ղľáԾ
Knihe tmy áԾ Michal Tallo reflektuje univerzálne otázky, akými sú hodnoty asmerovanie ľudstva, dynamická povaha života ičloveka, (ne)možnosť voľby, ale aj tému eschatológie.
áԾ Michal Tallo vstúpil do literatúry už vroku 2016 debutom Antimita apo dvojročnej prestávke boli pod názvom Delta (2018) uverejnené jeho ďalšie texty. Poézia tohto autora voľne nadväzuje na tradíciu textovej generácie, ktorá vslovenskej literatúre ešte v90. rokoch nastolila avýraznejším spôsobom i rozvinula princípy postštrukturalizmu adekonštruktivizmu.
V menovaných zbierkach bola pritom – v zjavnejšej alebo skrytej podobe – badateľná lektúra odkazujúca ktvorbe Michala Habaja, Nóry Ružičkovej, Márie Ferenčuhovej či Kataríny Kucbelovej.
Uvedené prieniky však nie sú pre Tallov spôsob básnenia určujúce, keďže si „razí“ vlastnú tvorivú cestu, na ktorej sa podieľajú predovšetkým konotačné možnosti textov, resp. intermediálnych princípov bez primárne estetickej hodnoty (v prvotine zužitkoval podnety zoblasti informačných technológií, vdruhej zbierke fotografické postupy) vkontaktoch s (nad)osobnou problematikou. Jeho básne nemajú kolážový alebo sebareferenčný rozmer ani ich nepresycuje veľkým množstvom intertextuálnych odkazov, ale hľadá možné spojivá medzi nastolenou témou avyjadrovacími možnosťami iných (i neliterárnych) médií.
súlade stýmto postupom sa potom rozširuje konotačné pole básní, ktoré sa otvárajú viacerým spôsobom čítania aj interpretácie, aprirodzene sa posúvajú i výrazové možnostipoézie. Vzhľadom na tri dekády, deliace súčasnosť od ponovembrovej etapy, by som už vtomto smere nehovorila oexperimentátorstve vpravom zmysle slova (aké poznáme ztextov Petra Macsovszkého ajeho súčasníkov), lebo ide, vkombinácii sinými prvkami, orelatívne ustálený rys súčasnej slovenskej poézie.
Expanzia konotácií
prípade Knihy tmy (2022) nemožno hovoriť ozbierke vtradičnom ponímaní, lebo má podobu krabice, do ktorej sú vložené „dokumenty“ rozličných formátov ižánrových foriem (napr. zošit pripomínajúci modlitebnú knihu, súbor kariet-zápiskov, leporelo, list), pričom nelineárnu formu „knihy“ zvýrazňuje aj dizajnové „odsadenie“ jednotlivých formátov („zrod“, „spevy atance“, „po zemi“, „kniha svetla“).
Je bežné, že názvy zbierok ibásní produkujú reťazce možných významov ešte predtým, než sa čitateľ do textu ponorí, no vnímam ako špecifikum, že celkový dizajn „knihy“, počnúc ostrým kontrastom medzi bielou ačiernou farbou, výberom typu iveľkosti písma až po umiestnenie viacerých názvov bezprostredne vedľa seba (resp. za sebou) spôsobuje neobvyklú expanziu konotácií.
Informácie uvedené na obale (meno autora inázov „knihy“) pripomínajú Braillovo písmo, prípadne nápisy vyryté do pevného podkladu (žeby boli básnickým odkazom súčasnej civilizácie?) farebne splývajú, takže zrakom ich možno odlíšiť len ťažko, no vernejšie ich zachytáva dotyk, hmatové impulzy. Táto technika korešponduje skonotačnou nasýtenosťou motívu tmy, no súbežne vstupuje do kontrastu iprekvapivých súvislostí suloženými dokumentmi, kde biela farba doslova „preráža“ šedé odtiene, zvýznamňuje svetelný princíp („kniha svetla“) akde jednotlivé názvy rozvíjajú možnosti ostatných zmyslov – zrak (svetlo), sluch (spev), taktilná skúsenosť (tanec, kontakt so zemou).
K univerzálny otázkam
Je zrejmé, že áԾ vknihe zužitkoval symbolické významy, ktoré sú ukotvené vmytologicko-archetypálnych či kultúrno-náboženských vzorcoch ľudstva, teda pracoval sopozíciami (svetlo – tma, dobro – zlo, čistota – špina, zrod – zánik ai.) siahajúcimi až kprvopočiatkom ľudskej kultúry. Väzba na tento typ tradície môže pre literatúru, najmä sohľadom na „predvídateľnosť“ ustálených obrazov imnožstvo doterajších umeleckých riešení, znamenať riziko (buď smerovanie kepigónstvu alebo, naopak, k prehnanej snahe o „inakosť“), ale aj výzvu ku kreatívnemu gestu itriezvej selekcii existujúcich námetov.
Tallo sa na tento tenký ľad postavil sistotou – balans udržal tak (podobne postupoval aj vpredošlých zbierkach vo vzťahu kintermediálnym zdrojom), že tradované predstavy využil ako rámce, do ktorých zasadil privátny svet subjektu (v tejto knihe viacerých hlasov –subjektov) iaktuálne civilizačné výzvy, aby postupne zosieťoval ustálené obrazy spotenciálom vlastného motivického imetaforického záberu.
Mám dojem, že vaktuálnej knihe sa áԾ vporovnaní spredchádzajúcou tvorbou väčšmi presunul od reflektovania súkromných tém (najmä partnerského vzťahu) ktakým univerzálnym otázkam, akými sú hodnoty asmerovanie ľudstva, dynamická povaha života ičloveka, (ne)možnosť voľby, ale aj eschatologická problematika vindividuálnom apredovšetkým celospoločenskom meradle.
Známe paralely
textoch sa veľmi funkčne rozvíjajú inak izo slovenskej poézie dobre známe paralely medzi emocionálnym svetom lyrického subjektu ajeho zmyslovo-telesným prežívaním, kde sa existenciálne stavy (strach, úzkosť, neistota, pocit izolácie, vnútornej vyprahnutosti, všeobecného ohrozenia apod.) premietajú do výjavov psychickej či telesnej abnormality. Svet, ktorý sa vplyvom ľudského egocentrizmu rozpadá, korešponduje sfragmentarizáciou telesných častí irozkladom psychickej rovnováhy, no apokalyptické vízie, odvíjajúce sa od snovo-fantazijnej perspektívy subjektu demiurga, vsebe nesú prostredníctvom hľadania ľudskosti adobra iposolstvo nádeje, vieru v obnovenie celkovej rovnováhy.
Archetypálne, teda až bytostné prepojenie medzi subjektom aokolitým svetom, najmä kontaktmi so štyrmi živlami, mi vzdialene pripomína ranú poéziu Roberta Bielika, vktorej mali apokalyptické prvky tesnejšiu väzbu na biblickú tradíciu, no takisto vychádzali zpredstavy osvete ako jednotnom celku iohrozbe jeho zániku pod vplyvom zla. Samozrejme, tento aspekt predstavuje uTalla len jednu zložku básnickej výpovede, lebo Kniha tmy má viacero voľnejšie alebo pevnejšie zviazaných rovín, ktoré môžu čitatelia vzhľadom na nelineárny ráz knihy rekonštruovať iľubovoľne (okrem menovaných tendencií majú texty aj civilný rozmer, reflektujú každodennú skúsenosť).
Motív vody
Michal Tallo básnicky revitalizuje aindividuálne dotvára najmä archetypálny motív vody, ktorý vsúlade sposolstvom knihy predstavuje ambivalentný živel (živel zrodu/života ismrti/zániku). Do popredia sa preto dostáva kultúrne tradovaná predstava osmrti ako plavbe po vode (tzv. Cháronov komplex), ďalej jej obrodzujúco-očistný rozmer, ale aj vo frazeologizmoch uchované povedomie oplynutí vody vrozličných metaforických obmenách (napr. plynutie času, myšlienok, odplavenie emócií, vyplavenie sĺz ai.).
autorových textoch spôsobuje voda „rozplývanie“ kontúr, mení sa na nestále formy (sneh, hmla), aby zvýraznila neurčitosť i neuchopiteľnosť života (texty sú pretkané obrysmi ľudí, kontúrami prostredia, rozmazanými detailmi, nejasnými stopami). Vytváraním napätia medzi „rozplývaním“ vecí (miznúcim, no pocitovo prítomným) atúžbou po dotyku (zhmotnením tvaru), ako aj uplatňovaním známych literárnych toposov (napr. jaskyňa, útes, ostrov), ktoré sú neraz priestorovou realizáciou emócií (evokujú prechod, zlom), autor posilňuje rozmer tajomna, no predovšetkým poukazuje na premenlivosť sveta iľudského charakteru.
Fyzikálne vlastnosti slova
Zrod azánik sa vbásnickej koncepcii Michala Talla nerealizuje len cez „výpovede“ polyfónneho subjektu, cez záznamy ľudských skúseností, ale odkazuje aj na abstraktnejšiu, no vpoézii priebežne (znovu)nastoľovanú problematiku, ktorou je vzťah medzi slovom (jazykom) atichom/mlčaním.
Genéza slova sa úzko prelína so zmyslovo-telesným prežívaním skutočnosti (slová možno cítiť hmatom, subjekt dokonca rozlišuje ich fyzikálne vlastnosti, napr. teplotu), takže ich prítomnosť zanecháva na tele špecifické znaky. Tento postup by mohol evokovať príbuznosť sbásňami Mily Haugovej či Dany Podrackej, ktoré vo svojej tvorbe komplexnejšie rozvinuli obrazné súvislosti medzi „zrodom“, utváraním sa písma atelesnou pamäťou, pôrodom. Koniec koncov, téma medziľudskej komunikácie, (seba)vyjadrenia či (ne)možnosti interakcie bola predmetom Tallovho záujmu už aj vpredošlých zbierkach.
Nová kniha Michala Talla má charakter intelektuálnej poézie – je určená čitateľom či čitateľkám, ktoré sa kliteratúre stavajú procesuálne, teda majú vôľu objavovať, dopĺňať iprehodnocovať predostreté myšlienky, aktívne vstupovať do textov, aby ich prepájali so svojím skúsenostným komplexom. Je dobrou ukážkou toho, že aktuálnu problematiku možno (znovu)prehodnocovať prostredníctvom tradovaných kultúrno-umeleckých ifilozofických predstáv ana tradíciu možno nahliadať cez perspektívu súčasnosti.
Apel, ktorý je zbavený moralizátorskej rétoriky ivyprázdneného spasiteľského gesta, nadobúda nový rozmer aj vaktuálnom spoločenskom dianí. Zdá sa, že umelecké sondy – štúdie o psychike človeka vo vypätých situáciách sa nikdy nestanú prežitkom – vari ipreto sa kontúry minulosti rozplývajú, ale nevytrácajú sa definitívne.
Anna Bukovinová (1995)
roku 2018 ukončila štúdium pedagogiky aslovenského jazyka aliteratúry na Pedagogickej fakulte UK vBratislave. Za svoju diplomovú prácu Paradoxy motívu mlčania amotívu samoty vrománe Janka Silana Dom opustenostizískala Cenu rektora UK. Je doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy FiF UK vBratislave.
Michal Tallo: Kniha tmy
Banská Bystrica: Literárna bašta, 2021
Fotografie: Literárna bašta
