ղľáԾ
Martin Takáč: Myseľ ako objekt. Kde hľadať Hpevný bod v meniacom sa svete?
Žilina: Absynt-Kalligram, 2020
Technologickým zvodom dnes odolá málokto a potreba zastaviť sa kvôli reflexii svojho vnútra sa stáva akousi vizitkou našich dní. Doba je dynamická, netrpezlivá anapätá, nie je preto jednoduché zachovať si duševnú rovnováhu či istý kompas, ktorý nám pomôže orientovať sa vtempe rýchlych zmien.
Martin Takáč vo svojej eseji Myseľ ako objekt pripomína, že hoci žijeme vére fantastických vedeckých revolúcií anevídaných technologických možností, nemali by sme sa nimi nechať úplne strhnúť. Musíme totiž pamätať na hodnotu osobného prežívania ausilovať sa využívať objektívne vedecké poznatky spolu sosubjektívnou sebareflexiou, aby sme lepšie porozumeli sami sebe.
Ako kognitívny vedec sa hneď na prvých stránkach knihy usiluje čitateľovi stručne priblížiť štruktúru mysle pomocou interpretácie špecifických biologických, mentálnych akultúrnych čŕt iprocesov, podieľajúcich sa na obraze reality, ktorú si konštruujeme. Vcelej knihe sa orientuje predovšetkým na oblasti, vktorých vedecké poznatky ofungovaní mysle zasahujú do subjektívneho prežívania amenia náš pohľad na nás samých. Dôvodom, prečo je dnes také naliehavé rozvíjať, takpovediac, skúmanie „ľudskosti“, je totiž napredujúci vývoj voblasti umelej inteligencie, ktorý nás stavia pred dôležité etické otázky ariziká. Autor, ktorý sa venuje, okrem iného, aj počítačovým simuláciám ľudskej mysle, teda mapuje aktuálne trendy vo vývoji technológií a oboznamuje čitateľa sfenoménom neurónových sietí či vplyvom algoritmov na naše vlastné vnímanie reality. Neopomína problematiku digitálnych stôp, ktoré zanechávame vkyberpriestore, atzv. „internet vecí“, poznávajúci naše zvyky avzorce správania podobne ako internetové vyhľadávače. Kslovu sa napokon dostáva aj otázka našej prispôsobivosti acitové priľnutie ktechnológii.
Autor vnadväznosti na tieto skutočnosti reflektuje vedecký pokrok voblasti pochopenia mechanizmov ľudskej mysle apolemizuje omožnom „rozlúsknutí tajomstva človeka“. Jeho myšlienky sa zbiehajú kidei nesmrteľnosti, resp. k témam transhumanizmu, vrámci ktorých vyvstáva aj diskusia oprekonaní prirodzených biologických obmedzení vdigitálnom svete. Tu si kniha kladie odvekú otázku, či práve ľudská smrteľnosť nie je tým, čo ohraničuje naše bytie apodstatu.
Zmena podmienok je, zdá sa, rýchlejšia ako schopnosť biologického druhu adaptovať sa na ne, apreto sa autor ďalej zameriava na spoznávanie ľudskej integrity votázkach hodnôt, slobody, prežívania či vedomia. Upozorňuje predovšetkým na okruh problémov, týkajúcich sa preklenutia skúmania mysle zvonku azvnútra. Inými slovami, zperspektívy subjektu azpohľadu vedeckého pozorovania správania človeka.
Súčasný trend, ktorý adoruje technologický pokrok, však zapĺňa ľudskú myseľ množstvom podnetov azahlcuje ju možnosťami viacnásobných volieb. Na ďalších stránkach sa teda autor zamýšľa nad tým, ako vtejto dobe kultivovať vlastné vnútorné prežívanie azachovať si kontakt so samým sebou. Upozorňuje na skutočnosť, že vsnahe držať krok so strojmi sme neustále vpohotovosti asnažíme sa jednostaj zefektívniť život prepínaním medzi činnosťami. Stráca sa priestor pre hlboké sústredenie, ktorý si opätovne treba vypestovať. Kniha teda opisuje niekoľko možných spôsobov, ako pomocou fyzickej aktivity spomaliť apozornosť obrátiť na autonómne prežívanie prítomného okamihu. Spojenie so svojím vnútrom, ktoré – ako autor poznamenáva – môže byť aj nepríjemné či mätúce, však dokážeme pestovať aj prostredníctvom našej spirituality.
Na záver sa teda púšťa do problematiky hľadania zmyslu aotvára tému hodnôt vsúvislosti sfenoménom náboženskej viery. Venuje sa vzťahu náboženských obsahov avedy, resp. vytváraniu mýtov aich interpretácií. Čiastočne sa dotýka aj polemiky ovýklade adoslovnosti kresťanských textov, pričom napokon pripomína dôležitosť symbolických obrazov pre naše racionálne chápanie ivysvetľovanie, ako aj dôstojnosť či slobodu.
Posledná kapitola knihy sa díva do budúcnosti asumarizuje viaceré zaujímavé myšlienky. Autor tu opätovne pripomína, že technologické nástroje tvarujú našu realitu amenia spôsob, akým myslíme. Tento pokrok prináša obrovské príležitosti, ako vyriešiť mnoho problémov ľudstva, no jeho rozmach nemožno podceniť ani ponechať náhode. Okrem toho, že by sme podľa neho mali rozvíjať pocit globálnej zodpovednosti asolidarity, musíme zároveň zachovávať charakteristiky ľudskosti, ktoré si ceníme najväčšmi. Rozvoj virtuálnych svetov anových digitálnych nástrojov by preto nemal byť len vecou technických odvetví, ale čoraz viac aj otázkou humanitného pohľadu. Keďže sa hrá onás samých, potrebný je vedecký prístup, no aj zušľachťovanie vnútorného života.
Knihu Myseľ ako objekt vydalo vydavateľstvo Absynt pod značkou Kalligram a podobne ako niektoré ďalšie tituly zedície Skica, aj tento obsahuje autorove subjektívne medzihry. Fakticky obsiahly text autor prekladá zvlášť oddelenými osobnými vsuvkami. Treba však povedať, že imimo nich nájdeme vknihe pasáže, ktoré prezentujú jeho osobnú, ba až intímnu perspektívu. Knihe by sme mohli vytknúť azda to, že vniektorých statiach otvára množstvo zaujímavých myšlienok, ktoré by možno bolo treba hlbšie rozviesť. Vkonečnom dôsledku je však kniha špecifickou apotrebnou výpoveďou autora vedca, ktorý sa pridáva kďalším hlasom zdôrazňujúcim dôležitosť toho „byť prítomný“ anevzdávať sa súkromia, duchovna, spontánnosti aďalších podstatných ľudských hodnôt.
