Hlas, ozvena

Dvadsať rokov po odchode Vincenta Šikulu

Nie je náročné dopátrať sa, kto bol Vincent Šikula, pokiaľ ide ozákladné obrysy jeho biografie itvorby. Dvadsať rokov nie je medzi nami, no viacerí jeho vrstovníci – kolegovia spomedzi spisovateľov ešte áno. Predstavujú najstaršiu generačnú vrstvu súčasnej slovenskej literatúry, pričom niektorí znich sa postupne presúvajú tam, kam už nejaký čas patrí aj Šikula, medzi najmladších klasikov.

Nie je dobrou správou pre tvorcov aich dielo, že súčasnosť ich už chápe ako čosi minulé. Zároveň však majú väčšiu šancu aktualizovať sa než tí, čo sa klasikmi nestali.

Pri takejto aktualizácii nie je podstatné, kým autor bol, ale kým je či môže byť dnes. Nejde tu potom vprvom rade onové vydania starých kníh či zobraných spisov, oheslá vencyklopédiách spisovateľov ani o odborné publikácie typu „život adielo“.

Podstatnejšie je, či sa sautorom môžete pri putovaní súčasnou literatúrou stretnúť. Vincenta Šikulu na týchto miestach občas zazriem, začujem ozvenu jeho hlasu aj vreči dnešných spisovateľov.

Hlas rozprávača

Viem, že ak vtejto súvislosti na prvom mieste zmienim Šikulovu dcéru Veroniku, možno to spochybniť ako „rodinkárstvo“, veď nie každý autor mal to šťastie na deti, ktoré by hoci aj kontroverzne rozvíjali jeho odkaz. Prosím, no podstatnejšie je, že napätie medzi otcom adcérou, inak vec výlučne osobná, sa uVeroniky Šikulovej premenilo na sugestívnu knihu Tremolo ostinato. Nevyrovnáva sa vnej len sotcom, ale diskrétne aj sodkazom jeho diela. Aak má pocit, že otca už vniektorých jeho posmrtných knihách „nepočuje“, vjej próze ho počuť vnajtypickejšej, najznámejšej podobe.

Hlas Šikulovho rozprávača však nemal iba jednu polohu. šesťdesiatych rokoch, vprvom desaťročí spisovateľovej prozaickej aktivity, sa vňom zachytilo aj všeličo zlektúry dobovo sugestívnych próz západného modernizmu. Šikulu ako klasika sprevádza povesť spontánneho aobčas trochu uvraveného prozaika tradicionalistu, pričom vedomá literárnosť jeho tvorby sa trochu odkladá nabok.

ʴDZٰí (1968), najintenzívnejšom súbore spisovateľových kratších próz, nájdeme niekoľko textov, vktorých uplatnil až hemingwayovsky úspornú dikciu, dokázal stíšiť vlastný hlas a otvoriť priestor iným, diskrétne vyjadriť hlavné vedľajším (najvýraznejšie vŤž). Dnes u nás na dedičstvo modernej intenzívnej krátkej prózy, ktorá odhaľuje význam toho, čo platí za bezvýznamné, na líniu začínajúcu azda až niekde uAntona Pavloviča Čechova, nadväzuje Richard Pupala.

Súcit s inými

Šikulove rozprávania zčias jeho úplných prozaických začiatkov majú mnoho spoločného sjednou výraznou líniou súdobej prózy, pre ktorú je charakteristická prítomnosť do seba obráteného či priamo zahľadeného subjektu. Túto citovú orientáciu prozaik dosť rýchlo obohatil o súcit sinými. Nevedno, či išlo aj osúčasť vnútornej profylaxie, ťažko aj povedať, či ho na tejto ceste budú nasledovať ja-pisatelia dneška: uvidíme.

So súčasnosťou by si však Vincent Šikula porozumel ako autor smimoriadnym citom pre to, čo dnes nazývame rodovou problematikou. Ani neviem, ktorý iný slovenský prozaik tak samozrejme avnímavo dokázal rozprávať oženských osudoch: nielen oManduli, Rozarke či Vilme, ale aj omnohých ďalších, ktorých mená sa nedostali do titulov kníh či próz. Auž vôbec neviem, ako by obstáli jeho ženy vperspektíve aktuálneho feminizmu, ale to vlastne nie je dôležité.

Dielo otvorené prítomnosti

Aešte zmienka oŠikulovi regionalistovi, pričom toto označenie tu má typologickú, nie hodnotovú platnosť. Je pomerne výrazným trendom posledných rokov, že autori si hľadajú aDzú konkrétnejšie vymedzený priestor, že hľadajú svoju krajinu ako základňu či prístrešie pre príbehy a postavy: Kucbelová svoj Šumiac, Lavrík svoj Spiš, Sabuchová svoje Podlasie... Rovnakú oporu našiel už vo svojich začiatkoch Šikula vDubovej aneďalekej Modre, tam, kde sa narodil izomrel.

Improvizovaný náčrt niekoľkých tém, ktorými sa Šikula dotýka dneška, nemôže byť vyčerpávajúci. Mnohé zjeho rozsiahleho diela je otvorené prítomnosti. Verím, že ďalší čitatelia si vňom zasa nájdu nejaké ďalšie „súčasné svoje“.

Foto: archív Veroniky Šikulovej