ղľáԾ
ʰó ѳž vychádza ako debut pseudonymnej Ester Weissovej-Fekete; poznámka za textom uvádza: „Pravá identita autora alebo autorky ostáva nateraz skrytá. Také bolo želanie. Mnohých by asi prekvapilo, kto sa pod tým menom schováva. Možno raz...“ Problém identity pôvodcu prózy je tu vistom zmysle pakľúčom kjej čítaniu, ato zhľadiska otázok, ktoré si text – ačítajúci – kladie. Autor či autorka, žena či muž, Ester či Ahasver, skryté či odhalené, niekto alebo nikto (alebo viacerí?), biela alebo čierna, realita alebo mystifikácia, želanie alebo realita. Čierno-biele alebo šalamúnsky šedé?
Autor(ka) sa schováva, rozprávačka rozpráva. Čitatelia čítajú. Rozprávačka je ženského rodu, vieme to už od prvej vety: „Som na mužov prísna.“ (s. 9) Potom sú tu tituly kapitol, tie sú rodu mužského, čísla zväčša množného (ide sa kategorizovať, zovšeobecňovať, definovať): I. Definujte mi muža, II. ٱšDZ, III. áDZ, IV. Buberovia, V. ǻí, VI. Herci atak ďalej. Pohlavne-rodovo sú teda figúrky na svojich miestach čierno-bielej šachovnice apartia sa môže začať. Predvídateľná či nepredvídateľná? Rutina či prekvapenie (pre mnohých)? Východiskové postavenie predsa nie je férovo symetrické, rozprávačka (kráľovná) si ide po kráľa, ktorý sa krčí kdesi vrohu. Alebo nie? Na predposlednej strane sa píše: „Ale možno je to všetko inak. Ako vždy všetko.“ (s. 196) Veci teda môžu byť tak, ale vždy aj inak. Ale nie hocijak – knižka má predsa začiatok akoniec, strana aj šachovnica sú jasne ohraničené, slová a figúrky sú nejako usporiadané.
Vpróze sa rozpráva bilancujúco, reč je ominulosti. Tá je plná mužov,dokonca aj žien. Rozpráva žena, rozpráva osvojom živote, osebe ainých, o známych apríbuzných. Je vtom viac, než len minulosť jednej ženy (fiktívnej či skutočnej?), pod nohy sa pletie aj pamäť rodu apamäť regiónu (juh, Žitný ostrov, Uhorsko). Ale hlavne tá žena (prísna) ahlavne tí muži (obeť prísneho písania) – otec, ujo, manžel, dedko, milenec, kamarát, jeden je bruškatý, druhý je farárko, ďalší je mizantrop či samovrah.
Prísne písanie je spravidla také, ktoré objekt/obeť písania ironizuje, vpisuje ho/ju do rohu, kde sa ten/tá (obeť) ponížene krčí (kráľ je nahý). Kráľ si to buď zaslúži, alebo si to nezaslúži – je to asi jedno, rozprávačka tu iba slúži, je nástrojom reči, literatúry. Príbehu – alebo nie? Na strane 191, na konci príbehu, sa píše: „Je strašne, strašne, strašne ťažké písať príbehy, Mami, písať ich žitím, písať svoj vlastný príbeh apríbehy tých, čo snami nerozlučne aneodvolateľne súvisia...“ Tak teda žiť či písať? Ja či tí druhí, ktorých príbehy so mnou nerozlučne súvisia.
Neodvolateľnosť súvislosti, to je akoby konečný zvyšok či rezíduum delenia, analyzovania, ku ktorému sa prísne písanie dopísalo. Píšem osebe, píšem tých odruhých, píšem o týchdruhých (prísne, ironicky) apíšem osebe (tak trochu prísne aironicky).
Kniha sa dopísala ktomu, že tí druhí vo mne zanechajú akýsi zvyšok, ktorý súvisí – atento výsledok vôbec nie je zanedbateľný, je to akési múdre, múdre ako Ester, ktorá presvedčila kráľa Ahasvera, aby nenechal povraždiť jej súkmeňovcov. Múdrosť sa kbilancovaniu predsa hodí, ako aj strieborné vlasy avráskavé ústa. Pseudonym ústami pani profesorky (fiktívny adresát rozprávania) hovorí: „Človek sám osebe predsa nie je nijaký, je nedefinovateľný. Nejakí sme len vo vzťahu siným človekom.“ (s. 195)
ѳž – žena, žena – muž, ale nenechajme sa oklamať klamlivou symetriou tejto múdrosti. Vieme predsa – možno je to všetko inak. Aspoň trochu. Knižka sa predsa volá ѳž, aká teda symetria, písmenká aslová sú radené lineárne po sebe, jedno vždy ide skôr aďalšie ide neskôr. Jedno slovo sa vypovie adruhé sa nevypovie. Rozprávaním svojho príbehu rozprávame aj príbehy iných, ale. Ale. Nie je príbeh ako príbeh, jeden sa píše ťažšie, iný ľahšie. Je tu makropríbeh apotom je tu mikropríbeh – aha, krčí sa vrohu. Je tu rozprávačka atá je kráľovnou príbehu – her-story, nie history.
Tak teda ako? Keď sa pôvodca skrýva za masku, nemusí sa príliš starať o to, že niekoho nazlostí, že ublíži. Výsledok, zvyšok, rezíduum – monológ pre ženský hlas. Kslovu sa dostanú aj tí druhí, ale nejde oslovo ako také, ide oto, čo rétorika nazýva slovkom prozopopeja – hovorím akoby rečou toho druhého, zrkadlím toho druhého, lenže môj obraz toho druhého je nutne akýsi pokrivený, trápny.
Rozprávačka toho druhého ironicky, deminutívne dominuje (áDZ, ٱšDZ, Bruškatí), rozprávačka rozpráva, ten druhý úboho, nezrozumiteľne bľaboce. Rozprávačka sa kráľovsky rozpína, ten druhý – krčí sa vrohu. Možno si to ten druhý zaslúži amožno nie. Aaj keby si to nezaslúžil, vôbec nie je jasné, či si za to rozprávačka (a pseudonym) zaslúži kritiku. Rozprávačka kráľovná kraľuje vo svojom príbehu, no napokon aj ona sama len slúži, aj nad rozprávačkou, aj nad pseudonymom sa klenie čosi železné, čosi ako zákon, ktorý diktuje slovko po slovku aktorý nemusí byť vôbec férový, spravodlivý, symetrický. Buď reč toho druhého vyšachuje teba, alebo tvoja reč vyšachuje toho druhého, pero je napokon mocnejšie ako meč.
Toľko teda kférovosti, lenže čo knižka? Tá z čiernychpísmeniek a čiernychslov na bielom papieri?Z kapitol vmužskom rode? Sčierno-bielou obálkou, na ktorej je dielo Svätopluka Mikytu? (Líce: stojaci muž sgraficky odstráneným torzom, iba svetlé nohavice, tmavé topánky, nohy prekrížené, za ním stena so štukatúrou; rub: identická postava, bez prekríženia nôh. Zrkadlové prekríženie – pokrkvaný, zdeformovaný chiazmus toho druhého.)
Knižka je tým, čím je, no mohla by byť aj čímsi iným, ako vždy. Môžbyť nazlostí alebo dokonca ublíži. Iní si ztohto rozprávania vezmú čosi iné. Keď nič iné, tak aspoň tú múdrosť, keď nie dialogickú komplexnosť amnohoúrovňovosť, tak aspoň ten príbeh, ktorý sa písal ťažko, no napísal sa kompetentne, akosi suverénne, kráľovsky, panujúco (panovačne?). Mohol sa napísať inak, no napísal sa takto.
Ester Weissová-Fekete: ѳž
Bratislava: Artforum, 2022
