ղľáԾ
Šulejova poézia efektne a sofistikovane nastavuje zrkadlo meniaceho sa sveta, presnejšie (kyber)svetov. Znie vnej ajviera vpoéziu, jej zmysel.
Peter Šulej: dzá
Bratislava: Drewo asrd, 2020
Názov recenzie (bez španielskeho otáznika na začiatku vety) kopíruje výrok sformulovaný v zbierkePetra Šulejadzá(báseňvii., s. 57). Osobne je pre mňa táto otázka (hoci vyhodená zkontextu) zásadná akonštantná pri čítaní Šulejovej poézie.
Akokoľvek ironické sú totiž gestá lyrického subjektu, a to už od debutovej zbierkyPorno(1994), akokoľvek rebelsky adeštrukčne znejú, akokoľvek Šulejova poézia (efektne, ale najmä sofistikovane) nastavuje zrkadlo meniaceho sa sveta, presnejšie (kyber)svetov, aj tak je ešte vonej beznádeji prítomné presvedčenie, možno by bolo na mieste (vzhľadom na úvodný magický štvorec odkazujúci na kresťanský kryptogram) povedať aj viera, vpoéziu, vjej zmysel, hoci zaznieva za zvukov klavírneho sprievodu skladby „alla fine del mondo“ (Koniec sveta – poznámka E. U., s. 15). Subjekt je teda ,štandardne‘ ambivalentný, provokačne „matematický chaotický / kontinuálno-diskontinuálny / vonneguteskno-danteskný“,ale „stále na ceste bojovníka“. (s. 20)
Medzi riadkami
dzávsebe ukrývajú množstvo nálezov, medzi riadkami tušíme niekoľko ,databáz‘, zktorých básnik vyberal, usporadúval aprekrýval svoje verše (od náboženských – kresťanských, budhistických, hinduistických a iných, literárnych, hudobných, filmových amnohých ďalších, až kzásobárni osobných, nostalgických spomienok). On je ten staroveký „rozsievač, ktorý pevne riadi svoj pluh na kolesách“, ako znie jedno zmožných riešení posolstva magického štvorca vmotte zbierky.
Na konci tohto reťazca je však čitateľ, ochotný čitateľ, ktorý by mal túto poéziu nielen dokázať čítať – vtom najširšom možnom doslovnom i metaforickom význame –, ale vprvom rade pristúpiť na náročnú úlohu lúštenia ahľadania jej významov. Recipienti skutočne hrajú úlohu akýchsi archeológov, ktorí vkladajú svoje objavy do ,správnych‘ kontextov a prechádzajú všetkými možnými smermi – aj tými slepými či zavádzajúcimi.
Na mnohých miestach nachádzame ironické poznámky práve smerom krecepcii poézie, najmä kjej zastaranému chápaniu vzmysle pasívneho prijímania krásnych veršov. Napríklad, jeden ztextov je koncipovaný ako návod na uchovávanie apoužívanie knihy podľa vzoru manipulácie so zbierkovým predmetom, ktorým sa vbudúcnosti môže stať (opäť zdôrazňovanie knihy ako dôležitého artefaktu).
Čaká ťa veľké poď...
Do popredia vystupuje komika vypovedaného („¡pozor! Prvý rok knihu čítajte len pomalšie / nepreháňajte to ináč sa vám skrútia strany“, s. 36), ale vsamotnej podstate tohto pastiša zaznieva aj dôležitý podtext – koľko (ne)zmyslu do textu vložíme, toľko zneho získame: „knihu nezabudnite čítať od stredu (...) má to tú výhodu že môžete kamkoľvek zasiať / asamozrejme kdekoľvek aj zožať“. (s.36)
Komika je napospol dôležitým prvkom celej zbierky, nie však vždy rovnako vydareným. Predierame sa od prvoplánových narážok („z celej únie máme (±) najďalej kslanote práve my“, s. 31; „keď nastalo skladanie rubikovej kocky svet sa kurva zmenil“, s. 23) cez efektnú prácu sgýčom (napr. vpodobe imitácie ,veľkej‘ lyriky: „ruža za ružou vlna za vlnou rondel za rondelom / epizeuxy २ako vnajlepších dadadesiatych / tak poď vlna tak poď čaká ťa veľké poď“, s. 10), po iróniu a jazykovú komiku („ale more ostáva navždy vo mne / ešte aj dnes vyťahujem jeho kúsky zpäty“, s. 32; „dovolenkári / plážou postupujú s tieňom podobne životom“, s. 32) atď. Je tu šulejovsky príznačná práca snostalgiou a hra so sentimentom.
Našťastie, autorská ruka dokáže včas zakročiť, usvedčiť ,samého seba‘ apointu smerovať do ,autu‘: „pri stop-balle treba loptičku pekne zabaliť / kraťas je potom nepolapiteľný / ako poriadny príval nostalgie“. (s. 72)
Efektné snímanie masiek
Za takýmto postupom čítam však ičosi viac ako len obratnosť básnika; napríklad, snahu orelativizáciu osobnej i nadosobnej pamäti. Nostalgia je totiž častá výhovorka, je zjednodušením minulosti, je obrazom nášho lipnutia na nej, ale idôkazom našej (ešte stále celkom neumŕtvenej) emocionality: „záblesky šťastia zabije budúca nostalgia“. (s.52)Dôležité je však uvedomenie si potreby prehodnocovania, kritickej (seba)reflexie.
Platí to ipre vzťah k tradíciám, khistórii, čo je vôbec veľká téma Šulejovho písania. Vtomto duchu vnímam aj metódu palimpsestovania ako možnosť prepisovať, reinterpretovať či poéziou nasvietiť ,veci‘ inak: „v tomto texte sa rozhodne neskúma história / len kúsok mesta vtesnať do básne / zmeniť ho na nepoznanie“. (s. 28)
Hovorila by som dokonca ovýzve tvoriť vlastné dejiny: „históriu napíšu ako vždy / / víťazi / kovotokári / my / ¿ oni ?“ (s. 62) Svypovedaným korešponduje aj rozdeleniedzáína 2 hlavné časti –Kniha miestaKniha zázrakov(evokujúce názvy ,veľkých‘ kníh), plus ďalšie dve nečíslované časti, pôsobiace ako dodatky (kódz) či dozvuky: s názvomdzٴDZéaKľúčové slová a poznámky.
Neváhala by som zbierku označiť aj slovom angažovaná, či už v jej útržkovitých, zdanlivo nedôležitých poznámkach („sveti roko oroduj za nás / ztvojich morí vylov / všetky naše plasty / amen“, s. 32), ale aj v,povahe‘ subjektu, ktorý sa, podobne ako napr. ten habajovský v zbierkeCaput mortuum, štylizuje do polohy akéhosi hlásateľa pravdy („sme chod inechod zemeplochy / nexus iplexus zrazu medián / zvestovatelia / varovatelia“, s. 50) národa, využívajúc pri tom slang ahovorový jazyk: „¡ mesto pomóóóc ! my cépečkári / trpiaci štokholmským syndrómom / ťa žiadame...“ (s. 17); „¡ hej, hej ! / petržalku si džentrifikovať nedáme / zabudnite“ (s. 19). Efektné snímanie masiek funguje teda aj vtejto Šulejovej zbierke. Sloveso rotovať tu potom vyznieva aj ako vír, pohyb, čin: „rýchlostná páka do polohy drive / zrotujeme“ (s. 10, zvýraznil P. Š).
Značky, šifry, symboly
Objavujú sa tu konštantné literárne vzory Petra Šuleja ako Saint-John Perse či Sylvia Plath, ale aj prienik textov akontextov autorov aautoriek, vydaných vydavateľstvom Drewo asrd. Sú to nánosy, ktoré básnikova tvorba prirodzene apriznane obsahuje. Môžeme ich vnímať ako postmoderný výsmech artikulovať čokoľvek nové („všetky knihy sťahuje ksebe (moja)privátna umelá inteligencia“, s. 54), ale i pripustenie jednotného zmyslu týchto textov, možno akúsi vyššiu snahu priniesť poéziou čosi mystické práve ich paralelizáciou: „texty roztrúsené po svete / ¡ spojte sa! / konečne.“ (s. 49)
Čo sa týka formálnej stránky, tá vytrvalo kladie prekážky (či skôr nároky). Povedala by som, že má bližšie skôr kfilozofickému (či náboženskému) než poetickému výstupu. Verše sú na okraji označené ich počtom, čo okrem už spomenutého môže evokovať aj akési vrstevnice (v zmysle stúpania, ale ivrstvenia). Ďalšie ,kódy‘ poézie predstavujú značky a symboly (napr. invertované otázniky avýkričníky, lomky, matematické symboly, piktogramy apod.), ale iďalšie šifry (pokus ozvukovú poéziu na strane 17 – 18?) podávané svážnosťou ana širokej ploche, takže ich nemožno úplne ignorovať.
Čítaťdzáteda znamená robiť si poznámky, prekladať rôzne jazyky (na strane 65 sa nám, napríklad, zídu znalosti sanskritu), analyzovať ainterpretovať každé prevzaté spojenie, vracať sa kpredošlým zbierkam, anajmä, tvoriť si vlastnú koncepciu, vkladať vlastné významy. Vybrané paratexty autor neukladá ,len‘ vedľa seba, ale aj ,na seba‘, aby sa rôzne dezinterpretovali a subverzne dopisovali. Vznikajú tak komplikované palimpsesty a koláže, ktoré nie sme vstave úplne odkryť (ale to zrejme nebude ani cieľom zbierky). Navyše, pri opätovnom čítaní sa dostáva do popredia vždy čosi iné.
Všetko závisí od uhla pohľadu, od toho, ako dané slová pretočíme – ako snimi rotujeme: „jeden svet mnoho literatúr“ alebo „jedna literatúra mnoho svetov“? (s. 9)
Eva Urbanová(1986)
Literárna kritička aredaktorka literárnej kritiky včasopiseá.Odborné texty uverejňuje vzborníkoch a časopisoch (Vertigo,ұDzDZá,Vlna, Platformaaá). Niektoré jej recenzie boli tiež vybrané do antológií (Kritická ročenka 2018, 2019). Pracuje ako literárna kurátorka vLiterárnom ahudobnom múzeu vBanskej Bystrici. Píše ačasopisecky uverejňuje svoju poéziu. Je redaktorkou literárneho časopisu á a autorkou detskej knihyJeleňatý aKravatý(2019).
Foto: Petra Fornayová
