ղľáԾ
Ivica Ruttkayová (zost.): Náš pán profesor Fraňo Ruttkay
Bratislava: Perfekt, 2020
Ak niekoho poznáme osobne, takmer vždy nás upútajú informácie či materiály oňom. Nebolo to inak ani vprípade, keď sa mi dostala do rúk kniha ohistorikovi, žurnalistovi, pedagógovi populárnom aj obávanom, o profesorovi Fraňovi Ruttkayovi (1928 – 2002), ktorý počas svojho pôsobenia na bratislavskej Filozofickej fakulte UK atrnavskej Univerzite sv. Cyrila aMetoda vychoval niekoľko generácií novinárov.
Knihu Náš pán profesor Fraňo Ruttkay, ktorá vyšla vpeknej grafickej úprave vo vydavateľstve Perfekt (2020), zostavila dcéra Ivica Ruttkayová. Už podnázov publikácie Pokus oskupinový portrét naznačuje, že ide onetradičný pohľad na osobnosť Fraňa Ruttkaya. Obraz tohto vedca, ľudský aj odborný profil, vystúpil zpestrej palety spomienok, postrehov a osobných vyznaní mnohých ľudí zrôzneho prostredia (aj zo zahraničia), srozličnými pohľadmi na svet, so svojskými postojmi, názormi askúsenosťami ipredstavami osvojom budúcom „remesle“, ľudí, ktorých nielen výrazne ovplyvnilo, ale zároveň spojilo štúdium žurnalistiky.
Súbor viac ako tridsiatich spomienok vknihe uviedol príspevok Ruttkayovské reminiscencie profesorovej manželky Katky, vktorých načrtla dejiny rodu, rodinné zázemie (dopĺňa ho vzávere rodostromom), svoje prvé stretnutia sFraňom aj spoločné kroky životom. Na tento materiál nadviazala Jana Macounová faktografickými údajmi oprofesorovi zdokumentov Archívu UK. Po týchto textoch pokračovali vo svojich spomienkach popredné osobnosti zprintových médií, televízií, literatúry, z verejného, kultúrneho či vedeckého života, ktoré sa na stránkach knihy (v abecednom poradí priezvisk) podelili o„svoje pamäti“ a po viacerých rokoch či desaťročiach si na svojho profesora zaspomínali.
Treba povedať, že tieto spomienky, črty, úvahy sú obsahom aj rozsahom rozdielne. Väčšina sa týka bezprostredne „pána profesora“. Znich časť sa venuje spomienkam na Vrútky aturčianske zemianstvo (napr. V. Bačišin), priateľstvá zmladosti (napr. T. Münz, J. Sand, J. Vanovič), sú tu postrehy spolupracovníkov (napr. S. Brečka, V. Gažová, A. Tušer, Š. Veľas) a priateľov (napr. rozhovor sM. Rúfusovou). Prevažujú však úvahy oštúdiu anajmä skúškach (aj tých opakovaných – napr. M. Demák), ktoré boli pre mnohých skutočnou nočnou morou – tradovalo sa, že „kto prejde u Ruttkaya, je za vodou“. Napríklad K. Čižmáriková povedala: „ ... ak počujem Štúr, vybaví sa mi František Ruttkay.“
Podnetné sú myšlienky tých, ktorí sodstupom času hodnotili prínos profesora pre svoju neskoršiu prácu. Napríklad J. Bábik ocenil, že vpraxi „mi pomohla metodika písania, ktorú som sa naučil pri písaní seminárnych prác“, E. Gindl skonštatoval, že profesor „dokázal vykladať dielo ajeho význam nielen vkontexte doby, vktorej vzniklo, ale najmä príbeh života jeho autora“, J. Čertík priznal, že „... bol pedagógom, usiloval sa dať študentom maximum“, alebo J. Svetlovská poznamenala, že vprofesorových prednáškach „osobnosti žurnalistiky vystúpili ztmy dejín... ato dnešní študenti nezažijú.“
Samozrejme, podobných priliehavých postrehov by sa dalo nájsť ešte oveľa viac, ale to by potom čítanie knihy nebolo také zaujímavé. Kuvedeným niekoľkým citátom by som však rada pripojila ešte kritický pohľad J. Leikerta na svojich kolegov, ktorí sa „tvárili ako veľkí novinári, nemali radi históriu, mysleli si, že ju nepotrebujú anikdy potrebovať nebudú“ azároveň dodal, že vďaka profesorovi „milujem históriu, vážim si slovenských dejateľov a som na nich pyšný.“
Pozornosť si zaslúžia aj slová P. Žantovského, ktorý sa síce nikdy s profesorom osobne nestretol, ale skonštatoval, že sa „naučil zodpovednosti pred históriou apokore pred faktami od skutočného žurnalistu, akým bol Fraňo Ruttkay.“
Ďalšie osobnosti sa vspomienkach profesorovi venovali okrajovo, zamerali sa na katedru ako takú, študentský život, zoznamovanie sa suniverzitnou knižnicou, kamarátske vzťahy na katedre (tá mala podľa viacerých „bohémsky šmrnc“), na prístup pedagógov k študentom, vzájomné inšpirovanie sa, osud spolužiakov a ich ďalšiu profesionálnu cestu (niektorí štúdium nedokončili, iní pri žurnalistike neostali). Tým načrtli zákulisie štúdia žurnalistiky ispoločensko-politický vplyv doby na tento odbor aobohatili tak mozaiku úvah aspomienok.
Sem patria dva názory absolventiek katedry, ktoré sa viažu kštúdiu – Ľ. Krénová vyzdvihla fakt, že sa vškole „naučila zodpovednosti voči obsahu, forme, profesionalite od prvej myšlienky až po výsledok, etike, spôsobu komunikácie, rozlišovaniu medzi hodnotami apseudohodnotami, podstatným anepodstatným, kultúrnym anekultúrnym.“ G. Rottmayerová zas priznala, že sa na katedre „naučila učiť sa: nie všetko vedieť, ale dokázať nájsť si to“.
Knihu uzavreli príhody a spomienky Ivice Ruttkayovej na otca, jeho miesto vživote najbližšej rodiny avýberová bibliografia prác profesora od r. 1953 až po posledný titul zr. 2015, ktorý zostavil V. Bačišin. Texty spestrili rozmanité fotografie zo súkromného ipracovného života F. Ruttkaya. Cenným prínosom knihy sú medailóny autorov príspevkov za jednotlivými spomienkami.
Kniha Náš pán profesor Fraňo Ruttkay predstavila mnohorozmerný portrét neúnavného bádateľa, verného návštevníka knižníc, zanieteného historika, obetavého pedagóga iroky vedúceho katedry žurnalistiky, tvorivého autora učebníc, vedeckých monografií, aktívneho publicistu, ktorého práce majú čo povedať aj ďalším generáciám. Treba zdôrazniť, že Fraňo Ruttkay bol náročný voči sebe aj voči študentom atejto zásady sa striktne držal. Možno by boli vmnohom zaujímavé apodnetné aj postrehy a názory niektorých „radových“ žurnalistov, ktorých profesor za desaťročia vychoval.
Miesto záveru som vybrala výstižnú myšlienku V. Bačišina, že osobnosť F. Ruttkaya by si zaslúžila komplexné zhodnotenie: „... samostatnú knihu či doktorandskú prácu.“
