ղľáԾ
Večnou, fatálne neriešiteľnou témou románu Ladivine je vzťah medzi deťmi arodičmi.
Marie NDiaye: Ladivine
Preklad: Ivana Dobrakovová
Bratislava: august august, 2021
Martin Derner, autor obálky, sa svojím vizuálnym spracovaním postaral ocitlivé, presné azároveň neurčité vyjadrenie toho, čo tvorí myšlienkové bohatstvo románu oceňovanej francúzskej spisovateľky Marie NDiaye.
Na obálke slovenského vydania francúzskeho románu Ladivine je pes. Obraz možno trochu smutného, no plne sústredeného, pozorujúceho psa vytvára úzadie pre titulné grafické riešenie spočívajúce vbielych, hustých, ledabolo rozvrhnutých, nespájajúcich sa škvrnách.
Nesúrodosť, ktorú vytvárajú biele škvrny pred očami psa, predstavujú vrozprávaní emócie hlavných protagonistiek – Ladivine, Clarisse aopäť Ladivine. Hoci princípom literatúry vo všeobecnosti je, že pracuje semóciami, len máloktorá próza ich dokáže rozvrhnúť vtakej vnútornej zložitosti, ako to robí román Ladivine. šٰ tri postavy zažijú kruté životné udalosti, no na románe nie sú zaujímavé práve tieto udalosti, ale beznádejná snaha ich pochopiť.
Sofistikovaná hra s emóciami
Vhre je neustála súbežnosť viacerých úrovní vnímania, ktorá produkuje vkaždom momente celý inventár emočných odtienkov – (napr.) nenávisť, pohŕdanie, slabosť, rozostrenie, odpor izúfalstvo. Tento rozpad však zachytáva Ladivine pokope, vjednom úsmeve, v jedinom pohľade: „Richard sa nenávistne zachechtal. Snažil sa, pomyslela si Clarisse, knenávisti pripojiť pohŕdanie, ale bolo to nad jeho sily: opovrhol možnosťou usadiť sa vtakom slabom srdci ajeho rozostrený, odporom naplnený pohľad ho vsebe zúfalo hľadal, aby sa posilnil.“ (s. 71)
Obsahovou náplňou sofistikovanej hry semóciami sa stáva jedna ztakpovediac odvekých tém. Nie je to vprvom rade láska, hoci jej hľadanie zohráva vrománe nemalú úlohu. Nie je to ani smrť, napriek tomu, že vyrovnávanie sa sňou určuje od istého momentu smer diania. Večnou, fatálne neriešiteľnou témou románu Ladivine je vzťah medzi deťmi arodičmi. Rodičovský vzťah produkuje automatický pocit zodpovednosti, povinnej náklonnosti, nutnej lásky, pričom práve automatizmus tohto pocitu vyvoláva obranné mechanizmy vzdoru, odporu, ktorý môže prerásť do pohŕdania inenávisti. Aspätne, popieranie svojho predurčenia, vzťahu kvlastným rodičom, tento konflikt nevymazáva, naopak, vyvoláva len ďalší pocit zlyhania. Ide orozpor neriešiteľný vjedincovi, ale prenáša sa aj zgenerácie na generáciu.
Marie NDiaye týmto spôsobom zahusťuje situácie emočnými smietkami,preskupujúc ich do prekvapivých kombinácií, vďaka čomu vytvára špecifické, vnútorne protirečivé varianty ako „nenávistný smiech“, „pokorný, pietny strach“, „posvätná hrôza“ , „absolútna apreto vágna láska“ či „šťastie ako trest“. Gro rozprávania spočíva vprísnych seba-psychoanalýzach postáv, no či už je to Ladivine, Clarisse alebo Ladivine, každej chýbajú kompetencie svoje pozorovania vyhodnocovať, každá hľadá vlastné šťastie až príliš dychtivo, rovnako ako dychtivo, rýchlo aúsečne vkaždom momente dýcha.
Hoci je pravda, že Ladivine, Clarise iLadivine vnímajú svet identicky rozporuplne, vlastnú pozíciu vňom prežívajú vždy nanovo, vkaždom prípade po prvýkrát. Trik, ktorý autorka tak majstrovsky predvádza, spočíva v umení nepovedať tú istú vec dvakrát, nepovedať ju rovnako. Nezabúda na myšlienkovú nadstavbu, no zároveň si je vedomá, že bolesť každej postavy je vždy nová, autentická, vich vlastnom prípade jedinečná. Pretože ak sa vniečom na našich predkov ponášame, tak najväčšmi vtom, čo sami nevidíme, čo si sami nevieme uvedomovať, čo sa nám vo vlastnom vnímaní rozteká.
Pes vtexte i nad textom
Dôvodom, prečo aj takto rozorvaný príbeh plný nespojiteľných škvŕn, o ktorých ťažko tušiť, odkiaľ prišli aktorých hustota prezrádza ich nepoddajnosť, dôvodom, prečo príbeh Ladivine pôsobí vskutku prirodzene ačíta saľahko, je pes. Vytvárajúci úzadie, zosobňujúci či už vyššiu ideovú, alebo naopak hlbšiu nevedomú úroveň.
Faktický výskyt tohto psa vrámci príbehu je strohý, niekto by dokonca mohol povedať, že keď sa tu atam vyskytne spravidla opustený pes, pôsobí to ako päsť na oko. Jeho prítomnosť však možno vidieť aj vširšom meradle. Je možné myslieť na to, že sa nachádza vkaždej situácii, vkaždom momente, na každom mieste rozprávania, len príbeh naň neupriamuje tak často pozornosť. Rovnako je možné vnímať tohto psa – smutného, ale verného, vždy pripraveného, pozorného aoddaného – ako zhmotnenú predstavu hlavnej rozprávačky. Nie Ladivine ani Clarisse, dokonca ani Ladivine, ale rozprávačky vytvárajúcej fikčný svet, vktorom Ladivine aClarisse môžu vzniknúť avktorom dostávajú šancu byť pochopené.
Daniel Domorák (1990)
Vyštudoval na Trnavskej univerzite pedagogiku, učiteľstvo slovenskej a nemeckej literatúry. V Ústave slovenskej literatúry SAV sa stal súčasťou tímu venujúceho sa novej, existenciálnej a performatívnej poetike. Je autorom monografieStimuly existencie(2020). Pracuje pre Literárne informačné centrum. Tvorivo sa podieľa na produkcii autorského divadla, literatúry a hudby v nezávislom zoskupení DEMOscéna, vputovnom divadle TROPOS, v kultúrnom centre Malý Berlín a na Hrade Červený Kameň.
Zdroj fotografie:
