ղľáԾ
Kým beletria je náročná na odstup aodborné práce vyžadujú výskum, vesejach arozhovoroch možno myšlienky, udalosti či ľudí reflektovať bezprostredne, a preto reagujú na aktuálne dianie najpohotovejšie. Tie z roku 2021 mojim očakávaniam nevyhoveli, no ani ma nesklamali.
Ak by sme predpokladali, že práve vknižnej publicistike sa začne proces spracovávania posledných rokov, vktorých sa kríza znormalizovala natoľko, že je až takmer nenáležité nazývať ich mimoriadnymi, rok 2021 by vtejto oblasti našim očakávaniam nevyhovel. Zámerne nepíšem, že by ich sklamal, pretože na to nie je dôvod: aj keď boli témy pandémie, sociálno-politických turbulencií či prehlbujúcej sa klimatickej krízy vo vlaňajšejknižnej publicistike zastúpené len marginálne, možno je to len dobre, pretože namiesto nich sa slovenskí autori chopili nielen fundamentálnych otázok ľudskosti, ale vrátili sa aj do svojej osobnej alebo kolektívnej minulosti, uvažovali nad priestorom, vktorom žijeme, a v dialógoch reflektovali súčasnú kultúru aj tradíciu, na ktorú nadväzuje, voči ktorej sa vymedzuje alebo na ktorú jednoducho – zabúda.
Vistom zmysle tak možno napísať, že návraty do minulosti, nadčasovosť atakpovediac „základné“ témy charakterizujú esejistiku arozhovory roku 2021 nie napriek intenzívnemu dianiu vobdobí posledných rokov, ale práve preň. Vsúvislosti scholerovou epidémiou anáboženským prenasledovaním, ktoré začiatkom sedemnásteho storočia prežil Juraj Tranovský, zostavovateľ evanjelického kancionálu Cithara sanctorum, oňom Zbigniew Machej napísal: „Skutočnosť mu pripadala ako priepasť, ku ktorej pasoval len apokalyptický kľúč.“ Koľkí takýto pocit majú dnes, lenže na rozdiel od Tranovského už často bez nádeje na život po živote (v akomkoľvek význame), bez nádeje, že po kolapse by mohlo prísť niečo nové alepšie? Je pochopiteľné, že práve vtakomto období sa vraciame kzákladom, overujeme ich nosnosť aspytujeme zmysel toho, čo je na nich postavené. Viaceré zkníh, oktorých budete čítať na nasledujúcich stránkach, podobné otázky podnecujú, sprevádzajú pri premýšľaní nad odpoveďami aniektoré knim aj priamo vedú.
Pätnásť hodnotených kníh je možné rozdeliť do troch kategórií; prvou sú rozhovory, ku ktorým pripájam aj jeden rozhovor, aký človek vedie sám so sebou – denník, druhou je esejistika apublicistika na spoločenské afilozofické témy anáplňou poslednej kategórie sú eseje či odborné texty skultúrno-umeleckou tematikou. Toto vymedzenie je len orientačné, pretože prestupovanie tém aspôsobov ich spracovania je vprípade knižnej publicistiky hádam ešte frekventovanejšie, než je to pri literatúre ziných okruhov. Nejde pritom len oprienik medzi tematickým zábermi, ale aj medzi umeleckými druhmi, ako to demonštruje prvá zhodnotených kníh zokruhu esejistiky arozhovorov slovenského knižného roku 2021.
Rozhovory (a jeden denník)
Interview Jany Sunderman sKristínou Kúdelovou (Petit Press) „o tom, aké sú filmové hviezdy naozaj,“ je knihou rozhovorov orozhovoroch. Dvanásť kapitol tu korešponduje sdvanástimi rozhovormi, ktoré Kristína Kúdelová viedla na rôznych filmových festivaloch, aich trinástimi respondentmi, známymi hercami a režisérmi.
Hoci podtitul knihy naznačuje, že ponúkne pravdu ocelebritách známych zobrazoviek či filmových plátien, nejde vpravom zmysle obulvár. Väčšmi než osenzácie ašpekulácie tu ide ovnímanie anázory autoriek. Prostredníctvom Interview je možné nahliadnuť až do dvoch zákulisí – tak práce filmových žurnalistov, ako aj filmových festivalov aich protagonistov. Sympatickým rozhodnutím je pozhovárať sa aj orozhovoroch, ktoré sa nepodarili alebo neboli príjemné. Naopak, vknihe veľmi chýbajú samotné rozhovory, oktorých je reč ana ktoré text odkazuje. Keby boli do knihy zaradené, bola by síce očosi objemnejšia, zaiste však aj úplnejšia.
Ak by bolo možné rozhovory ztejto knihy pripodobniť kliterárnemu žánru, najvýstižnejšia by bola asi črta: krátka próza, skica očloveku či udalosti. Vtomto zmysle ide onenáročné čítanie, ktoré síce má príležitostný presah kvšeobecnejšej výpovedi otom-ktorom umelcovi či k pozorovaniu premien práce novinárov, vprvom rade však ostáva ľahkou (bez toho, aby som to myslel znevažujúco) konverzáciou dvoch ľudí, ktorí prostredníctvom svojej profesie nemajú kfilmu blízko len obrazne, ale aj doslovne.
Ostatným príspevkom do renomovanej edície knižných rozhovorov Literárneho informačného centra je interview, ktoré podnikol Anton Baláž sliterárnym vedcom Tiborom Žilkom avyšlo pod názvom Dar abremeno dvojitej identity. Tento titul odkazuje na dvojdomosť Tibora Žilku, ktorý sa narodil na slovensko-maďarskom pohraničí, píše ahovorí voboch jazykoch aakademicky pôsobil na univerzitách na Slovensku ivMaďarsku.
Na rozdiel od zvyšných knižných rozhovorov venovaných jednej osobnosti vzábere tohto hodnotenia sa Antonovi Balážovi podarilo pripraviť vyvážené dielo, vktorom majú otázky aj odpovede primeraný rozsah aj mieru všeobecnosti/konkrétnosti. Tibor Žilka rozpráva pútavo aj svtipom, vdialógu dvoch literátov sa prirodzene prelína osobné so spoločenským arespondent tu nehovorí len osebe, ale aj oľuďoch, ktorí mu boli osobne či profesijne blízki. Ak sa Anton Baláž obracia na svojho partnera vrozhovore s tým, že „[d]nešní mladí literárni vedci by ti mohli zrejme závidieť, že počas štúdia slovenčiny amaďarčiny na FiF UK vBratislave boli tvojimi spolužiakmi dnes už uznávané osobnosti modernej slovenskej literatúry Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Dušan Kužel, básnik Ján Šimonovič, literárny historik Rudolf Chmel“ (s. 33), naznačuje tým čosi ointelektuálnom prostredí, ktoré Tibora Žilku formovalo. Jeho vedeckú aj organizačnú prácu Baláž vrozhovore približuje súbežne sdianím vŽilkovom súkromnom živote, vďaka čomu je kniha relevantná nielen pre literárnych vedcov, ale aj pre kohokoľvek so záujmom oslovensko-maďarské vzťahy či moderné slovenské dejiny. Peripetie na akademickej pôde zapríčinené normalizáciou aniektoré jej bizarnosti, oktorých Tibor Žilka hovorí, vypovedajú napríklad oobdobí sedemdesiatych rokov omnoho plastickejšie aprenikavejšie než mnohé publicistické aumelecké klišé spojené sreflexiou tohto obdobia.
Ak niekto trpí komplexom kolektívnej menejcennosti, že naša veda nemôže dosahovať svetovú úroveň, rozprávanie Tibora Žilku by ho mohlo presvedčiť, že môže, dosahuje aaj historicky dosahovala – ato nielen vprírodných či technických vedách, ale aj tých humanitných. Hoci sa množstvo okolností od čias prvých veľkých úspechov Kabinetu literárnej komunikácie výrazne zmenilo, spomienky na jeho vznik aprácu vprvých rokoch po založení sú napriek početným peripetiám povzbudzujúcim čítaním aj po polstoročí existencie tohto pracoviska. Stránky Daru abremena dvojitej identity však predstavujú viac než len kulisy toho, čím Tibor Žilka obohatil uvažovanie o slovenskej amaďarskej literatúre.
Historik Dušan Kováč je jediným človekom, ktorý sa ako respondent vknižných rozhovoroch vzábere tohto hodnotenia vyskytuje až dvakrát: kratší rozhovor sním vo svojej knihe viedol Peter Škorňa, ale celú publikáciu mu venoval kolega – historik Miroslav Michela. Názov knihy, Na ceste kpoznaniu (Hadart), zodpovedá jej štruktúre; knižné interview sa člení do troch blokov – Prebúdzanie záujmu, Profesionálny historik aOpísaní slovenských dejín – ktoré nie úplne priliehajú ktéme rozhovoru, ako je uvedená vpodtitule, teda „o slovenskom dejepisectve“. Rozhovor je sčasti životopisný aostáva tak kdesi na „polceste k poznaniu“ Dušana Kováča ako osoby, nielen dejepiseckej osobnosti.
Sumár odborných, organizačných avedeckých aktivít Dušana Kováča zneho robí neprehliadnuteľnú postavu súčasnej slovenskej historiografie azároveň predstavuje garanciu, že vtomto prípade nepôjde oknihu, ktorá by si vystačila s prívlastkom „zaujímavá“; nevzbudzuje totiž len pozornosť, ale vo svojom celku aj súhlas anesúhlas súčasne – vzávislosti od toho, očom práve Dušan Kováč rozpráva. Vnázoroch na masové demonštrácie či možnosti intelektuála byť tribúnom je vyhranený, pri uvažovaní nad tým, či sa vedu podarilo zbaviť ideológie, zdržanlivý, pri konštatovaní fatálneho podcenenia dôležitosti spoločenských vied kategorický – azároveň presvedčivý. Osobitú hodnotu rozhovoru dodáva skutočnosť, že Dušan Kováč študoval všesťdesiatych rokoch, vHistorickom ústave SAV pracoval vobdobí neskorej normalizácie apo roku 1989 prevádzal tento ústav ako jeho novozvolený riaditeľ do nových spoločenských pomerov, čiže na reflexiu posledných desaťročí slovenského dejepisectva je povolaný hneď dvojnásobne – ako historik aj priamy účastník aspolutvorca jeho dejín.
Množstvo dotknutých historických aj metahistorických problémov vknihe je natoľko veľké, až sa zdá, že text ubieha až prirýchlo amnohé ostáva nedopovedané – či skôr neopýtané. Neraz sa zdá, že tá-ktorá odpoveď by si žiadala jednu-dve nadväzujúce otázky. Členenie jednotlivých blokov na tematické (pod)kapitoly sa zdá buď príliš detailné, alebo rozvrhnuté nevhodne, keďže kapitola Šport aturistika má bezmála dve strany avtakomto rozsahu by aj pri inej koncepcii knihy bola opomenuteľná. Knižnému rozhovoru sDušanom Kováčom by tak pristala dôslednejšia voľba medzi tým, či je predmetom záujmu samotný respondent alebo slovenské dejepisectvo, čím by zároveň vznikol priestor pre viac detailov buď zosobného života, alebo z (meta)historickej problematiky. Možné je, samozrejme, kombinovať oboje, potom však na výrazne väčšej ploche. Keď sa stretnú dvaja erudovaní historici achcú hovoriť nielen odejinách, ale aj o dejinách dejín, osobnom aprofesijnom živote asúčasnej spoločnosti, potrebujú jednoducho viac priestoru – alebo užší výber tém.
Nie je to len kvantitou, tým, že kniha rozhovorov Odklínanie ticha (Perfekt) je jedinou spomedzi hodnotených, ktorá je súborom interview srozličnými respondentmi. Jej autor, pýtajúci sa Peter Škorňa, pôsobí ako rutinér, avšak vpozitívnom zmysle slova. Žáner rozhovoru má zvládnutý akaždého zo svojich respondentov oslovuje snáležitou prípravou apoučene. Kniha obsahuje rozhovory shercami, dramatikmi, výtvarníkmi aďalšími umelcami, ale aj s náčelníkom lesoochranárskeho združenia, historikom ahokejovým trénerom. Ide onesystematický výber, no čitateľovi, ktorého nezaujíma špecifická téma achce sa napríklad pre všeobecný prehľad oboznámiť suvažovaním ľudí, ktorí vynikli vo svojom odbore, to nemusí prekážať.
Otázky sú nekonfrontačné asúvisia predovšetkým sprofesiou respondenta; ak príde reč na osobný život, spravidla vúzkej súvislosti sprácou. Objektívne síce niektoré dopyty môžu pôsobiť sugestívne či mierne moralizačne, sumárne však nepôsobia rušivo ačo je dôležité – autor reaguje na odpovede svojho partnera vdialógu asvojimi ďalšími otázkami ho usmerňuje ďalej.
Emil Horváth vprvom rozhovore knihy tvrdí: „Nechcem moralizovať, ale mnohí ľudia sa práve dialógu nemajú kde naučiť. Nevidia to vrodine, vškole aani vspoločnosti.“ (s. 24) Aj to môže byť dôvodom, prečo siahnuť po Odklínaní ticha – naučiť sa pýtať sa. Isteže, zmysel to má len vtedy, ak je zvládnutie „techniky“ rozhovoru podmienené túžbou čosi sa odruhom človeku dozvedieť. Tá sa síce naučiť nedá, ale čítanie jej vzbudeniu či posilneniu môže výrazne pomôcť.
Snovým knižným rozhovorom sa vlani ohlásil aj „matador“ žánru Ján Štrasser vtandeme so sociológom, spisovateľom,publicistom, bývalým veľvyslancom SR vUSA apolitickým poradcom dvoch prezidentov Martinom Bútorom (Slovart).
Veľkorysý priestor vyše tristo strán umožnil Jánovi Štrasserovi pýtať sa veľmi detailne, čo na jednej strane umožňuje do hĺbky sa venovať rozličným spoločenským témam ahovoriť onich zosobného aj odborného hľadiska, na druhej strane však najmä vzávere knihy vzniká dojem, že už nie je čo sa pýtať alebo že nastávarozptyl predchádzajúcej sústredenosti, pretože tematické celky sa stále skracujú, nadväznosť sa stráca anapokon padajú aj otázky vkontexte celého rozhovoru buď úplne banálne azbytočné – „Máš vzťah kautám?“ (s. 300), alebo tak komplexné, že na ne vrámci široko koncipovaného rozhovoru nie je možné adekvátne odpovedať, na čo napokon vsúvislosti sotázkou oeutanázii upozorňuje aj samotný respondent. Problémom na strane pýtajúceho sa je aj sugestívnosť, ktorá sa najflagrantnejšie prejavuje na troch stranách (!) otázok venovaných „ideológii, ktorá celý spoločenský vývin západnej civilizácie vykladá ako dejiny belochov ako utláčateľov“ (s. 199), voči ktorej je Ján Štrasser evidentne prinajmenšom polemický. Je to jeho dobré právo, možno však pochybovať otom, či pre túto implicitnú polemiku zvolil vhodný priestor arozsah.
Rozhovor Jána Štrassera sMartinom Bútorom je spomedzi všetkých hodnotených rozhovorov najbezprostrednejší, najmenej formálny, z pozície pýtajúceho sa najsubjektívnejší a najosobnejší. Napriek vyššie uvedeným výhradám je kniha informačne cenným čítaním nielen pre tých, ktorí sú „liberálne zmýšľajúci“ podobne ako jej protagonista (s. 243), ale pre každého, kto chce porozumieť vývoju Slovenska po roku 1989;zvlášť jeho ekonomicko-politickej transformácii aprocesom,okolnostiam asúvislostiam proatlantického aproamerického nasmerovania slovenskej zahraničnej politiky.
„[K]ritika má byť subjektívna. Amá sa ktomu hlásiť. Kritik hovorí za seba. Ani za publikum, ani za nijakú sociálnu vrstvu, ani za národ,“ (s. 172) píše vjednom zo svojich zápiskov Milan Lasica. Pokúsim sa teda vyhovieť jeho požiadavke vreflexii jeho denníkov zrokov 2009 – 2015, ktoré vyšli vo veľkom aobjemnom formáte spoločne svýtvarnými denníkmi Mareka Ormandíka.
Vknihe Vkrátkosti (Slovart) je najsústavnejšie zachytený rok 2009, počas ktorého Milan Lasica zaznamenáva nielen súdobé udalosti, ale aj svoje názory na ne, vracia sa do minulosti ksvojej rodine aj ku kolegom, píše okultúre aumeleckých dielach, ktoré ho oslovili. Ak čitateľ očakáva inteligentnú komiku, akou sa ich autor preslávil, zaiste nebude sklamaný, ich náplňou však zďaleka nie sú len bonmoty avýborné pointy, ale aj vážnejšie časti, ktoré sú tak osobné (napríklad spomienky na otca), ako aj spoločenské.
Ak človek ešte za svojho života zvažuje vydať svoje denníky, ponúkajú sa mu tri možnosti: 1. vydať ich vzáujme zachovania autenticity bezo zmeny tak, ako boli napísané; 2. neustúpiť zautenticity, no súčasne si uvedomiť, že nie každý súkromný text je vhodný na zverejnenie, apreto nechať denníky jednoducho vzásuvke; 3. zohľadniť, že súkromné texty sa vydaním stanú verejnými aako také ich náležite upraviť alebo vyselektovať. Na poslednú možnosť som myslel napríklad pri čítaní tých záznamov, vktorých Milan Lasica vnie práve komickom móde označuje Čiernu nad Tisou za najväčšiu „dieru“, akú kedy videl (s. 97), amestečká Bruntál aZábřeh na severnej Morave za „úplnú prdel sveta“ (s. 166). Jedna vec je myslieť si svoje, zapísať to pre seba alebo povedať vsúkromných rozhovoroch, druhá vec však je vyjsť stým na verejnosť.
„Denníkový“ Lasica je vo svojich postojoch aj v expresívnom jazyku veľmi osobitý a rozhodne nebude po chuti všetkým, ako však píše sám, „hľadať za každú cenu niečo, čo budeme oslavovať všetci spoločne ajednoznačne, je pravdepodobne kontraproduktívne“. (s. 43)Súctou kslovám majstra komiky – anemu samotnému – tak neskladám zpozície vyžiadanej subjektívnej reflexie falošné komplimenty arád sa od jeho denníkov vraciam knedávno vydaným súborným hrám L+S.
Spoločenská afilozofická esejistika a publicistika
Ak bolo pri niektorých predchádzajúcich knihách nutné konštatovať akúsi vágnosť ich (pod)titulov, rozhodne nejde oprípad Planéty na rázcestí (VSSS) spodtitulom Eseje spoza pandemicko-literárnej opony oZemi ajej deťoch skamenným srdcom. Publikácia snajhoršou grafickou úpravou spomedzi hodnotených kníh stojí za pozornosť väčšmi vnútri než na povrchu: jedenásť esejí vychádza vždy známetu odlišného literárneho textu, ktorý autor usúvzťažňuje sfilozofiou, politikou, publicistikou, so spoločenskými vedami aaktuálnym dianím; ide oveľmi produktívne poňatie žánru, pretože jednotlivé textové vstupy sa vzájomne osvetľujú asvoje pôsobenie umocňujú, nie oslabujú, ako sa nazdávajú tí, ktorí radia literatúru čítať vizolácii od akéhokoľvek kontextu. Každá zesejí Pavla Dinku je na samostatnej strane uvedená citátom znej samej (načo?) aukončená farebnou reprodukciou výtvarného diela, otočenou raz horizontálne araz vertikálne, so zdrojom uvedeným ako odkaz zvyhľadávania vGoogle alebo na pevný disk (zrejme autorovho) počítača.
Planéta na rázcestí nie je čítaním pre „ľudí, ktorí nikdy nemali nijaký nepovolený názor“ (s. 114), ostatní však majú vysokú šancu, že si vnej pre seba nájdu čosi, čo povzbudí ich myslenie, aby siuvedomili rozpory dominantného ekonomického apolitického systému, ktoré sa za pandémie vyostrili avyjasnili, alebo jednoducho možnosti, ako by sme mohli žiť inak: „Budúcnosť patrí spájaniu (najmä vboji proti pandémii), patrí spojenectvu na celej zemeguli, úprimnému, čestnému, očistenému od rozpínavosti, od úsilia vládnuť nad inými – nielen vľudskej ríši, ale ivprírode ako celku.“ (s. 125)
K„hľadaniu ľudskosti vdobe médií, technológií avedy“, ako znie podtitul knihy Bližšie ksebe (N press), pozýva aj jej autor Ján Markoš. Na otázku „o čom kniha je“ by vtomto prípade bolo náročné odpovedať, pretože pokrýva témy od dvoch podôb tela cez hranice našej vnútornej slobody či racionalitu a empatiu až po hierarchiu sveta achuť posvätného; aj ľudskosť ako takú je jednoduchšie definovať tým, čo knej náleží než akousi jej podstatou. Ide o „dobrodružnú výpravu za hranice vedy, výpravu do ľudského, subjektívneho sveta“ (s. 18). Práve rozlíšenie medzi vedeckým, teda pravidelným, všeobecným apredvídateľným, aľudským, teda náhodným, konkrétnym anepredvídateľným, je tu kľúčové.
Kniha je atraktívna už pri letmom zalistovaní vnej: je mimoriadne bohatá na farebný vizuálny sprievod, ktorý slúži ilustratívne v úzkom vzťahu ktextu, či už ide ohistorické fotografie, reprodukcie umeleckých predmetov adiel alebo tabuľky. Publikácia pritom oslovuje nielen graficky, ale aj jazykom atým, čo sa ním sprostredkúva: „Existovať znamená byť milovaný. Byť vo vzťahu. Zaživa, ale aj po smrti. Apreto nie je správne snažiť sa pozostalých zo smútku za každú cenu vyliečiť.“ (s. 172) Dokonca až pri písaní oprečítanom si uvedomujem, sakou prekvapivou ľahkosťou aeleganciou Markoš píše onielen emočne, ale aj vedecky či filozoficky náročných témach. Popri plnom rešpektovaní vedy poukazuje na „územie mimo jej dosahu“ a „ľudskú dimenziu“, vktorej je možné sa „opäť udomácniť, zabývať“. (s. 204)Vedecké aumelecké poznanie sa teda nijako nevylučujú ani nerozchádzajú, sú ukotvené vtotožnom svete amajú spoločný široký záujem oň, len ho vnímajú asprostredkúvajú zodlišných perspektív.
Za zvlášť hodnotné možno považovať Markošove myšlienky overejnom priestore, slobode jednotlivca ajeho interakcii so svetom, ktoré sa vyskytujú naprieč celou knihou aaj keď nie sú priamo usúvzťažnené, predsa spolu úzko súvisia anielen, že konkrétnym významom napĺňajú výraz ľudskosť, ale zároveň implicitne vypovedajú otom, aké individuálne správanie akolektívne konanie túto ľudskosť podporuje aaké ju potláča. Vzácnosťou knihy je to, že pôsobí pozitívne aj bez toho, aby problémy života zjednodušovala: trápenie nerozdúchava, ale ani ho nepopiera, uznáva ho ako jednu zprirodzených súčastí ľudského bytia.
Vknižnej edícii Denníka N vyšiel aj výber zpublicistiky nebohého novinára Petra Morvaya. Zostavovateľ Roman Pataj knihu ٰDZܰó貹 koncipoval do troch hlavných častí na báze toho, kde príslušné texty vyšli apre aké publikum boli určené – Pre Česko oMaďarsku, Pre Maďarsko oSlovensku aPre Slovensko ostrednej Európe –, pričom ichdopĺňa krátkym úvodom, niekoľkými rozhovormi, ktoré Peter Morvay viedol, ajeho posledným publikovaným textom. Keďže výber obsahuje texty zvyše dvadsiatich rokov (1999 – 2020), možno vnich pozorovať nielen nedávny vývoj strednej Európy, ktorej sa Peter Morvay poučene venoval, ale aj vývoj jeho vlastného písania.
Zaujímavejšie texty sú práve tie staršie, vktorých autor prostredníctvom konkrétnych prípadov zachytáva, aký význam má pre ľudí spravodlivosť, aj keď nevyhnutne nevedie kich vlastnému obohateniu (text Robin Hood transformácie, s. 12), ako sa krajiny bývalého východného bloku stali závislými od zahraničných investorov aj za cenu komplikácií vsusedských medzinárodných vzťahoch (Na mŕtvej rieke, s. 16) alebo vývoj silnejúceho reakcionárstva pod štátnou záštitou vMaďarsku (Pomätenec svyznamenaním, s. 82). Aj keď sa Peter Morvay cítil doma pri komentovaní konkrétnych politických, spoločenských či dokonca kultúrnych udalostí (vo výbere sú zaradené aj dva jeho texty oliteratúre aknižnom veľtrhu), azda najoriginálnejší je pri všeobecnejšom uvažovaní ostrednej Európe (či ešte presnejšie krajinách V4) ao medzinárodných amedzištátnych vzťahoch vjej rámci. Vysvetľuje napríklad nielen politickú dištanciu medzi Českom aPoľskom na jednej strane aBalkánom na strane druhej, analyticky fundovane približuje, prečo aj po sto rokoch trvá medzi Slovákmi aMaďarmi nepochopenie voveci Trianonu, azhŕňa geopolitické dôvody, prečo Slovensko sleduje maďarskú politiku podozrievavo „a je zároveň najmenej odkázané na to, aby sa sMaďarskom pokúšalo okonsenzus alebo sa miernilo v kritike“. (s. 40)Za veľmi dôležitý možno považovať Morvayov postreh, že „väčšina zahraničných Maďarov mala odnepamäti iné problémy ako Budapešť“ (s. 37): vyložiť ho možno aj tak, že problémom južného Slovenska nie je primárne otázka národná, ale sociálna.
Texty Petra Morvaya zneskoršieho obdobia sa už zdajú výraznejšie ovplyvnené platformou, na ktorej boli publikované, väčšmi prítomné sú témy korupcie, východného vplyvu či autoritárskych tendencií vpolitike, pri ktorých je miera objavnosti už nižšia. Publikácia ٰDZܰó貹 bude užitočná predovšetkým pre špecifického čitateľa, ktorého zaujímajú konkrétne politické reálie slovensko-maďarských vzťahov vo vytýčenom období začiatku 21. storočia.
„Chcel by som vedieť mlčať ako básnici, aby to, čo vyslovím, bolo hodné toho, že sa raz stane počuteľným slovom,“ (s. 153) píše vjednom zo svojich päťdesiatich stĺpčekov zaradených do knihy Záhyby slov (W press) Anton Vydra. Je to už klasický paradox, že hovoriť túžia tí, čo nemajú čo povedať, amlčať tí, ktorých potrebujeme počuť. Veľa strán papiera sa popíše len preto, aby bolo čím zaplniť rubriky rozličných stĺpčekov, fejtónov akomentárov, len málo znich však hodnotu slova pozdvihne miesto toho, aby prispelo kjej inflácii. Do tohto mála patria práve Vydrove úvahy, ktoré vzávere jeho knihy dopĺňa autobiografická esej Plody vyprahnutej zeme.
Vydrov jazyk je vyoko komunikatívny aestetický, nechce však pôsobiť len ladnou formou, ale aj obsahom. Témy otáznikov, ako sú krátke texty označené vnázve tejto časti knihy, sa týkajú univerzálnych ľudských otázok, čo knihu situuje do voľného tandemu sprácou Jána Markoša Bližšie ksebe. Zďaleka pritom nejde len oproblémy života jednotlivca; Anton Vydra píše ovplyve moci na človeka ajeho slobodu, varchitektonickej metafore uvažuje oštáte, zaoberá sa premenou „musíš“ na „opováž sa nekonať tak ako my“ (s. 161). Prítomné sú aj aktuálnejšie námety, autor pôsobivo vysvetľuje, prečo by sme po pandémii nemali žiadať návrat knormálu a normalite, ale k normativite ako schopnosti normu stanovovať, nielen nasledovať; skritikou sa obracia do deväťdesiatych rokov ak smiechu nad „babkami demokratkami“; výstižne konštatuje, že „aj protikonšpiračné výstrely sú niekedy skôr vulgárnymi výstrelkami achabou argumentačnou pyrotechnikou, než snahou triezvo prijať fakt, že veci sa môžu mať aj inak ako tomu protikonšpiračný aktér sprvoti veril“ (s. 65).
Vyše tridsaťstranová záverečná esej predstavuje akúsi protiváhu krátkych úvah zjadra knihy, ponúka priebežné trasovanie života autora (na rekapituláciu by bolo príliš skoro), nie však exhibične egocentricky, ale skôr vo všemožných konšteláciách strajektóriou ponovembrovej spoločnosti. Sporadické estetické nedostatky nezastierajú celkovú hodnotu knihy, podľa ktorej by bolo možné vyučovať písanie (filozofických) stĺpčekov; ešte príjemnejšie však je ich čítať.
Kultúrno-umelecká esejistika aodborné práce
„V našej rodine sa na rozprávačov arozprávania držalo aodobrých rozprávačoch sa aj dlho hovorilo,“ (s. 194) píše spisovateľka, ktorá touto vetou do veľkej miery charakterizuje svoje vlastné dielo, anebolo by divu, ak by ju čitateľ, ktorý sním má skúsenosť, podľa tejto vety aj rozpoznal. Nemôže to byť nik iný než Veronika Šikulová sjej druhou najnovšou knihou (pretože medzičasom stihla vyjsť ďalšia) Radosti adni (LIC), ktorá je zbierkou krátkych rozprávaní, postrehov zo všedných dní, spomienok na blízkych aliterárnych esejí.
Vsúlade snázvom knihy by bolo možné na otázku, očom kniha je, odpovedať tak, že je ovšeličom, čo má Veronika Šikulová rada. Však jej prvá veta sa začína: „Mám rada sneh, šalát, klinčeky, smotanu, syr, papriky, mandle, lusky, vôňu dulí airisov...“ (s. 7) apokračuje dlho, lebo podľa toho, očo aako sa autorka delí, má toho rada naozaj mnoho. Je to skrátka vášnivý vzťah ksvetu, voči ktorému nezaostáva ani Šikulovej jazyk – ato ani vpestrosti, ani vuvravenosti. Sú ľudia, ktorí na jej písanie nedajú dopustiť, aj takí, ktorí si ho dokážu odpustiť, ale sotva možno spochybniť, že ide vždy oliteratúru, ktorá je jednoducho svoja – ako témami amotívmi, tak aj štýlom. Zo všetkých mysliteľných prívlastkov, ktorými by Šikulovej texty bolo možné charakterizovať, sa mi vmysli do popredia tlačí jeden: jej literatúra je ľܻԲá, ako to dokumentuje sumár mien zkaždej strany, ktorý je uvedený vždy na jej spodku. Nebohí si tu podávajú ruky so živými, cudzinci stoja vrade riadku hneď za miestnymi, hrá sa tu, píše aj maľuje jedno cez druhé anapodiv vharmónii. Ak Veronika Šikulová cituje Emersonov verš „jedného dňa by sa mali všetci zoznámiť“ (s. 20), svojou knihou ho vlastne realizuje.
Kratšie, samostatné texty Veronike Šikulovej pristanú, je vnich lepšia než vo svojom predvlaňajšom nerománe Tremolo ostinato, pretože nutnosť predsa len väčšej vecnosti vkratších tematických textoch kompenzuje kvetnatosť (zeleninatosť, vôňatosť, miestnatosť...) jej vyjadrovania.
So superlatívmi je potrebné vždy pracovať nanajvýš opatrne, ak by sme sa však chceli alibisticky schovať za oficiálne pocty, Alexandra Matušku by bolo možné označiť za najväčšieho slovenského literárneho kritika. Jeho brilantné polemiky napísané vycibreným jazykom upútajú apobavia aj čitateľov, ktorí oich literárnom merite veľa nevedia. Práve sporom mladého Alexandra Matušku je venovaná monografia Magdaleny Bystrzak Kritik vspoločnosti (Veda).
Autorka sa venuje polemikám, do ktorých bol Alexander Matuška buď zapojený, alebo ich inicioval, adopĺňa ich nielen rámcujúcim úvodom azáverom, ale aj kontextualizačným kalendáriom aobrazovou prílohou, ktorá obsahuje predovšetkým ukážky zperiodík, do ktorých prispieval. Alexander Matuška je vknihe predstavený nielen ako literárny kritik, ale súčasne aj ako „kritik kultúry, sám seba vnímal ako súčasť jej modernej, progresívnej línie, ako jej plnohodnotný účastník, schopný rozlišovať, nastaviť kritériá“. (s. 124)Hoci Matuškove polemiky omladej generácii vkultúre, prozaickom diele S. H. Vajanského či česko(-)slovenskej otázke sobdobím tridsiatych rokov úzko súvisia, ešte výpovednejšiu hodnotu než otomto období však majú osamotnom Alexandrovi Matuškovi, vyjavujú ho totiž ako kritika, ktorý si nevystačí sfrázami, ale trvá na argumentačnej presvedčivosti, ešte umocnenej rozpoznateľnou autorskou rétorikou.
Vedecká práca Magdaleny Bystrzak vychádza vobdobí, keď opolemiky vspoločnosti, kultúre ani literatúre nie je núdza, odbornou aj jazykovou úrovňou aprínosom však ďaleko zaostávajú za tými, ktoré boli publikované na stránkach československej medzivojnovej tlače zpier viacerých vynikajúcich literátov apublicistov angažovaných nielen vumeleckých, ale aj politických zápasoch. Vtomto zmysle pôsobí Alexander Matuška sprostredkovaný Magdalenou Bystrzak aj po desaťročiach inšpiratívne.
Aj keď som pri predchádzajúcej knihe upozornil na riziká používania superlatívov, písanie oNon ExitRoba Švarca (Asociácia Corpus) si dovolím začať empirickým konštatovaním, že čitateľsky ide ovôbec najnáročnejšie dielo spomedzi všetkých hodnotených kníh. Čosi naznačuje už jeho podtitul – Sociálna plastika Josepha Beuysa anesubstančná ontológia Egona Bondyho.
VNon exit sa autonómna estetika vracia kmatke, zktorej vzišla, teda k filozofii. Nedeje sa tak však na akejsi abstraktnej báze, ale na základni „neznegovateľnej sociálnosti umenia a filozofie“, ktorá je spoločným menovateľom koncepcií Josepha Beuysa aj Egona Bondyho. Autor ohnisko svojho záberu plynule premieňa podľa potreby: od detailnej interpretácie konkrétnych Beuysových performancií sa presúva kmoderným dejinám nemeckojazyčného kultúrneho priestoru, ktorý dobre pozná ačasto naň odkazuje, amedzičasom sa pristaví pri všetkých tých ekologických, filozofických či politických aspektoch, ktoré sú pre výklad komplexných únikových ciest od substančnosti relevantné. Ahoci táto lektúra netoleruje nijaké poľavovanie zpozornosti, má ďaleko k suchopárnosti. Výsledkom je originálny štýl, vrámci ktorého sa na jednej strane stretávajú termíny, cudzie aodborné slová aj „blbosť na kvadrát“. (s. 244)
Zásadným prínosom tejto práce nie je len samotná skutočnosť, že ide ovslovenskom kontexte raritný knižný príspevok kfilozofii umenia, ale predovšetkým jej zdôraznenie sociálnych dispozícií umenia, ktoré už zo svojej podstaty generuje nezhodu apluralitu, konfrontuje nás spoznaním, že „všetko môže byť aj inak“ (s. 82), čím dvíha stavidlá imaginácie avduchu postmoderny zatápa plané garancie významu, ateda aj potenciálne základy autoritárstva. Odmenou pre húževnatého čitateľa vtomto prípade nie je len nové, totižto vzájomne sa osvetľujúce čítanie Josepha Beuysa aEgona Bondyho, ale aj široko rozprestretý vejár klasických i súčasných otázok filozofie umenia, pričom odpovede na ne sú nemysliteľné (či snáď zbytočné?) bez uznania organickej integrity sociálna voboch pojmoch reprezentovaných vnázve disciplíny.
Minulý rok uplynula storočnica od Hviezdoslavovej smrti, ktorú pripomenula aj kniha Zbigniewa Macheja Môj rodák Tranoscius, môj sused Hviezdoslav (LIC). Oprava: nepripomenula totiž básnikovu smrť, ale jeho život avprvom rade dielo, ktoré Machej považuje za „mimoriadne vhodné pre ekokritickú lektúru aztohto hľadiska má vkontexte literatúry druhej polovice 19. storočia pravdepodobne unikátny charakter vo svetovom meradle“. (s. 176)Nejde len oveľké, ale aj špecifické uznanie – ako „ekofeministický“ básnik by podľa autora mal byť Hviezdoslav „uznaný za jedného znajdôležitejších európskych básnikov – kritikov civilizácie antropocénu“. (s. 180)
Machejova kniha je však zhľadiska rozsahu venovaná Hviezdoslavovi len zmenšej časti – tá prvá aväčšia patrí Jurajovi Tranovskému, evanjelickému farárovi, autorovi duchovných piesní azostavovateľovi kancionála Cithara sanctorum, ktorého význam stačí ilustrovať tým, že od svojho prvého publikovania v roku 1636 vyšiel už vminimálne 215 vydaniach. Ján Gavura vpredhovore k Machejovej knihe kladie otázku, či ide oliteratúru faktu alebo nie; na to, aby ňou mohla byť, však síce veľa hovorí, ale málo ukazuje. Problémom je to najmä vprvej časti, ktorá pôsobí už len lexikou veľmi odborne, kontextualizuje až príliš do šírky ajej koncepcia nie je dostatočne zreteľná – to, čo sa najprv javí ako životopisné rozprávanie, sa napokon ukáže ako kapitola opiesni vTranovského živote, dobe aevanjelickej tradícii, acelá prvá časť knihy napísaná vecným jazykom sa vzávere avo fragmentoch nečakane esejizuje ateda aj – estetizuje. Voboch častiach knihy autor prejavuje mimoriadnu erudíciu, ale kým zdruhej časti môže mať úžitok aj neodborník azíska oHviezdoslavovi pomerne komplexný obraz, prvá časť od všeobecného predstavenia Tranovského postupuje čoraz detailnejšie – cez kontextualizáciu však zároveň aj všeobecnejšie –, vďaka čomu sa čitateľ síce dozvie veľa obásnikovi, jeho dobe aj diele, avšak v značne nekompaktnom celku.
Vzhľadom na rozličné spôsoby, akými Machej píše ooboch básnikoch, ale aj s prihliadnutím na vyše 250 rokov, ktoré delia roky ich narodenia, apríslušnosť týchto literátov kúplne rozličným umeleckým smerom aobdobiam, sa prirodzene núkajú otázky, prečo sa vtejto publikácii stretávajú práve títo dvaja básnici apráve tieto dva texty. Svýnimkou nepochybnej potreby „čítať znovej perspektívy aobjavovať vnich aktuálne hodnoty, univerzálne problémy“ aautorovej osobnej skúsenosti bližšieho zoznámenia sa sdielom aživotom dvoch literárnych osobností tu nijaké spojivá nie sú; pravda, ak ich nevystopuje čitateľ sám. Je to problém, nie je to problém? Nemusel by byť, ale vzhľadom na prehľad autora anepočetnosť literatúry oTranovskom by text oňom zvýšil svoju hodnotu, ak by bol rozšírený adopracovaný do úplnejšieho celku či už smerom kliteratúre faktu, alebo vedeckej práci, aHviezdoslav by zasa vknihe možno väčšmi vynikol pri spisovateľskom partnerovi, ktorý by mu bol bližší. Zhľadiska spoznávania aobohacovania šaldovsky ponímanej tradície, pre ktorú je príznačná otvorenosť, dynamickosť avnútorná obnova, však možno má zmysel práve takéto zdanlivo nesúrodé spojenie generujúcenapäté očakávanie, ktoré majú spoločné dieťa avedec, pred čímsi dosiaľ nevyskúšaným: stane sa niečo?
Ak by vtomto hodnotení šlo oknihy ako artefakty, hlavnú cenu by si zaslúžila knižná esej Liany Rosinovej Čistá biela (je mýtus). Práca venovaná bielej vo všetkých jej významoch vmodernistickej architektúre 20. storočia sa člení do piatich oddielov, pričom sa každá zčastí pod obrazným názvom venuje odlišným súvislostiam aaplikáciám bielej. „Ako sa usiluje ukázať táto kniha, zčistoty vody sa stala sterilita (Voda), zo ženskosti sexualita apornografia (Mlieko), zkomplexnosti fašizmus anacizmus (Kosti) azo sociálnosti socializmus (Chlieb) až po dnešný dehumanizovaný individualizmus.“(s. 279)Každá ztýchto transformácií je spracovaná na odlišnom druhu papiera, ktorý sa vtomto prípade stáva nositeľom významu aje doslovnou materializáciou McLuhanovho lakonického konštatovania, že samotné médium je správou. Zážitok ztejto knihy nie je len intelektuálny.
Čitateľovi môže, pochopiteľne, napadnúť otázka, či nejde opríliš špecifickú tému, aby bola rozpracovaná na približne tristo stranách – avôbec, prečo práve biela? Nuž, ako tvrdí autorka, napríklad vo funkcionalizme boli argumenty pre bielu „ultraracionálne. Biela bola na rozdiel od farebnosti logická, usporiadaná, konštantná, univerzálna, pravdivá, morálna, vznešená, hygienická a mužská“ (s. 37). Bielu by bolo možné označiť za privilegovanú farbu modernizmu avšetky jej atribúty, ktoré autorka vymenúva, sú zároveň podtémami jej knihy, ktorá tým prekonáva relatívne úzke mantinely farebnosti aarchitektúry apresahuje kproblematike ideológie, ekológie, politiky ak mnohým ďalším oblastiam, ktoré sarchitektúrou ako syntézou umenia, filozofie atechniky užšie či voľnejšie súvisia. Zátvorka vtitule knihy naznačuje, že Liana Rosinová zaujíma kritický postoj aspochybňuje nielen kompatibilitu moderny ademokracie (ktorých vzťah je notoricky ambivalentný), ale aj perspektívy utópie varchitektúre aveľmi podnetne rozpracováva paradox možného kultivačného aj sterilizačného pôsobenia bielej.
Ide oodborne veľmi fundovanú esej, ktorá však neodstrašuje svojou zložitosťou ani tých, ktorí majú karchitektúre vzťah len ako jej vnímajúci používatelia; naopak, originálne názorné schémy aprílohy porovnávajúce krehké, odolné aantikrehké či modernizmus awabi-sabi robia toto čítanie zvlášť príťažlivým avistom zmysle aj zábavným. Hoci sa esej odvoláva aj na domáci kontext, nijako úzko sa naň neviaže, dovolím si teda vysloviť predpoklad, že vprípade jej prekladu by dokázala zarezonovať aj vmedzinárodnom prostredí.
Možno je táto najmenej početná kategória esejistiky arozhovorov výnimkou, ako však vyplýva znapísaného, niet tu knihy, ktorú by bolo potrebné zavrhnúť ako fiasko. Isteže, aj tu sa nájdu texty, bez ktorých by bolo možné sa zaobísť, ako aj také, ktoré trpia vážnejšími nedostatkami, každý však buď spĺňa aspoň základné štandardy, ktoré sa od príslušného typu literatúry očakávajú, alebo ponúka hodnotu, pre ktorú sa oplatí prekročiť rámce vlastných čitateľských preferencií. Ačo je potešujúce zvlášť, popri priemerných dielach, ktorých hodnota bude postupne upadať, vyšli najmä vkategórii kultúrno-umeleckých esejí aodborných textov aj také, pri ktorých je namieste prorokovať, že ich hodnota včase porastie. Je to pritom však paradoxne práve absencia pohľadu do budúcnosti avýrazná preferencia pre minulosť anadčasovosť, ktoré rok 2021 – nielen vesejistike arozhovoroch – charakterizujú najvýstižnejšie.
Martin Makara (1997)
Pochádza zo Spišskej Novej Vsi, žije v Košiciach a je doktorandom v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Vo svojom výskume sa zaoberá teóriou hodnotenia literárneho textu, dejinami marxistickej literárnej vedy a sociológiou literatúry.
