ղľáԾ
František Gyárfáš & Juraj Malíček: Naše filmové storočie
Bratislava: Slovenský filmový ústav, 2019
Fero aĎuro majú radi filmy aradi onich píšu. Popri vekovom rozdiele 20 rokov aodlišnej kvalifikácii – starší František Gyárfáš je matematik informatik, Juraj Malíček estetik, teoretik popkultúry afilmu – ich spájajú významné podobnosti vduševných nastaveniach, vo vzťahu ku kultúre a umeniu a najmä vo vášnivo-hĺbavom vzťahu kfilmu. Atak spoločne dali dokopy 400-stranovú – vterajšom druhom vydaní po piatich rokoch takmer 500-stranovú – knihu Naše filmové storočie. Každý napísal esej kfilmu, ktorý si zvolil, adruhý pripojil svoju vlastnú. Fero aĎuro dali po šesťdesiat svojich najobľúbenejších filmov, takže tu máme stodvadsať filmov podaných zdvoch diváckych uhlov. Plus úvody kobom vydaniam, Návod na použitie, zastrešujúci doslov Zuzany Gindl-Tatárovej aregistre, vtomto neakademickom diele prepotrebné.
Koncepcia knihy je založená na téze „každé dejiny filmu sú osobné“. Teda subjektívnosť ako princíp, nech dominuje pocitové vnímanie, prežívanie. Je to legitímne, veď umenie sa tvorí, komunikuje aprijíma primárne vcitovej,pocitovej sfére. No jeho interpretácia – kritická či teoretická – je prevažne racionálna aobjektivistická. Autori vtom asi vidia jej nedostatok – zmrazovanie živej citovej matérie umenia do pevného skupenstva objektívne štruktúrovanej racionality. Preto robia interpretáciu filmov živšiu dôrazom na svoj vkus, dojem, zážitok aaž ztoho im plynie intelektuálna reflexia, samozrejme, subjektívna.
Subjektivita však nedominuje vo verbálnejkomunikácii, len v umeleckej.Musí sa vteliť do objektívnych, všeobecne zrozumiteľných pojmov amyšlienkových postupov. Tak vzniká zmysluplná výpoveď ahodnotná kniha. Aj úspešná – druhé vydanie je dôkazom.
Ksubjektívnosti výberu filmov: Autori absolutizujú osobnú obľubu ako hlavný, dokonca jediný kľúč, čo sa nezdá celkom fér, lebo tak príliš jednoducho zmietli legitímne otázky typu, prečo nie je vknihe Fellini, Truffaut, Buñuel, Saura, Cubrick aďalší, prečo absentujú svetoví Rusi, keď tam sú režiséri zjasne nižšej ligy. Pritom treba akceptovať Ferov aĎurov liberalizmus vo vzťahu ktakpovediac konzumnej filmovej produkcii. Pozitívne naladený čitateľ sa môže dovtípiť aj pochopiť, ale nie všetko. Autori mali skúsiť aspoň paušálne vysvetliť aj negatívne rozhodnutia, krikľavé absencie. Dalo by sa to čakať vdruhom vydaní, keď po prvom určite dostali na to navádzajúce spätné väzby. Náznak vúvode kdruhému vydaniu, zdôvodňujúci pridanie 20 filmov vodvoch nových kapitolách, je niečo iné. Nuž, hádam vďalších vydaniach.
Kniha Naše filmové storočie je plná plodných paradoxov a napätí, podobne ako jej predmet – film. Nie protirečení, lebo autori majú dar nekonfrontovať aneantagonizovať, ale zväčša harmonizovať rozpory na istej úrovni pohľadom zvyššej úrovne, ktorým sugerujú čitateľom pocit či vedomie celistvosti. Napríklad, pre mňa osobne nešťastný Tarantino završuje kapitolu Guilty Pleasure – Previnilá rozkoš. Je venovaná filmom, ktoré sa nám páčia, hoci by sa nemali. Môžeme byť intelektuáli apohybovať sa vnajvyšších duchovných sférach, apritom mať radi krváky aakčáky. V poriadku, ale nemuselo by v nej byť desať filmov ako vkapitole o „posune od akceptovaných pravidiel sveta“ alebo oláske. Pre niekoho iného zas môže byť vknihe priveľa filmov, vktorých sa nič poriadne nedeje anie je na čo sa dívať. Pritom to nemusí byť menej citlivý ani hlúpejší človek ako ja, skôr len úprimnejší.
Vniektorých esejach je výrazné napätie medzi vysokou intelektuálnou úrovňou, ich filozofickou obsažnosťou areálnym potenciálom filmu. Akoby autori niekedy varili kameňovú/sekerkovú polievku – ona je pre mňa subjektívne chutná aobjektívne je výživná, lenže to vďaka prísadám zduševných zdrojov Fera aĎura. Filmové kamenie vhrnci má občas len symbolickú, vlepšom prípade inšpiratívnu funkciu.
Celkovo je však tých 240 esejí reflektujúcich 120 filmov školou vzťahu kumeniu apríkladom, ako sa dajú artefakty vyťažovať. Tí dvaja prezentujú slasti lásky kfilmom stakým intelektuálnym nasadením, že aj filmovo inertným ľuďomposkytnú čitateľský zážitok zvynikajúcej esejistiky. Ich jazykovej kultúre aštylistickému majstrovstvu môže závidieť nejeden etablovaný literát.
