ղľáԾ
Text, ktorý má byť istým úvodom k novým prózam Mareka Vadasa Šesť cudzincov, je nenápadne nadpísaný Otcovi. Na krátkej ploche je vňom vypovedané veľa – omestečku P, kde sú nasledujúce prózy lokalizované. „[...] pokojné anezaujímavé mestečko P, usadené kdesi mimo záujmov spravodajských agentúr, na okraji civilizovaného sveta, ikeď jeho obyvatelia sú pyšní na to, že patria do Európy, kde vládne kultúra azákony, [...]“. Pritom sa vmeste odohrá večer, začiatkom októbra 1928, tragédia, akých od toho času bolo vnašej histórii tragicky veľa – často nevyšetrených, nepotrestaných, nikto nebol obvinený. „Chýbajú symbolické kríže pre šesť obetí alebo hoci aj zastrčená pamätná tabuľa či akákoľvek zmienka vkronike mestečka.“ Apo udalostiach „len málokto verí, že sa skutočne stali“. Stakýmto napätím vstupujeme do ôsmich Vadasových poviedok, ktoré sú príbehmi silne naviazanými na základnú myšlienku úvodu.
Aký bol aaký je človek vosvojej histórii?
Poviedky sú svojbytné, samostatné, ale predsa majú veľa spoločného. Ich príbehy sú zakotvené vmestečku P aich rozprávači sú personálni (v 1. osobe). Je tu ešte jeden zaujímavý znak – niektoré postavy sa vyvíjajú: od detstva po dospelosť. Autor sa sústreďuje najmä na ich psychiku. Sú to ľudia veľmi citlivo až úzkostne prežívajúci podnety zokolia. Vpoviedke Jedno slovo autor analyzuje pocity človeka od detstva po dospelosť pod vplyvom čítania. Táto postava vsebe nezaprie ani autorské autobiografické črty. Čítanie rozprávok, pri ktorých sa zväčša bál, keď sa zžíval spostavami apríbehmi, vyvolávali vňom hrôzostrašné asociácie, úzkosti aobsesie. „[...] hovorím vám, slová sú nebezpečné, [...]“. Reflexie oslovách ahovorení rozvíja až po hranicu literárnej teórie. Takéto časti odľahčí príbeh prvej lásky (skutočnej či len predstavy), ktorá sa protagonistovi spája sliteratúrou, dokonca zrománov cituje avzhľadom na čas asituáciu to vyznieva komicky. Prózu totiž možno chápať ako paródiu na ľúbostné romány, ale aj ako psychologickú štúdiu ozamilovanosti tínedžera. Ten sa však kontaktuje isdrsnosťou otca – opilca asklamaním zo Spisovateľa (autor vytvoril ztejto postavy karikatúru). „[...] slovo spisovateľ pre mňa vsebe obsahovalo posvätnú úctu, [...]“. Aký teda bol aje človek podľa Vadasa? Jeho rozprávač (už mŕtvy človek) otom svedčí vpróze PRED ZRKADLOM, ktorá má skôr esejistický charakter. Takouto postavou možno vysloviť rôzne názory aj na chúlostivé historické udalosti 21. storočia. Vtejto próze je silná irónia, kritika až sarkazmus, včom sa rozprávač akoby strácal.
Útek do literatúry
Vbezvýchodiskových situáciách sa rozprávač utieka do literatúry, do rozprávok, ale tam zažíva ešte väčšie hrôzy atraumy. To je súčasne príležitosť, keď sa realita môže meniť na fantáziu, na predstavy. Takýto spôsob pripomína Vadasove „africké“ témy. Autor vprózach tejto knihy často odhaľuje nielen svoj systém spomínania, ale aj spôsob jeho pretransformovania do prózy. Rozprávač – pozorovateľ sa prirovnáva kpozícii kameramana. Príbehy predostiera ako scény zfilmu oživote vmestečku P. Sú tu jeho obyvatelia, „režisér“, „kameraman“ atď. To je celý štáb, ktorý organizuje ľudí. Tak je to vpróze SVEDOK, vktorej predznamenáva, že pôjde orozpamätávanie sa na udalosti, akési spätné odvíjanie filmového pásu, ale „nemôžem sistotou tvrdiť, že sa vminulosti cítim príjemne“. Próza Svedok je výborná azaujímavá aj kompozične, keď paralelne prebieha rámcový dej (okom kamery je 7-ročný chlapec pri nadmernom jedení zákuskov na hostine) ado toho je poukladané rozprávanie príbehov jednej zvedľajších postáv, sporadicky dokonca spev hostí. „Práca“ sjedením zákuskov protagonistom, ktorý pozoruje, je nadmieru vydarená. Pre Vadasa sú typické výborné opisy často plné napätia, atak aj tu zjedenia zákuskov vytvoril napínavý príbeh.“ Vďaka nahrávkam, ktoré uchovávam vo svojej hlave, sa môžem kedykoľvek vrátiť včase apresvedčiť sa, ako sa udalosti skutočne odohrali.“
Napätie sa stupňuje
„Viem, čo bude nasledovať, ale udalostiam stále nerozumiem onič viac ako vtedy, keď som vrovnakých pozíciách stál po prvý raz.“ (próza Nedorozumenie) Protagonista sa stretne srobotníkmi pri pive aoni rozprávajú krátke príbehy, pripomínajúce svojou čarodejnosťou, strašidelnosťou, dramatickými situáciami apoverami tie „africké“. Naznačujú čosi zbudúcej dramatickosti astrašidelnosti, do ktorej sa hrdina asi dostane. Nevysvetliteľné napätie pokračuje vrealite, cez deň ivnoci, mátožne, halucinačne. Pritom tu nič nie je navyše, dodržaná je miera, vyváženosť reálneho aireálneho, ale napätie sa stupňuje. Čitateľ zrazu nevie, či ide miestami schválne oprózu sci-fi alebo autor chcel vykresliť, ako sa v protagonistovi stupňuje šialenstvo. „Nemal som predstavu, čo môže dvojníkovi vmojom tele napadnúť, [...] mal som skutočný strach, [...]“. Próza sa oblúkom vracia kúvodnému motívu azdá sa, že všetko „utrpenie“ hrdinu spôsoboval alkohol. Opäť však nastupuje nové napätie – hrdina nevie, či sa mu všetko snívalo, či bol opitý akde sa nachádza. „[...] dám si do poriadku nervy. Preháňal som to sprácou abol som vystavený nadmernému stresu, vyčerpaný človek môže prísť kvidinám veľmi jednoducho.“ Próza je ku koncu ešte hororovejšia, nastupujú halucinácie až šialenstvo. Súčasne však môžeme mať dojem, že rozprávač – postava si urobil zčitateľa žart, aby sa bál aaby bol po celý čas čítania vnapätí. Sen, predstavy, halucinácie prechádzajú veľmi rýchlo do reality. Podobne pracuje srealitou aireálnom aj vpoviedke Som oslobodená avpróze Všetky splašky sveta opremene alkoholika pod vplyvom pozitívnych životných udalostí. „Kam idem, pýtam sa sám seba. Stáva sa mi čoraz častejšie, že urobím niečo celkom iné, než som mal vúmysle. [...] namiesto toho smerujem do baru Uleva.“
Zdanlivé ticho
Vpróze ýť už od prvých slov nastúpilo veľké napätie, hoci vpodstate nejde opríbeh, ale opsychiku čakajúceho, oktorom čitateľ spočiatku nevie skoro nič. „Dočká sa, stačí pravidelne dýchať.“ Rozuzlenie nastáva odvadsaťštyri hodín reálneho času. „Keď sa po polnoci prebral, zistil, že sa nič neudialo.“ Napäté čakanie pokračuje aj vuž vyriešenej situácii. Protagonista pôsobí pomätene ztoho čakania, autor však vytvoril situáciu, zktorej nie je jasné, či ide orealitu, predstavu alebo sen po zdriemnutí. Vtakýchto postupoch je Vadas vo všetkých svojich knihách výborný. Príbeh nemá ukončenie, napätie zostalo, záver nadväzuje na názov poviedky. Vpróze Ticho je výpoveď personálneho rozprávača ovlastnej psychike, pocitoch, rozhodovaní sa ijeho úvahy ovzniku apotrebe či nepotrebe kníh, literatúry – to všetko sdávkou irónie afantázie. Pomocou autocharakteristiky rozprávača vytvoril pozitívnu postavu sdávkou samochvály, čo sa takmer bez príbehu robí ťažko.
áٲ
Autor sa pomaly vracia kmotívom zo začiatku knihy, objavia sa dokonca iuž prezentované postavy, krčma Uleva vmeste P. Leitmotív reálie Uleva, zdá sa, je symbolom času, miesta, kde sa človek môže ponoriť do fantázie, prijať predstavy, halucinácie, kde môže snívať ako pri rozprávkach vdetstve, hoci mu niekedy chýba odvaha, inokedy jej môže mať až nadmieru. „Miesto adekvátne môjmu formátu neexistuje. Usadil som sa tu, Uleva. Ľudia tento podnik milujú. [...] Ste tu doma, domov ado práce si nanajvýš odbehnete.“ Pre Vadasa sú charakteristické veľmi živé, až na prahu humoru stojace opisy acharakteristiky. Týka sa to rovnako prostredia ako ľudí ičasu. Ahoci humor je vúzadí, je potmehúdsky, ako by sa Vadasov rozprávač zdiaľky pozeral na reakcie čitateľa. Vadas takmer každou vetou vyvoláva napätie, hoci ide osamozrejmosti, lebo vie do činov amyslenia protagonistu zakomponovať jeho psychiku. Ato dokázal bravúrne, mysticky, akoby sa chvíľami vracal do svojich „afrických“ próz, vktorých čitateľ často nevedel, čo je realita, čo predstava ačo sen. Je to pre Vadasa typický aveľmi dobrý postup. Vyústenia komunikácie, kontaktu osôb, ale najmä pozorovania protagonistov spôsobujú neistotu vo vzťahu skutočnosť – predstava. Jeho rozprávač nebol svedkom udalosti, ktorá sa spomína v úvode knihy. Aj preto ho autor dáva do pozície človeka, ktorý si udalosť predstavuje s ťažkými psychickými traumami. Po rokoch hľadá paralely minulosti so súčasnosťou, dokonca nachádza napohľad nevinné okolnosti, ktoré môžu človeka ovplyvniť a priviesť ho ku konaniu zla. Autor tak vytvoril silnú psychologickú prózu.
Na záver hodnotenia tejto Vadasovej knihy by sme si mohli pomôcť výpoveďou jedného zpersonálnych rozprávačov. „[...] napísal som, čo bolo treba ato bola moja úloha, ktorú som zvládol so cťou.“
Marek Vadas: Šesť cudzincov
Levice: KK Bagala, 2021
