ղľáԾ
Soňa Dedíková Johanesová: (z)matky zmätky. Aty to ako zvládaš?
Ilustrácie: Lenka Jabůrková aEvelína
Bratislava: Zum Zum Production, 2020
„A ty to ako zvládaš?“ Pýta sa ma Soňa vpodnadpise svojej čerstvo narodenej zbieročky básničiek.
„Nuž, keď sa ma už pýtaš, ako zvládam ja, ále fájn. Počkaj, malý musí papať... och, pokakal sa, počkáš? Ták, auž sme prebalení (pozor: mamičkovský plurál!), nejaký je nespokojný, treba zase papať? Počkaj, ale ktoré prso teraz, ľavé, pravé, poloha zboku či popod rameno? Ták, už papáme... Tu som, počúvam ťa, kde sme to prestali? ... auž aj zadriemal... (výdych plný nádeje) azase sa zobudil... ach (povzdych plný zúfalstva). Azase plače... no čo ti poviem... máme sa fajn.“
„Ale ako dnes výborne vyzeráš, malý je asi dobručký, čo?“
Nie, podľa mňa vôbec nejde o(matkine alebo iné) zmätky. Ide oto ZMatky. Každý veršík, hoci len jednoduchý rýmik týchto básničiek od matky pre matky, ktoré to matkovanie myslia vážne, úprimne atak naozaj, z (celého srdca) matky, vystihuje to neuchopiteľné, neopísateľné anepochopiteľné na poslaní mať deti. Je to veľký dar, dostať dieťa do života astarať sa oň takto úprimne – niekedy splačom, niekedy so smiechom. Autorke sa šarmantne podarilo vystihnúť práve to, že akokoľvek by sa človek usiloval, nikdy nebude dosť aakokoľvek dobre by človek myslel, nikdy nebude dostatočne dobre. Apritom, keď sa na to pozrie zdiaľky či sodstupom troch detí, všetko je až nadmieru dobré, zázračne milé, úžasná švanda a toľko zážitkov vdobrom aj zlom!
Tak možno práve preto zmätky vo význame paradoxy materstva, to áno. Apráve otom to aj je, že neexistuje dobre, neexistuje zle. Všetko ZMatky je najlepšie, aké vdanej situácii môže byť. Kto je bez viny (pánko dokonalý, vyspinkaný do ružova), nech hodí kameňom do matky zdieťaťom.
Milá žena, vec je taká, / že sa vážne nepokakáš / ztoho, že sa blížia sviatky / atvoj deň je zrazu krátky. (...) Nehuč doma svysávačom, / po rodine nehuč tiež. / Veď aj shračkami pod gaučom /, pekné sviatky prežiješ. (Milá žena!, s. 68 – 69)
Nie, deti vobchodoch, na uliciach či vkočíkoch nerevú preto, že sú rozmaznané, zlé alebo že sa im chce. Nie, deti nerozlievajú tri šálky denne len tak bez dôvodu. Raz si šálku nevšimnú, raz chcú sledovať vodu, ako sa ligotavo rozprskne po parketách, atretí raz je šálka jednoducho akási priťažká. Nuž čo už. Nie, mama nerobí naschvál, presne ako ani dieťa nerobí. Tak ako matka robí niečo znejakého dôvodu, robí tak aj dieťa, jedno, dve alebo sedem. Akaždé zo svojho vlastného jedinečného dôvodu. Nakoľko ich však všetky zachytíme, je otázka aktuálneho stavu. Preto neradno súdiť.
Pokročilá hodina / ateatro začína. / Dieťa má dnes iný plán, / telke, knihe zbohom dám. // Nezaberá teplé mlieko, / ani božtek na líca; / návlečky už celkom zvlieklo / askáče jak opica. (á, s. 46 – 47)
Ako tento beh na celý život uchopiť lepšie než jednoduchým veršom? Ako tento život, ktorý je zrazu životom za apre troch, štyroch ďalších (vrátane muža, resp. partnera) popísať, ak nie tými úplne bežnými slovami o bežných ľudských potrebách typu pipi-kaka?
Básničky od Sone Dedíkovej Johanesovej človeka veľmi jednoducho vtiahnu do tejto pestrofarebnej reality matky, na ktorú ani zďaleka nebola pripravená, keď sa na ňu usmieval smejko na tehotenskom teste, lebo na ňu sa jednoducho pripraviť nedá. Apráve vtom počúvaní, cítení, písaní, spievaní, rýmovaní je celá tá krása aneistota, radosť izúfalstvo ukrytá. Všetko je presne ako má, ak dáme žiť anepostavíme nikoho do kúta.
Už od pôrodu môjho prvého syna snívam otom ahľadám spôsob, ako to celé trefne uchopiť. Konečne to niekto dal na papier za mňa!
Veľmi pekne ďakujem za úprimné čítanie, smiech islzy ahlavne spolupatričnosť od všetkých, ktorí chcú vidieť nás matky abyť pre nás oporou!
Sme vtom (spolu).
