ղľáԾ
In memoriam Dagmar Márie Anocy
Tak som ju, pred desiatimi rokmi, vpríspevku kjej životnému jubileu, priamo oslovil: „áš, Dášenka, doc. Dr. Dagmar Mária Anoca, poetka, prozaička, literárna kritička ahistorička, prekladateľka, publicistka, vysokoškolská pedagogička. Koľko úloh na tvojich pleciach, ktoré Ty už dlho nesieš avládzeš! Sledoval som Tvoje básne, prózu, literárne kritiky aeseje, obdivoval som Dejiny slovenskej literatúry vRumunsku, ale vždy vmojom povedomí si bola poetka. To neznamená, že iné Tvoje literárne práce sú druhoradé, ale to, že si vprvom rade poetka, vidno zTvojho vnímania sveta, zTvojej dobrosrdečnosti.“
Potom som písal otroch jej básňach, Ohrozenie, Ó, Achilles... aMájový dážď akeď sme sa neskoršie stretli, bola, sjej príznačným úsmevom, dojatá priamym oslovením avyznala sa, že tie tri básne aj jej samej sú najmilšie. Tie tri básne reprezentujú základné existenčné stavy vjej poézii: vdzí je to tragický životný pocit, ktorý vsebe tlmila ahrdinsky ho nosila, vÓ, Achilles elegickosť avMájovom daždi lyrickosť životnej radosti.
Uverejnila básnické zbierky Knihy rozlúčok (1985), Synonymia (1993), Ročné obdobia (1995), Kniha stretnutí (výber anové básne, 1995), Stratený archetyp (2014) aRenesančný kruh (2017). Jej básne sú zaradené do mnohých antológií, hlavne na Slovensku. Netreba, samozrejme, zabúdať ani na básne uverejnené vzborníkoch ačasopisoch, predovšetkým na nadlacký zborník Variácie anovosadský časopis Nový život, ale aj inde. Neveľký počet básnických zbierok, ktomu ešte rozsahovo útlych asviditeľnými časovými medzerami vpublikovaní. Pred jej prvotinou Knihy rozlúčok vRumunsku vyšla spoločná zbierka Ondreja Štefanka aIvana Miroslava Ambruša Dva hlasy (1977), Štefanko samostatne publikoval zbierky Stojím pred domom (1980) aRozpaky (1983) aAmbruš Za cenu žitia (1981) aDievča noci (1984). Vo svojej prvej básnickej zbierke je Dagmar Anoca bližšia kAmbrušovmu lyrizmu než Štefankovej, vpodstate reflexívnej rôznorodosti. Ale hneď je jasné, že jej lyrizmus je svojrázny: zbierka obsahuje 84 básní bez titulov atakmer všetky majú podobu oslovenia vsúlade stitulom, rozlúčky so subjektom ty. Bezpochyby sú to ľúbostné básne, ale ich emocionálnosť je akosi tlmená, plná zámlk, obsah zraneného lyrického subjektu sa na povrch básnickej výpovede dostáva len po hranicu, ktorá neprepúšťa silnejší prúd citového vzplanutia azranenia. Dá sa povedať, že poetka vprvej zbierke, významovo atypologicky veľavravným titulom, Knihy rozlúčok, emocionalitu tlmila, avdruhej, vSynonymii, sa citového obsahu takmer zriekla. Ale iba navonok, hoci celkom iste básne ztejto zbierky môžu byť školským príkladom reflexívnej poézie. Poetka si vdruhej zbierke zvolila gnómický spôsob básnického vyjadrovania, čo je azda najvýraznejší vývinovo-typologický posun od prvej básnickej zbierky. Niektoré výrazové atextotvorné prvky napovedajú, že sa poetka vzdala lyrickosti, ktorá napĺňala celý významový apoznávací priestor jej básnickej prvotiny. Ale iba navonok, je to len určitý druh ochrannej masky, lebo svojráznym spôsobom je nasiaknutý celkový básnický svet Synonymie. Vzbierke určite je menej, dokonca takmer niet, ty oslovení, emocionalita je teraz prejavom lyrického subjektu („Vybrala by som zo seba / lipové šaty. / Voňavé / vhrubej disperzii“.) Napokon, vtejto zbierke sú aj tie tri básne, Ohrozenie, Ó, Achilles... aMájový dážď...
Vtretej zbierke Ročné obdobia je Dagmar Anoca znovu „nová“, vznamení badateľného odklonu jednak od typológie Kníh rozlúčok ajednak aj od Synonymie. Už na základe názvu možno predpokladať, že to budú básne tematicko-motivické; jarné, letné, jesenné azimné. Nemožno síce tvrdiť, že motívy prírody vAnocinej predchádzajúcich zbierkach neboli prítomné, no vkaždom prípade neboli také „básňotvorné“ ako vtejto zbierke. Autorský subjekt vtýchto básňach sprírodnými motívmi (v najširšom zmysle) sa nevdojak dostáva do pozície pozorovateľa, vširokom rozkmite síce, od celkom nestranného po naplno zúčastneného vdianí, ktoré prebieha mimo neho, ale vpodstate je obmedzený rozsahom toho diania. Kročným obdobiam sa viažu kanonizované sémantémy, ku ktorým sa autorka jednak prikláňa ajednak sa snaží ich narušiť. Akoby vnej prebiehal spor medzi sakrálnym aprofánnym – na jednej strane jarný dážď sa prejavuje ako milenec („vybehnem od jeho dlane“), ale hneď za tým sa zjaví deziluzívne uvedomenie, že „dážď je len H2“.
Po dlhšom časovom úseku, už vnovom storočí, Dagmar Anoca uverejnila básnické zbierky Stratený archetyp (2014) aRenesančný kruh (2017). To neznamená, že počas tejto publikačnej medzery, pokiaľ ide opoéziu, nebola tvorivo činná – sústredila sa na práce literárnokritické aliterárnovedné, na literatúru pre deti. Zhruba možno povedať, že uvedené básnické zbierky najviac nadväzujú na celkovú epistému Synonymie. Je však celkom nepopierateľné, že sa teraz poetka výrazne priklonila kugnómickému výrazovému avýznamovému básnickému prehovoru. Keď nezabúdame na taktiež výrazný príklon karchetypom amýtom avšetko spolu s gnómickosťou, priam sa núkajú súvislosti apríbuznosti sbásnickou tvorbou Viery Benkovej. Medzi dvoma poetkami existuje viacero styčných bodov, ale aj podstatný rozdiel vstvárňovaní mytologém aarchetypov. Benkovej tvarovací postup najčastejšie sa prejavuje ako idylizácia/poetizácia anásledná sakralizácia, zatiaľ čo Anocin sakrálne sémantémy mýtov aarchetypov smeruje k profanizácii. Vbásnickej zbierke Stratený archetyp, ktorá je, mimochodom, najrozsiahlejšia čo do počtu strán apočtu osobitných básnických prehovorov, nezriedkavé sú oxymorické, synestetické avôbec kontrastné básnické pomenovania, dokonca aj dysfemizmy, ba aj hovorová lexika. V tom všetkom možno sledovať rozličné veršové astrofické formy – vcykle Jesenné japonérie stretneme trojveršové básne, pripomínajúce haiku (nie síce vtvare 5 – 7 – 5 slabík). To znamená, že vStratenom archetype sú básnické výpovede, aké predtým vjej tvorbe neexistovali; napríklad aj sonet: vcykle Perfektibilné sonety ainé verše je 16 sonetov atri „iné verše“. Tých 16 Anociných sonetov nie je iba príspevok ktomuto nie veľmi častému strofickému útvaru vslovenskej dolnozemskej poézii. Ich tematika je rozličná, nemienime ich teraz dôkladnejšie rozoberať, ale aj bez toho vidno, že sú vznamení ubúdania života, predtuchou smrti. Vsonete Hranica Ije to priamo explikované veršom: „Doháram na hrsť popola“. Na zadnej strane obálky sú aj slová Michala Babinku: „Dagmar Mária Anoca [...] otvára otázku nášho poznania eschatologických problémov. Vsugestívnych otázkach jej lyrického agensu sa vyjadruje tragické poznanie človekovho pohybu na zemi. Anoca postavila svoju báseň na konfrontácii troch momentov: mýtického heroického kontextu, lyrické prehovoru atragického prežívania témy smrti.“ Vtomto poslednom stojí po boku Michala Babiakavjeho poslednom tvorivom období, najmä vcykle Príchodzí sa nevracajú avzbierke Majster, dielo, ty (za jeho života nepublikovanej).
Hoci mienim, že vstredobode tvorivej osobnosti Dagmar Márie Anocy bola poézia, to neznamená, že iné jej záujmy nie sú dôležité. Časté sú príklady, že sa autori sprimárnou básnickou orientáciou vyskúšajú aj vprozaickej tvorbe – slovenskej vojvodinskej literatúre medzi takých autorov patria Ján Labáth, Viera Benková, Víťazoslav Hronec, Zlatko Benka. Aj Dagmar Anoca uverejnila dve knihy próz – Kniha príbehov alebo poltóny (1988) aܱäčšԾԲ (2001). Ktrom novelám zprvej knihy – Skúška, Rovnováha aCesta – vdruhej knihe priradila kratšie prozaické útvary rozličného tematického ažánrového zamerania. Keď básnici píšu prózu, takmer spravidla sa do narácia vtesnajú básnické výrazové kvality; tak je to vjednej časti próz Labáthových, Benkovej, Hroncových, Benkových. Keď Dagmar Anoca písala prózu, akoby vsebe pritlmila poetku, ak samozrejme abstrahujeme celkovú tvorivú invenciu. Nepriklonila sa ani ktypu rustikálnej realistickej prózy, ktorá všade na slovenskej Dolnej zemy bola tradičná. Jej prózu vpodstate typologicky a žánrovo určuje narácia psychologických prienikov do vnútorného sveta postáv.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že próza vtvorbe Dagmar Anocy, ako aj literatúra pre deti (Knižka pre prvákov, 1982, aKde bolo, tam bolo...1997), je druhoradým tvorivým experimentom, ale tí, ktorí ju poznali vedia, že kvšetkému pristupovala sveľkým anezištným tvorivým zanietením: literatúra jej nebola povolaním, ale životnou náplňou, nebola vnej, totiž vliteratúre, iba „vo dňoch sviatočných“, bola jej duchovným „chlebom každodenným“.
Dagmar Mária Anoca, tvorkyňa ainterpretka... Interpretovala literatúru stále, vzačiatočnom období „nadlackého fenoménu“ (pomenovanie Petra Andrušku), popri Ondrejovi Štefankovi, hádam presnejšie: spolu sOndrejom Štefankom, bola vedúcou literárnou kritičkou. Písala ovšetkých slovenských knižných vydaniach vRumunsku, ale aj širšie slovenských dolnozemských aslovenských, vzborníkoch Variácie, Paralelné zrkadlá – Oglinzi paralel, včasopisoch Naše snahy, Dolnozemský Slovák, aj viných na Dolnej zemi ana Slovensku. Starostlivý Ondrej Štefanko sa postaral, aby jej písanie oliteratúre dostalo knižnú podobu. Tak vyšli jej knihy Hľadanie sférického priestoru /(1997), Literárne reflexie (1997) aSlovenská literatúra vRumunsku (2002, 2011). Prvá kniha je prevažne literárnokritická, vdruhej popri literárnych kritikách sú aj texty literárnohistorické akomparatistické atretia je literárnohistorická akultúrnohistorická. Vliterárnych kritikách vknihe Hľadanie sférického priestoru je dôkladne nielen zmapovaná, ale aj interpretovaná slovenská literatúra vRumunsku, samozrejme do roku vydania knihy. Slovenskú literatúru vRumunsku chápe ako umelecký prejav, anie ako prostriedok zachovania národnej identity. Vknihe je až desať rozsahom neveľkých textov oOndrejovi Štefankovi, ktoré sú dobrým základom pre monografické spracovanie celkovej tvorby tohto autora, bezpochyby jednej zvedúcich osobností vslovenskom dolnozemskom kontexte od 80-tych rokov minulého storočia po jeho náhlu smrť vroku 2008.
Kritické čítanie literatúry (termín, ku ktorému sa priklonil Adam Svetlík, namiesto termínu literárna veda), Dagmar Márie Anocy je vpodstate esejistické, vtom zmysle, že sa nevyhýba osobným názorom apochybnostiam, dokonca aj pochybnostiam voči sebe samej ako recipientke. Vyznáva sa zo svojich literárnych lások k slovenským asvetovým autorom, kde sa najviac prejavuje esejistická výpovedná náplň. Jej záujmy sú však rôznorodé, čo sa ešte viacej prejavuje vďalšej knihe, Literárne reflexie. Jadrom tejto knihy, dá sa povedať, sú štyri štúdie oMilovi Urbanovi, základom ktorých je autorkina dizertačná práca Jazyk aštýl Mila Urbana vkomparačnom kontexte. Okrem kratších textov vLiterárnych reflexiách sú aj literárnohistorické štúdie o Seberíniho románe Slováci asloboda, onadlackom diele Jozefa Gregora Tajovského (Ondrej Štefanko pripravil na vydanie Tajovského prózy adrámy snadlackou tematikou anazval ho Jozef Gregor Nadlacký), oPetrovi Suchánskom. Dôležité sú aj jej posudky prekladov slovenských autorov do rumunčiny arumunských autorov do slovenčiny.
Už zuvedeného vidno, že Dagmar Anocová, podobne ako aj väčšina dolnozemských dejateľov, vkritickom čítaní literatúry nemohla užšie vyhraniť na jeden typ literárnovednej výpovede, ale nielen podľa potreby, ale aj zvlastného rozhodnutia bola aj literárnou kritičkou, aj teoretičkou, aj historičkou. Na dôvažok, zpovolania vysokoškolskej pedagogičky na Fakulte cudzích jazykov vBukurešti, pribudla jej aj jazyková problematika – okrem knihy Fonetika afonológia slovenčiny (1998) vjej bibliografii je aj väčší počet lingvisticky zameraných textov.
Ale ako literárna akultúrna historička sa prejavila vmonografii Slovenská literarúra vRumunsku. Bez preháňania, monografia je kapitálne dielo nielen vkontexte slovenskej enklávy vRumunsku, ale aj širšie. Je to dôkladné kultúrnohistorické aliterárnohistorické diela – ojeho význame svedčí aj druhé vydanie zroku 2011. Do obsahu týchto dejín logicky patrí aj tvorbe samej autorky; preto na výzvu Ondreja Štefanku som ako doslov do knihy Slovenská literatúra vRumunsku napísal stať Skice ktvorivej podobizni Dagmar Márie Anocy.
Je samozrejmé, že Dagmar Anoca bola tvorivo činná aj vo výskumoch širokého spektra slovakistickej problematiky. Svedčí otom jej kniha Slovacica miscellanea (2012), do ktorej sú zaradené kratšie arozsiahlejšie texty ojazyku, kultúre, literatúre. Esej Jadvigin vankúšik najprv uverejnila včasopise Dolnozemský Slovák auž vtedy som si ešte viac uvedomil intelektuálnu vnímavosť ainventívnosť Dagmar Anocy. Slovenský preklad románu Pála Zavadu vyšiel vroku 1999; nie som si istý, čo ho interpretka čítala vmaďarčine, alebo vpreklade, ale vtexte uvádza aj náhľady maďarskej literárnej kritiky...
Dielo Dagmar Márie Anocy je uzavreté, ale osobnosť človeka sa neprejavuje iba v napísanom. Od konca osemdesiatych rokov minulého storočia datujú častejšie stretnutia vtedy mladých literárnych snaživcov zRumunska, Juhoslávie/Vojvodiny, Maďarska, zo Slovenska vBratislave, Martine, Nitre, Budapešti, Segedíne, Békešskej Čabe, Nadlaku, vNovom Sade, vBáčskom Petrovci atakmer vždy bola prítomná aj ona, áš, Dagmar Mária Anoca.
Nezabudnuteľná...
Michal Harpáň
