplomat a politik Rudolf Chmel jubiluje, 11. februára oslávil svoje osemdesiate narodeniny. Pri tejto príležitosti mu vyšli rozsiahle memoáre snázvom Úvod do pamäti (Kalligram, 2019) anajmä tejto knihy sa bude týkať nasledujúci rozhovor.
Napísali ste memoáre, teda knihu v žánri, ktorý zvyčajne chápeme ako „sumarizačný“ či priamo „záverečný“. Jej názov však znie Úvod do pamäti. Prečo memoáre koncipované ako „úvod“?
Literatúra je vpodstate konštrukciou ľudskej pamäti, memoárová to má už vo svojom názve. Keď som sa rozhodoval pre názov tejto nepochybne sumarizačnej knihy, prišiel mi na um názov románu môjho, žiaľ, už nebohého priateľa Pétera Esterházyho Úvod do krásnej literatúry (spolu sHarmóniou caelestis jeho kľúčové dielo). Názov mojej knihy je naozaj alúziou na názov tohto románu, ale možno predvída aj jeho román Opravené vydanie. Žáner memoárov akoby implikoval nedokončenosť, čo je možno prirodzené. Lebo isto vtejto knihe – mám taký dodatočný pocit – niečo chýba, nie iba mne. Viete, človek odpúšťa, aj sebe, aj svojím priateľom, okoliu. Možno by bol presnejší názov Úvod do mojej pamäti, neviem. Opakujem, že pamäť je podstatný pojem literatúry vôbec, románovej asi osobitne, nie náhodou diela, ktoré ju tak výrazne artikulovali – Esterházyho, Nádasa alebo Balleka, Kadlečíka, Vilikovského, Hrabala či Gombrowicza amnohých ďalších nás práve preto oslovujú ešte aj vdnešnom digitálnom postfaktuálnom svete. Nie je to možno jediné vysvetlenie, prečo autor na záver svojej púte hovorí oúvode ksvojej pamäti, ale poprosím oakceptovanie tejto licencie onázov jedného pokusu omemoáre, teda zápiskov nedokonalej pamäti.
K možnostiam ľudskej pamäti sa staviate dosť kriticky, s neskrývaným odstupom. Napokon, je to postoj celkom charakteristický pre dnešnú dobu. Na druhej strane, vytváranie kolektívnej pamäťovej stopy vás dlho živilo, veď ste sa profesionálne orientovali na literárnu históriu. Je váš dnešný postoj k pamäti aj výsledkom profesionálnych skúseností literárneho vedca alebo má táto skepsa iný dôvod?
Žijeme čas antikánonu, všetko sa rozdrobuje, akeď je reč onašej kolektívnej pamäti, tak tam akoby prirodzene nevládne konsenzus, skôr jeho opak, často zmätok. Ten čas antikánonou to iba väčšmi komplikuje. Aj preto tak trochu rezignujem na to, či moja kniha bude opolstoročie zaujímavá pre rekonštrukciu doby či nedajboh pre rekonštrukciu slovenskej identity včase už načisto ovplyvnenej technologickými globalizačnými tendenciami. Napriek tomu si myslím, že som bol nielen skeptik, ale aj dosť dôrazný kritik uzatvárajúceho sa romantizmu, hoci som napriek tomu sám zostal vistom zmysle romantik, ktorý sa živí predstavou otvorenosti voči svetu. Ale možno je to iba moje zdanie vistej, nazvime to veľmi špecifickej fáze života... Vo veci mojej celoživotne dominantnej literárnohistorickej profesionálnej orientácie ajej možného vplyvu na memoáristu by som dodal, že vrámci mojej intelektuálnej identity predstavuje štatút literárneho vedca síce podstatný, ale iba jeden segment. Istú metodológiu mi pri písaní memoárov literárna veda dala (napokon, niekoľko rokov som vypisoval vcelku medzi študentami dosť obľúbený seminár ostredoeurópskej autobiografickej literatúre), skôr sa však pod ňu hádam podpísalo niečo, čo by som zjednodušene nazval moja individuálna povaha avznešenejšie: humanistický pohľad na život.
Žáner pamätí si človek väčšinou vyskúša len raz. Ako ste sa v ňom zabývali? Kde vidíte kľúčový rozdiel medzi zaznamenávaním osobnej a kolektívnej pamäti?
Naslovovzatý znalec témy Pierre Nora hovorí, že pamäť adejiny sa vylučujú. Všetci žijeme, každý na svoj spôsob, dejiny. Aj si ich na svoj spôsob uchovávame vpamäti. Pamäť je preto selektívna, subjektívna, zjednodušujúca, dejepis by sa mal týmto charakteristikám vyhýbať vmene vedeckosti, objektivity. Istá časť mojej esejistickej či publicistickej tvorby je opamäti, najmä osobnej. Celá moja literárnohistorická tvorba je vlastne okolektívnej, ak chcete národnej pamäti. Obe pamäti sú zároveň súčasťou veľkej pamäti slovenskej, možno trochu aj českej amaďarskej či stredoeurópskej, sú súčasťou pohyblivého, nikdy neukončeného kánonu, ktorý spoluvytvárame aktorý nás chtiac-nechtiac ovplyvňuje či určuje. Autor memoárov sa na tomto procese niekedy viac, inokedy menej podieľa, ak má profesiu literárneho historika, nepochybne je ňou determinovanejší, ale mal by ju presahovať. Nemusí sa od kolektívnej pamäti celkom dištancovať, ale mal by byť knej maximálne kritický. Inak jeho písanie nemá zmysel. Pokúšal som sa oto, hoci neviem, či dosť dostatočne.
Ak sa nemýlim, kniha vznikala pomerne dlho, čo vám zabralo najviac času?
Keď sa preklopíte do ôsmeho decénia života, môžete mať nutkanie uvažovať otom, čo ste to vlastne žili či prežili. Začnete sa prehrabávať vo svojej pamäti, aj tej „hmotnej“, v korešpondencii, rôznych dokumentoch aistá profesionálna deformácia vás potom trochu zvádza kich uplatneniu. Zhruba pred siedmimi-ôsmimi rokmi som sa začal zdanlivo nezáväzne sideou memoárov pohrávať apostupne ma zaujala natoľko, že som ju poňal ako dominantnú. Pravdaže, medzitým som sa venoval aj iným „pisárskym“ aktivitám, univerzitným, verejnej činnosti, politike, ale žáner pamätí ipamäte som už neopustil, aj keď som ho podvedome trochu odkladal, keďže, ako hovoríte, je to žáner svojím spôsobom „záverečný“. Keďže môj život poznačili mnohé veci, sústredil som sa skôr na reflexiu svojho života, sub specie veľmi zjednodušene povedané mojej slovenskej otázky, identity vnajširšom zmysle slova, ale aj toho, ako človek dospeje do stavu, že ho pohltí verejný priestor, že presiahne svoju užšiu profesiu avstúpi do sveta ako verejný intelektuál aneskôr diplomat, vzávere najmä však ako politik, ale vedome antivodcovského typu, teda humanistických, ak chcete liberálnych kompromisov. Nájsť kľúč ktejto zložitej, neraz protirečivej podobe vlastného života, verte, nie je jednoduché. Vmojej knihe čitateľ nenájde žiadne tajnosti, nedajboh klebety. Je to skôr intelektuálna autohygiena – urobiť po sebe aký-taký poriadok. Ale je to pohľad zvnútorného ja. Iní vidia tie isté veci iste inak. Aj to vknihe pripúšťam. Preto, ak sa dá, zdôrazňujem fakty, cez ne sa pokúšam vidieť niekdajšieho seba iniekdajšiu spoločnosť. Ten svet minulosti. Ak mi teda niečo zabralo čas azapríčinilo to neustále odkladanie, boli to predovšetkým pochybnosti.
Počas svojho života ste opakovane vstupovali do verejného, v istých obdobiach rovno do politického priestoru. Čo vás tam ťahalo ako etablovaného literárneho vedca s atraktívnym a pre slovenskú kultúru kľúčovým portfóliom (19. storočie, slovensko-maďarské vzťahy, dejiny literárnej kritiky)?
Trochu sebaironicky by som povedal, že do priamej politiky som vstúpil až vdôchodcovskom veku šesťdesiatich troch rokov, ale pravda je, že koho poznačili šesťdesiate roky minulého storočia aaugust ´68 zvlášť, sa už na svet nemohol nepozerať cez prizmu politiky ajej intelektuálnej reflexie. Takže, ak mám povedať, čo ma „ťahalo“, boli to najmä kľúčové obdobia našich novodobých dejín, druhá polovica minulého storočia, presnejšie koniec 60. rokov, koniec 80. rokov a90. roky, vktorých som sa výraznejšie angažoval ako verejný intelektuál, resp. občiansky aktivista. Medzitým sme, samozrejme, absolvovali takmer všetci časy prispôsobovania, prežívania, jedny viac, iní menej. Roztláčali sme priestor pre slobodnejšie myslenie včasoch tomu neprajných. Píšem otom, hoci možno nie dostatočne dosť, vknihe. Intelektuál sa, samozrejme, usiluje prezentovať vo verejnom priestore aodtiaľ nie je tak ďaleko politike. Aj oúskaliach tejto „hybridnej“ pozície je vari moja kniha. Odvolávam sa pritom na slová českého filozofa Břetislava Horynu, ktorý hovorí, že „kým nezasahuje intelektuál do ideologickej apolitickej sféry verejného života, majú jeho práce aľudské kvality veľmi malú šancu na presadenie“. Preto podľa neho „predpokladom pre vstup intelektuála do verejného života je skôr jeho angažovanosť pre politickú správnosť než pre politickú pravdivosť. Sú to dve odlišné polohy, ktoré nedokážeme zlúčiť tak ľahko, ako by sa to mohlo zdať.“ Nehovorím, že som priamo vtýchto intenciách prijal svoje politické angažmán, ale vistej chvíli sa zdalo, že je to príležitosť pre zmenu ako ju avizoval výsledok volieb roku 1998. Ato ma „nakoplo“. Keď však vstúpite do politiky, tak hranica oportunizmu je výsostne osobná, ukaždého iná. Politika, samozrejme, človeka zintelektuálnej sféry duševne poznačí, ak nehovorím, že devastuje. Ale nemám potrebu sebabičovania.
Dosť veľkú váhu pripisujete svojmu pôsobeniu v rozličných časopiseckých projektoch. Až takú, že sa dostali do názvov kapitol (Krok, Matičné čítanie, Slovenské pohľady)... Prečo je to tak?
Odpoveď je približne rovnaká ako pri spomínaných aktivitách. Išlo už aj vtedy oistý matuškovský presah, teda ovplývanie na širšiu verejnosť než len tú odbornú. Tieto projekty mi, samozrejme, neprichodí historicky hodnotiť, ale na druhej strane mám znich dodnes pocit naplneného intelektuálneho života, za ktorý sa vari nemusím hanbiť. Synergia spomínaných aktivít vyústila na začiatku nášho storočia vmojich politických pozíciách, ktorých jednoznačnosť bude vždy v dejinách diskutabilná. Možno je niečo ztoho zreteľnejšie zmojej knihy, aj keď môj politický životopis je vnej kratší. Ale, napokon, bol naozaj len kratšou časťou môjho života.
Stredná Európa – bola to dlho, astále je, vaša intelektuálna téma. Vdeväťdesiatych rokoch nesmierne populárna atrendová. Potom sa zdalo, že špecifiká stredoeurópskeho priestoru zmizli ajednotlivé krajiny sa viac či menej organicky zapojili do spoločného európskeho priestoru. No spoločensko-politická situácia aj kultúrna klíma sa vkrajinách V4 vporovnaní suplynulým desaťročím dosť zmenila, cítiť značný regres. Stredná Európa sa opäť vynorila zeurópskeho mora, ale dnes už nenesie tie pozitívne posolstvá, ktoré jej vosemdesiatych rokoch pripísal Milan Kundera... Aká kultúrna budúcnosť ju čaká?
Vnímal som strednú Európu ako problém kultúrnohistorický, duchovný, možno aj mentálny. Implikujúci svojráznym spôsobom otázku kultúrnej citlivosti, pamäti, dejinnosti, identity, rekonštruovateľnej najmä na dejinných vrstvách nazhromaždených v mestách, metropolách špeciálne. V umení, literatúre osobitne. Vedel som, s Karlom Kosíkom, že stredná Európa je sporný priestor aj priestor sporu, ale predstavoval som si skôr s Gyὄrgyom Konrádom, že stredoeurópanstvo je záležitosť urbánna, že jeho pravými nositeľmi sú naše mestá, nie štáty. Andrzej Stasiuk ma v tom trochu nahlodal názorom, že pravdu strednej Európy treba hľadať na periférii, na miestach, o ktorých nikto nepočul, na púšti, ktorú nám tu zanechal socializmus. Pavel Vilikovský vo svojej úvodnej poviedke zbierky Krutý strojvodca to, myslím si, vyslovil za nás najpresvedčivejšie: „človek môže žiť v strednej Európe, a nemusí byť zato Stredoeurópanom.“ Ja som človek mestský, ale vari nielen preto mi je bližšia otvorenosť, občianskosť, svetskosť, multikulturalita. Ak chcete aj liberalizmus, opak toho sveta zatvoreného, ktorý si vystačí sám, najmä však s averziou či znevažovaním cudzieho. V tomto zmysle teda bola v mojom reflektovaní strednej Európy vždy prítomná jej multietnicita aj multikulturalita, myslel som si, že je to nástroj na prekonávanie stredoeurópskych nacionalizmov v súčasnosti aj budúcnosti. Ešte nie tak dávno som to kategoricky formuloval tak, že skutočný Stredoeurópan nemôže byť nacionalistom, že sa nemôže cítiť ohrozený, ani opustený, že nemôže mať komplexy menejcennosti. Dnes, dajme tomu aj na základe novodobého tridsaťročného vývoja, už by som pri zovšeobecňovaní taký kategorický nebol. Nie je to možno konštatovanie povzbudzujúce, ale, žiaľ, reálne.
Aaké je, či môže byť, miesto Slovenska vstrednej Európe?
Na Slovensku sa myšlienka strednej Európy nosila skôr na pozadí dominantnej slovanskej vzájomnosti, rusofilstva, svojho najautentickejšieho predstaviteľa mala v Milanovi Hodžovi, ale ani on ju nestačil doviesť do praxe. Ten disidentský étos strednej Európy z osemdesiatych rokov sa ujal u nás iba fragmentárne, deväťdesiate roky, po roku 1993 najmä, boli skôr príkladom zatvorenosti spoločnosti, Visegrád ju síce mal nahradiť, ale chýbal mu ten étos. Okrem toho, mečiarovské Slovensko z neho stále vypadávalo, a tak až po roku 1998 sa myšlienka visegrádskej spolupráce revitalizovala, ale už skôr na praktických záujmoch vstupu do západných integračných zoskupení. Nehovoriac o tom, že Slovensko stále potláčalo svoju jedinečnú výhodu – mnohonárodnosť, mnohojazyčnosť. Etnicky „čistí“ visegrádski susedia to však nemali ľahšie, ako ukazuje prítomnosť, ku ktorej sa dopracovali... Dnes v strednej Európe, tej visegrádskej špeciálne, vládne národný egoizmus a populizmus. Strednú Európu, tú kultúrnu predovšetkým, sme si tentoraz uniesli sami, bez cudzej pomoci a moci, víťazí v nej sebectvo, mýty, krivdy, komplexy ohrozenosti, nacionalizmus a stredoeurópski intelektuáli, spisovatelia, ak sa aj ojedinele ozvú, nemajú na vývoj žiadny vplyv.
Rudolf Chmel (nar. 1939) je slovenský literárny vedec, diplomat a politik, bývalý minister kultúry a podpredseda vlády SR pre ľudské práva a menšiny. Pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Filozofickej fakulte UK v Prahe a iných akademických pracoviskách. Ako literárny vedec a editor sa venoval predovšetkým dejinám slovenskej literatúry 19. storočia, slovensko-maďarským literárnym a kultúrnym vzťahom a dejinám slovenskej literárnej kritiky.
